Kniha pre teba: Stephen King a jeho horor TO

 

Horor TO písal Stephen King celé štyri roky. Kniha je rozdelená na päť častí po 23 kapitol, pričom príbeh sa odohráva vo fiktívnom mestečku Derry v rokoch 1957, 1958, 1984 a 1985.

Je to majstrovsky napísaný horor, ktorý je postavený na neuveriteľnom strachu a nevysvetliteľných vraždách detí. Je to však aj príbeh o priateľstve, o siedmich osamelých ľuďoch, ktorých dal dohromady spoločný nepriateľ.

 

 

Ak si nespomenieš, neprežiješ.
Ak si spomenieš, zomrieš.

 

Derry nie je obyčajné malomesto. Pod jeho povrchom spí prastaré zlo. Vždy keď sa prebudí, na niekoľko rokov rozpúta v Derry a okolí smršť neopísateľných hrôz. Strašná sila, ktorú možno nazvať len To, ovláda obyvateľov, vraždí nevinné deti a zdá sa, že ju neuspokojí nič okrem najvyššej obete. Kto ju prinesie tentoraz?

Skupinka priateľov, ktorí v Derry vyrástli, dnes žije roztrúsená vo všetkých kútoch sveta. Sú bohatí, úspešní aj slávni, ale nie sú šťastní. A najmä im chýba veľká časť spomienok na desivé udalosti z detstva. Kto im vymazal pamäť?

Ak to chcú zistiť, musia sa opäť stretnúť s pradávnym zlom. Kedysi sa mu dokázali vzoprieť a prežiť. Ale dnes už nie sú deťmi a niečo podstatné, čo im kedysi pomohlo zahnať To, im chýba.

 

Vypočujte si AUDIO úryvok z hororu TO.
Číta herec Ján Galovič:

 

„Doteraz najlepšia vec, akú som od Stephena Kinga čítal,“ pochvaľujú si čitatelia po celom svete a poklony skladali knihe TO od začiatku aj médiá. Prvý raz vyšlo TO v roku 1986. Odvtedy patrí týchto vyše 1000 strán k tomu najlepšiemu, čo kedy Stephen King napísal.

Stephen King vyrástol v skromných pomeroch a vďaka rozprávačskému talentu sa vypracoval na jedného z najbohatších spisovateľov sveta. Už desaťročia fascinuje čitateľov svojou nekonečnou zásobou fantázie, ale aj zdravou dávkou realizmu, vďaka ktorej ochotne uveríme všetkému, čo sa deje s jeho postavami, či je to hrozné, krásne, absurdné, alebo dojímavé.

Stephen King je autorom vyše päťdesiatich kníh, píše beletriu aj literatúru faktu. Jeho román 22. 11. 1963 časopis New York Times zaradil medzi desiatku najlepších kníh roka 2011 a dostal aj ďalšie ocenenia. Pán Mercedes získal prestížnu Cenu Edgara Alana Poea za najlepší krimiromán za rok 2015.

 

Začítajte sa do prvých strán hororu TO od Stephena Kinga:

  1. kapitola
    Po potope (1957)

1

Pokiaľ to viem posúdiť, hrôza, ktorá sa skončila až o dvadsaťosem rokov – ak vôbec –, sa začala loďkou poskladanou z novín plaviacou sa v jarku plnom dažďovej vody.
Loďka poskakovala, naklonila sa, potom sa znovu vystrela, odvážne sa ponárala do zradných vírov a pokračovala v plavbe po Witcham Street k semaforu na križovatke s Jackson Street. V to popoludnie na jeseň roku 1957 boli tri svetlá zo všetkých strán tmavé a tmavé boli aj domy. Už týždeň bez prestania pršalo a pred dvoma dňami sa rozfučal vietor. Vo väčšine častí Derry už vtedy vypadla elektrina a ešte ju neopravili.
Vedľa novinovej loďky veselo pobehoval chlapček v žltom pršiplášti a červených gumákoch. Dážď neustával, ale konečne trochu zredol. Klopkal na žltú kapucňu chlapcovho pršiplášťa, pripomínal mu dážď na streche kôlne… príjemný, takmer útulný zvuk. Chlapec v žltom pršiplášti bol George Denbrough. Mal šesť rokov. Jeho brat William, ktorého väčšina detí zo základnej školy v Derry (a dokonca aj učitelia, hoci by mu tak nikdy nepovedali do očí) poznala pod prezývkou Koktavý Bill, bol doma a doliečoval sa z nepríjemnej chrípky. Na jeseň roku 1957, osem mesiacov predtým, ako sa začali skutočné hrôzy, a dvadsaťosem rokov pred veľkým finále mal Koktavý Bill desať rokov.
Bill vyrobil loďku a vedľa nej teraz bežal George. Keď ju vyrábal, sedel v posteli opretý o vankúše, ich mama zatiaľ v salóne hrala na klavíri Pre Elišku a dážď mu neúprosne šľahal na okno izby.
Asi v trištvrtine cesty ku križovatke a k nefunkčnému semaforu cestu blokovali lampáše a štyri oranžové drevené kozy. Na jednej bolo ceruzkou napísané DERRY – TECHNICKÉ SLUŽBY. Za nimi sa dážď vylieval z jarkov upchatých konármi, skalami a lepkavými hromadami jesenného lístia. Voda v ceste najprv vyhĺbila jamky, potom väčšie časti – a to už na tretí deň dažďov. Napoludnie štvrtého dňa sa cez križovatku Jackson Street a Witcham Street valili veľké pláty vytrhnutého asfaltu, pripomínali miniatúrne nafukovacie člny. To už mnohí ľudia v Derry nervózne žartovali o arche. Technickým službám sa podarilo udržať koniec Jackson Street otvorený, ale Witcham Street bola neprejazdná od drevených kôz až do centra.
No všetci sa zhodli, že najhoršie je za nimi. Potok Kenduskeag vystúpil v Pustatine tesne pod brehy a vzdúval sa pár centimetrov pod betónovými okrajmi úzkeho Kanála, ktorý ho viedol centrom. Práve teraz skupinka mužov – medzi nimi Zack Denbrough, Georgeov a Billov otec – odstraňovala vrecia s pieskom, ktoré tam včera narýchlo nahádzali. Včera to vyzeralo, že potope a škodám sa nedá vyhnúť. Sám Boh vie, že sa to už stalo – potopa v roku 1931 bola katastrofa, vyžiadala si škody milióny dolárov a dve desiatky ľudských životov. Bolo to dávno, ale ešte vždy žilo dosť ľudí, ktorí si to pamätali, a tí vystrašili ostatných. Jednu obeť potopy našli štyridsať kilometrov odtiaľto v Bucksporte. Nešťastníkovi ryby zožrali oči, tri prsty, penis a väčšiu časť ľavého chodidla. V tom, čo mu zostalo z rúk, zvieral volant fordky.
Teraz však hladina klesala, a keď raz začne fungovať nová Bangorská vodná elektráreň, voda by už nemala byť nebezpečná. To aspoň tvrdil Zack Denbrough, ktorý pre Bangorskú vodnú elektráreň pracoval. A pokiaľ ide o to ostatné, načo teraz riešiť ďalšie záplavy? Je dôležité prežiť túto, oživiť elektrinu a potom na to zabudnúť. V Derry sa zabúdanie na tragédie a katastrofy stalo takmer umením, ako to mal Bill Denbrough postupne zistiť.
George zastal tesne za drevenými kozami na kraji hlbokého výtlku v asfalte na Witcham Street. Výtlk sa tiahol v takmer presnej uhlopriečke. Končil sa na opačnej strane ulice asi desať metrov vpravo, nižšie od miesta, kde teraz Bill stál. Nahlas sa zasmial – zvuk tej osamelej, detskej radosti zasvietil v sivom popoludní –, keď voda stiahla papierovú loďku do miniatúrnych vodopádov vytvorených trhlinou v asfalte. Rýchla voda vyhĺbila kanál, ktorý sa tiahol po uhlopriečke, takže loďka preletela z jedného kraja Witcham Street na druhý a prúd ju niesol tak rýchlo, že George musel šprintovať, aby s ňou udržal tempo. Spod gumákov mu špliechala blatistá voda. Pracky na gumákoch veselo zvonili, keď George Denbrough utekal v ústrety svojej bizarnej smrti. V tom okamihu ho naplnila čistá a jednoduchá láska k bratovi Billovi… láska a trochu aj ľútosť, že Bill tu nemôže byť a zúčastniť sa na tom. Samozrejme, keď príde domov, pokúsi sa mu to opísať, ale vedel, že Bill to neuvidí tak živo, ako by to uvidel on, keby si vymenili úlohy a opisoval by mu to Bill. Bill vedel dobre čítať a písať, ale Georgeovi bolo aj v jeho veku jasné, že to nie je jediný dôvod, prečo má Bill na vysvedčení samé jednotky a prečo sa učiteľom páčia jeho slohové práce. Nešlo len o to, Bill vedel dobre rozprávať. Bill totiž dobre videl.
Loďka svišťala kanálom, bola to len stránka vytrhnutá z inzertnej časti Derry News, ale George si predstavoval, že je to plavidlo z vojnového filmu, aké občas videl v kine v Derry s Billom na popoludňajšom predstavení. Vojnový film, v ktorom John Wayne bojuje s Japončíkmi. Prova novinovej loďky rozrážala vodu a postupovala vpred, potom došla k jarku na ľavej strane Witcham Street. Vtedy cez trhlinu v asfalte prebehol nový prúd, vytvoril dosť veľký vír a Georgeovi sa zdalo, že loďka sa každú chvíľu prevrhne. Povážlivo sa nahla a potom George nadšene vykríkol, keď sa vyrovnala, obrátila a hnala sa dolu ku križovatke. Vyrútil sa k nej, aby ju zachytil. Pochmúrny nápor októbrového vetra zatriasol stromami; búrka, z ktorej bol tento rok mimoriadne nemilosrdný kosec, ich už takmer úplne obrala o farebné listy.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
  Horor TO písal Stephen King celé štyri roky. Kniha je rozdelená na päť častí po..." />