Pobyt v nemocnici s dieťaťom, ktoré bojuje o život je nočná mora každého rodiča. V danom čase je dôležité nájsť u niekoho oporu. Táto mamička ju našla.
„Je to venované žene, ktorá vedľa mňa sedela prvú noc, kedy môjho syna prijali do nemocnice a lekári sa okolo neho hemžili ako včely.
Je to venované žene, ktorá mi priniesla vreckovky, držala ma za ruku a podporovala ma. Bez nej by som bola sama s modlitbami za život môjho syna.
Je to venované žene, ktorá bola trpezlivá. Žiadne náznaky podráždenosti z mojich neustálych otázok: Čo to je? Na čo to je? Čo to znamená?
Je to venované žene, ktorá sa so mnou smiala. S ňou som viedla prvú normálnu konverzáciu. Prvá ma vypočula ako človeka, nie ako matku pacienta X. Ona mi dala šancu vyrozprávať svoju minulosť ako nikomu predtým a dokázala to, že sterilné nemocničné múry boli menej chladné a mohla som sa cítiť takmer ako doma.
Tá, ktorá videla trochu viac ako choré dieťa, hovorila o jeho malinkých nožičkách a sladkom úsmeve. Videla viac než chorobu. Hľadela so mnou do budúcnosti, hoci to vyznelo ako nereálne. Tá, ktorá mi dala nádej a nedovolila mi rezignovať.
Je to venované žene, ktorá naňho hádzala vtipné tváre a spievala mu pesničky. Nosila mu z iných miestností obľúbené hračky a vždy vedela Charliemu vyčariť úsmev na perách.
Je to venované žene, ktorá sa so mnou v ťažkých chvíľach rozprávala. Po mnohých stretnutiach s lekármi, po tom všetkom. Rozoberala so mnou všetky možnosti a pomáhala nájsť najlepšie riešenie.
Žena, ktorá prišla v pravý čas, prišla aj v nedeľu večer o 22:00 na JIS-ku, v zimušnom kabáte so slzami v očiach aby sa rozlúčila s chlapcom, ktorý si za 200 dní získal jej srdce.
Tá, ktorá zmenila môj život, postarala sa mi o syna a milovala ho nielen pokým žil, ale aj po smrti.
Je to zdravotná sestra…“
