Otec odovzdal svojmu synovi odkaz na celý život. Dojímavý príbeh medzi otcom a synom by si mal prečítať každý

Našli sme naozaj dojemný príbeh napísaný Rafaelom Zoehlerom, ktorý sme sa s vami rozhodli zdieľať:

„Smrť je vždy prekvapenie. Nikto ju neočakáva. Ani vážne chorí pacienti si nemyslia, že dnes zomrú. Vždy si hovoria, že až o deň alebo o dva. Možno o týždeň. Ale keď to je už tento konkrétny týždeň, povedia si, že až ten budúci.

Nikdy nie sme pripravení. Nikdy nie je ten správny čas. V čase, keď to príde, nikdy nestihneme urobiť všetko, čo sme chceli. Nakoniec vždy smrť prichádza ako prekvapenie. Je to plačlivý moment pre vdovy a ich deti, ktoré naozaj nechápu, čo pohreb vlastne je(vďaka Bohu).

Nijak inak to nebolo s mojím otcom. V skutočnosti, jeho smrť bola ešte nečakanejšia. Zomrel vo veku 27 rokov. Rovnaký vek, ktorý si vyžiadal životy niekoľkých slávnych hudobníkov. Bol mladý. Celú životnú cestu mal pred sebou. Môj otec nebol hudobník a ani známa osoba. Rakovina si nevyberá svoje obete. Odišiel, keď som bol malý a práve vďaka nemu som sa naučil, čo to je pohreb. Mal som osem a pol. Bol som dosť starý na to, aby mi už vtedy chýbal. Keby zomrel skôr, tak by som nemal spomienky. Necítil by som žiadnu bolesť. No nemal by som ani otca. A predsa som ho mal.

Mal som otca, ktorý bol prísny aj zábavný. Bol to niekto, kto povedal vtip bez toho, aby vyslovil jedno jediné slovo. Nikdy som sa s ním necítil zle. Niekto, kto ma pobozkal na čelo, keď som išiel spať. Zvyk, ktorý som preniesol na svoje deti. Niekto, kto ma donútil trénovať, aby podporil moje sny. Niekto, kto mi vysvetlil veci lepšie ako moja matka.

Nikdy mi nepovedal, že zomrie. Dokonca aj keď ležal na nemocničnom lôžku s hadičkami po tele, nepovedal ani slovo. Môj otec robil plány na budúci rok, aj keď vedel, že by nemal ďalej žiť už budúci mesiac. Budúci rok sme mali ísť na ryby, mali sme cestovať, aby sme navštívili miesta, kde sme nikdy neboli. Budúci rok bude úžasný rok…takto to hovoril. Žili sme sen.

Verím – vlastne som si istý – malo by mi to priniesť šťastie. Bol poverčivý. Premýšľanie o budúcnosti bol spôsob, ako sa dokázal udržať nažive o niečo dlhšie. Smial sa až do samého konca. Vedel o tom. No on mi nič nepovedal. Nechcel ma vidieť plakať.

A zrazu, budúci rok skončil skôr, než vôbec začal.

Moja matka ma vyzdvihla v škole a išli sme do nemocnice. Lekár povedal novinku bez citlivosti, ktorú predsa lekári strácajú v priebehu rokov. Moja matka plakala. Cítil som ranu. Čo to znamená? Nebolo to úplne obyčajná choroba. Nenávidel som ťa, oci. Cítil som sa zradený. Kričal som od zlosti v nemocnici, kým som si uvedomil, že môj otec tu už nikdy nebude a my musíme žiť ďalej. Plakal som.

Potom, bol môj otec bol opäť so mnou. S krabicou od topánok pod pažou prišla zdravotná sestra, aby ma utešila. Krabica bola plná zapečatených obálok. Tam kde mala byť adresa, boli napísané nejaké vety. Nemohol som pochopiť, čo presne sa deje. Sestra mi podala list. Jediný list, ktorý bol mimo krabice.

„Tvoj otec ma požiadal, aby som vám tento list dala. Strávil celý týždeň písaním. Chcel, aby ste si ich prečítali. Buďte silní.“ Povedala sestra a držala ma za ruku.

Prečítal som obálku: „Keď sa pominiem“. Otvoril som ju.

Synu,

     Ak čítaš tento list, som mŕtvy. Prepáč. Vedel som, že umriem.

     Nechcel som ti povedať, čo sa stane, nechcel som ťa vidieť plakať. No, vyzerá to tak, že som to urobil. Myslím si, že človek, ktorý sa chystá zomrieť má právo konať trochu sebecky. 

     No, ako vidíš, je ešte veľa toho, čo sa musím naučiť. Tak som napísal tieto listy pre vás.Pre teba a tvoju matku. No najmä pre teba. Nesmiete ich otvoriť skôr, než v pravú chvíľu, OK? To je teraz ten problém.

     Ľúbim ťa. Staraj sa o svoju mamu. Si teraz pán domu. 

     S láskou, ocko.

Musel som prestať plakať , kvôli jeho zlému rukopisom. Písmo nebolo ľahké prečítať. Jeho škaredý rukopis, ktorý som sotva pochopil, ma upokojil. Vykúzlilo mi to úsmev. Je to ako keď sa snažil byť vtipný.

Krabica sa postupne pre mňa stala tou najdôležitejšou vecou na svete. Povedal som matke, aby ju otvorila. Tieto listy boli moje a nikto iný mi ich mohol vziať ani prečítať skôr ako ja sám. Vedel som všetky životné okamihy napísané na obálkach naspamäť.

O sedem rokov neskôr, po tom, čo sme sa presťahovali na nové miesto, som nemal tušenie, kde som krabičku dal. Nemohol som si na to spomenúť. Keď si ľudia na niečo nespomínajú, zväčša to je niečo pre nich nedôležité. No pre mňa to bolo veľmi podstatné.

A tak sa to stalo. Moje dospievanie a matkin nový priateľ vyvolali to, čo môj otec očakával dlhú dobu predtým. Moja matka mala niekoľko milencov, a vždy som to pochopil. Nikdy sa znovu nevydala. Neviem prečo, ale páči sa mi veriť, že môj otec bol láskou jej života. Tento priateľ, však bol bezcenný. Myslel som, že sa sama ponižuje tým, že s ním chodí. Nemal k nej úctu. Zaslúžila si niečo oveľa lepšie, ako chlapa, ktorého stretla v bare.

Stále si pamätám facku, ktorú mi dal, keď som vyslovil slovo „bar“. Musím priznať, že som si to zaslúžil. Zistil som to až v priebehu nasledujúcich rokov. V čase, keď bola moja pleť stále horúca po tej facke, spomenul som si na krabicu. Spomenul som si na konkrétny list, ktorý hovoril: “Keď budeš mať najhoršiu a najťažšiu chvíľu so svojou matkou.“

Vyplienil som celú spálňu. Zistil som, že krabica bola vo vnútri kufra ležiaceho v hornej časti skrine. Pozrel som sa cez listy, a uvedomil si, že som zabudol otvoriť list s názvom „Tvoj prvý bozk“. Nenávidel som sa za to. Bol tam aj list: „Keď stratíš panictvo“. Dúfal som, že otvorenie tohoto listu bude čoskoro. Nakoniec som našiel, čo som hľadal.

Teraz sa  jej choď ospravedlniť.

Neviem prečo spolu práve bojujete a ani neviem, kto má pravdu. Ale viem, že ona je tvoja matka. Tak prosím pochop, že ospravedlnenie je najlepší spôsob, ako sa dostať cez toto všetko. Hovorím o ospravedlneniu a priznaní si chyby.

Je to tvoja matka, synak. Ona ťa miluje viac ako čokoľvek na tomto svete. Vieš, že prešla prirodzeným pôrodom, pretože jej niekto povedal, že to pre teba bude najlepšie? Už si niekedy videli ženu rodiť? Potrebuješ väčší dôkaz lásky, než je tento?

Ospravedlň sa jej. Ona ti odpustí.

Môj otec nebol veľký spisovateľ, bol len bankový úradník. Ale jeho slová mali na mňa veľký vplyv. Boli to slová, ktoré zahŕňali viac múdrosti ako všetky moje slová v mojich 15 rokoch. (Hoci to nebolo ťažké dosiahnuť).

Ponáhľal som do matkinej izby a otvoril som dvere. Plakal som, keď otočila hlavu, aby na mňa ma pozrela. Ona plakala tiež. Nespomínam si, čo na mňa kričala. Pravdepodobne niečo ako „Čo chceš?“. Čo si však pamätám bolo, že som šiel k nej a držal list, ktorý napísal môj otec. Držal som ju v náručí, zatiaľ čo moje ruky krčili starý papier. Objala ma a objímali sme sa mlčky aj ďalej.

List môjho otca ju o niekoľko minút neskôr rozosmial. Uzavreli sme mier a rozprávali sme sa o ňom. Rozprávala mi o niektorých jeho najviac excentrických návykoch, ako je jedenie salámy s jahodami. Nejako som cítil to, že sedel hneď vedľa nás. Ja, moja matka a kus môjho otca. Bol to dobrý pocit.

Netrvalo dlho po tom, než som si prečítal „Keď stratíš svoje panictvo:

Gratulujem synak.

Neboj sa, bude to časom lepšie. Vždy sa to na prvýkrát stáva. Mne sa to stalo so škaredou ženou … ktorá bola prostitútka.

Môj najväčší strach je to, že jej to raz povieš.

Môj otec ma nasledoval počas celého môjho života. Bol so mnou, aj keď nebol blízko mňa. Jeho slová urobili to, čo nikto iný. Dali mi silu prekonať nespočetné a náročné chvíle v mojom živote. On vedel vždy nájsť spôsob, ako mi vyčariť na tvári úsmev alebo prečistiť myseľ počas naštvaných okamihov.

“Keď sa oženíš“ bol veľmi emotívny list, no nie natoľko ako “Keď sa staneš otcom“

Teraz pochopíš, čo je to skutočná láska. Uvedomíš si, ako veľmi ich miluješ. Skutočná láska je niečo, čo budeš cítiť až teraz. Neviem či je to chlapec alebo dievča. Som mŕtvy, ale nie som veštec.

Najbolestivejší list, ktorý som čítal v celom mojom živote bol ten najkratší list, aký môj otec napísal. Zatiaľ čo on napísal štyri slová, verím, že trpel rovnako ako ja, keď som si ho prečítal. Nejakú dobu to trvalo, ale nakoniec som ho musel otvoriť „Ak sa tvoja matka pominie“:

Teraz je už moja.

Vtip. Smutný klaun skrýva svoj smútok za úsmevom na svojom makeup-e. Bol to jediný list, ktorý mi nevyčaril úsmev, ale videl som dôvod.

Vždy som dodržal dohodu, o ktorú ma otec požiadal. Nikdy som nečítal listy pred tým, ako na nich prišiel vhodný čas.

Je úžasné, čo dokázal 27-ročný muž naučiť 85-ročného seniora ako som teraz ja.

Teraz ležím na nemocničnom lôžku, s hadičkami v mojom nose a krku, vďaka rakovine. Prsty mi behajú na vyblednutom papieri. Jediný list, ktorý som doteraz neotvoril bol práve tento: „Keď nastane čas“ . Nápis je sotva viditeľný.

Nechcem ho otvoriť. Bojím sa. Nechcem veriť, že môj čas je blízko. Nikto neverí, že raz zomrie.

Zhlboka som sa nadýchol a otvoril obálku.

Ahoj synak. Dúfam, že si teraz starý muž.

Vieš, napísať tento list bolo pre mňa najjednoduchšie. Napísal som ho ako prvý. Bol to list, ktorý ma oslobodil od bolesti, že ťa stratím. Myslím, že tvoja myseľ sa stáva jasnejším, keď si tak blízko do konca. Je jednoduchšie o tom hovoriť.

Vo svojich posledných dňoch tu, som myslel na život, aký som mal. Mal som krátky život, ale veľmi šťastný. Bol som tvoj otec a manžel tvojej matky. Čo iné som si mohol priať? Dodalo mi to pokoj. Teraz môžeš urobiť to isté.

Moja rada: nemusíš sa báť!

zdroj: brightside.me  Foto: Pixabay.com / Pexels.com

Podporte článok zdieľaním