Dievča sedelo vedľa svojho umierajúceho dedka. Keď sa otvorili dvere, nemohla uveriť, kto v nich stál!

Ozajstné priateľstvo dokáže viac, ako si niekedy uvedomujeme a práve tento príbeh je tomu dôkazom. Rozpráva o ňom dnes už dospelá vnučka, ktorá každú sobotu sprevádzala svojho dedka na prechádzke aj napriek tomu, že jej matka tým nebola nadšená. Myslela si, že dievča ako ona by mala tráviť viac času so svojimi rovesníkmi, ale ona vedela svoje. Až po rokoch sa ukázalo kto mal pravdu.

„Každú sobotu sme spoločne s dedkom chodili pozdraviť jeho známych do domova dôchodcov. Mojej mame sa to ale nepáčilo – hovorila mi, že strácam čas a mala by som ho viac tráviť so svojimi rovesníkmi, ale predsa len bol pre mňa dôležitejší dedko. Vždy mi opakoval, že „Keď človek navštevuje chorých, dodáva im silu žiť.“ … Nikdy na tú vetu nezabudnem!

V domove bývalo veľa osôb, ale najviac si pamätám na Janu- kuchtíka, Elisu – Babičku, Simonu – pesničkárku a Viktória. Každý z jeho kamarátov mal nejakú prezývku, ktorá vyjadrovala charakteristický rys každého z nich. Jana milovala varenie, Elisa bola naozaj roztomilou a úžasnou babičkou, Simona by mohla prespievať pokojne aj celičký deň a Viktória sa tomu všetkému len prizerala a uškŕňala sa. Atmosféra v domove bola veľmi príjemná a vždy keď sme zavítali na návštevu, radosť na tvárach všetkých ľudí bolo veľa vidieť …

„Keď človek navštevuje chorých, dodáva im silu žiť.“

Prešlo veľa času a môj dedko ochorel. V sobotu som nevedela čo robiť, pretože dedko mi nemohol robiť na prechádzke spoločnosť. Spomenula som si ale na jeho slová – nikdy nedovoľ aby čokoľvek bránilo dôležitým veciam v tvojom živote. Rýchlo som sa obliekla a bežala do domova.

Hneď sa ma pýtali na dedka a povedala som im, že je v nemocnici. Tá správa pre nich bola veľmi zdrvujúca. Keď som sa vrátila domov, ukázalo sa, že volali z nemocnice – dedkov stav sa rapídne zhoršil. Lekári mu dávali týždeň života …

Sadla som si na okraj postele a začala sa s ním pomaly lúčiť. Len obyčajné dýchanie mu spôsobovalo ťažkosti. Moja matka nemohla prestať plakať …

V to isté popoludnie do izby dedka priniesli veľa kvetov a zdravotná sestra mi povedala, že mal návštevu. Moja mama sa zatvárila udivene, ale než sa stačila otočiť, ja som už dávno vedela, kto sa za chvíľu objaví: Jana – Kuchtík, Elisa – Babička, Simona – Pesničkárka a Viktoria,

SOURCE: TWITTER

„Kde je ten večierok?“ To bola ich prvá otázka a dedko sa, aj keď s ťažkosťami, usmial. Jeho priatelia dostali špeciálne povolenie k návšteve dedka. Jana upiekla koláč, Simona začala hrať na gitaru a všetci sme spievali. Elisa – Babička sa sebou vzala tiež dve vnučky, Anne a Joyce. Viktória sedela potichu vedľa dedka a držala ju za ruku. Boli sme spolu skoro štyri hodiny a ani sme nevedeli ako ten čas rýchlo letí.

Prešiel jeden deň, potom ďalší, a dedkovi sa začalo vracať zdravie. Prešli dva týždne, potom tri a dedko začal chodiť. Dokázal sám jesť a chodiť na záchod. Nikto z lekárov tomu nemohol uveriť.

Lekári hovorili, že je zázrak, že dedko vôbec prežil a potom … ho prepustili z nemocnice domov. Vidieť tento zázrak na vlastné oči bolo jednoducho niečo úžasné. Dedko sa uzdravil s pomocou svojich priateľov. Je to jasné, pretože …

„Keď človek navštevuje chorých, dodáva im silu žiť!“

SOURCE: IMGUR