2 minúty čítania. Báseň už mŕtvej starenky, ktorá dojme každého

V nemocnici na oddelení pre dlhodobo chorých zomrela starenka. Aký odkaz po sebe zanechala? Niekedy si ľudí okolo nevšímame. A až vtedy, keď o nich prídeme, keď sa s nimi niečo stane alebo na seba nejako upozorní, zrazu si poviete, že ste si ho mali všímať viac. A na čo prišiel personál?

Našli medzi jej vecami báseň:

Počúvajte, sestra, keď na mňa hľadíte,

povedzte, koho to pred sebou vidíte.

Ach áno, je to len úbohá starena

s divnými očami a napoly šialená.

Odpoveď nedá vám, jedlo jej padá,

nevníma, keď po nej niečo sa žiada,

o svete nevie, len prirába prácu,

topánky a pančuchy nastálo stráca.

Niekedy je svojhlavá, inokedy sa vie správať,

už potrebuje však kŕmiť a prebaľovať.

Toto vidíte? Toto si myslíte?

Sestrička, veď o mne vôbec nič neviete.

Budem vám rozprávať, kým všetkým som bývala,

než som sa bezmocná až sem k vám dostala.

Miláčikom rodičov, dievčatkom, tak sotva desať rokov

s bratmi a sestrami slad život ako med.

Šestnásťročnú kráskou, plávajúcu v oblakoch,

dychtivou prvých lások a stále samý smiech.

V dvadsiatich nevestou so srdcom búšiacim,

čo skladala svoj sľub za bielou kyticou.

A keď mi bolo pár rokov po dvadsiatich,

ja chcela šťastný domov pre svoje deti,

Potom prešla tridsiatka a putá lásky detí,

ako rástli, už mohli sme uzliť popamäti.

A je mi štyridsať, synovia odchádzajú,

len môj verný muž stále ma sprevádza.

Päťdesiatka prišla, ale s ňou ďalší malí,

čo u mňa na kolenách si ako tí prví hrali.

Však začala doba zlá, môj manžel prišiel k Pánovi,

mám z budúcnosti strach, niekto mi zavrel bránu.

Život ide ďalej, moje deti majú vrásky

a ja len spomínam na ne a na dni lásky.

Príroda krutá je, aj keď bol život krásny,

na staré kolená narobí z nás všetkých bláznov.

Telo mi neslúži, s gráciou je už amen

kde srdce tĺklo skôr, dnes cítim iba kameň.

Však uprostred skazy tej mladučká dievčina žije

a srdce jej, hoci horca, tam vo vnútri stále bije.

Spomína na radosť, na žiaľ, čo rozochvieva,

veď stále miluje a neprestala byť živá.

Málo bolo tých rokov a neťahala sa lenivo,

ja zmierila sa s tým, že všetko raz pominulo.

Otvorte oči, sestrička, teraz, keď to všetko viete,

neuvidíte scvrknutú starenu … Teraz už – MA uvidíte!

 

Mali by sme si uvedomovať zmysel života, zmysel existencie. Pretože vo väčšine prípadov si myslíme, že starší a starí ľudia už nie sú akosi využiteľní, odkladáme ich do domovov dôchodcov a podobných zariadení, niektorí z nich sú chorí a nevenujeme im toľko pozornosti, ako by sme mali. Veď nejde o fyzickú schránku, ide o pocity. Ide o osoby, ktoré patria do našich životov. A keď začnú byť chorí, zrazu už do nich tak nejako nepatrí? Prečo? Odpovedzte si sami. A ak si uvedomujete vy sami, že niekoho takého vo svojej rodine máte a nedávate mu lásku tak, ako by ste si priali, môžete to napraviť. Hneď. Páčil sa ti článok? Pre viac zaujímavých článkov si lajkni aj náš Facebook, ktorý nájdeš dole

via: orgo-net.blogspot.sk
Chod hore