Je potrebné, aby dieťa šlo na pohreb? Uznávaný psychológ hovorí „Bez rozlúčky so zosnulým môže dieťa mať nedokončený vzťah, čo môže viesť k vzniku rôznych obáv.“

 

Včera mojej priateľke zomrel muž na infarkt. Ako sa dalo, zorganizovali sme celý pohreb a nastala otázka – čo s deťmi? Potrebujú to vedieť – dievča má 9 rokov a chlapec 7 rokov? Nastal spor s príbuznými, ktorí nechceli deťom nič hovoriť a ani zobrať ich do kostola na rozlúčku s otcom. Bude dieťa traumatizované, keď sa zúčastní pohrebu a je nutné ho vylúčiť z procesu rozlúčky?

Ako deti vnímajú smrť?

Smrť je neodvratným faktorom v našom živote, a ak chceme pomôcť deťom, musíme im pomôcť pochopiť, čo hovoriť o tomto jave, že je to normálne. Rovnako ako ostatné názory, predstava o smrti sa rozvíja s vekom. Napríklad do 10 rokov deti nie sú schopné pochopiť neodvratnosť a bez východiskom smrti. 3 ročné deti začínajú chápať, že smrť je prechod do iného stavu. 5-6 ročné deti začínajú chápať, že všetci sme smrteľní, ale nechápu , čo má za následok smrť. Do 2 rokov deti nie sú schopné vnímať smrť, ale reagujú na zmenu správania  sa príbuzných. Smrť vidia ako spánok, alebo odchod a je potrebné im 100 krát opakovať, že sa už nikdy nevráti.

„Rozhovor na tému smrť s deťmi nie je ľahká úloha. Veď vysvetlenie má byť jasné a stručné. Najrozumnejšie zo všetkého bude vysvetliť smrť ako neprítomnosť obvyklých prejavov života.“

Predškoláci vnímajú smrť ako reverzibilný, dočasný a neosobný jav. Deti od 5 do 9 rokov si začínajú uvedomovať, že obyvatelia umierajú, ale ešte stále nevnímajú smrť osobne. 10 ročné deti začínajú chápať, že smrť je nezvratná, že všetci živí zomrú a zomrú aj oni. Životná skúsenosť každého dieťaťa je unikátna. Niektoré deti kladú otázky o smrti už vo veku 3 rokov a u iných, majú 10 rokov a smrť babičky nevnímajú tak intenzívne, ako smrť obľúbeného mačiatka.

Je nutné informovať dieťa o smrti blízkeho?

Informovať dieťa o tragickej novine – je veľmi ťažké. Od dospelého sa vyžaduje duševná láskavosť, trpezlivosť a odvahu. Je potrebné, aby si toto vzal za úlohu človek, blízky dieťaťu.

„V žiadnom prípade by sa nemalo skrývať, čo sa stalo, pretože tým sa vytvárajú dôvody na obavy a nedôvera k dospelým – veď dieťa cíti stratu a dovtípi sa o strate blízkeho.“  

Keď už hovoríme o smrti, musíme hovoriť priamo, používať slovo “zomrel“. Frázy ako „dedo navždy zaspal“ si dieťa môže nesprávne vysvetliť a stane sa zdrojom neurotického strachu. Ak chceme o smrti informovať predškoláka, treba mu túto informáciu predložiť s porovnaním predošlých skúsenosti so stratou (napríklad smrť mačky), aby dieťa pochopilo, čo sa stalo. Je tiež dôležité vytvoriť kontakt s dieťaťom, zobrať si ho na kolená, pritúliť, hýčkať.

„V tomto prípade môže byť intenzívna emocionálna reakcia, takže je potrebné umožniť dieťaťu vyjadriť svoje pocity v celom svojom rozsahu.“

Je potrebné vziať deti so sebou na pohreb?

Účasť na pohrebe umožňuje dieťaťu rozpoznať realitu straty, uvedomiť si, že zosnulý sa už nevráti. Účasť na rodinnom smútku, deti sa učia niečo nové a neznáme, s ktorým sa stretávajú tvárou v tvár smrti. Deti sa často učia základné pojmy vzťahujúce sa k smrti, čo bolo počas pohrebu, a potom používa tieto znalosti v tom, že skúma otázku svojej vlastnej smrti. Rozvinutá predstavivosť v tomto prípade môže znamenať, že ak dieťa nevidí telo, nie je prítomné na pohrebe, v jeho predstavivosti by mohlo mať oveľa katastrofálny obraz než v skutočnosti. Taktiež môžeme dovoliť dieťaťu rozlúčiť sa so zosnulým svojim spôsobom, napríklad, dať do rakve pamätný darček – obrázok, list alebo kvet.

„Bez rozlúčky so zosnulým môže dieťa mať nedokončený vzťah, čo môže viesť k vzniku rôznych obáv.“

Ak dieťa nechce ísť na pohreb?

„Posledná rozlúčka“  bude mať svoju pozitívnu funkciu iba vtedy, keď je dieťa vnútorne pripravené na túto ceremóniu. Takže, zo všetkého najviac je potrebné sa ubezpečiť, že dieťa je ochotné podieľať sa na pohrebe. Ak nechce ísť na pohreb, tak ho do toho nenúťte a nedávajte mu pociťovať vinu. Je lepšie dať dieťaťu možnosť hovoriť o svojich pocitov a vyjasniť si možné nedorozumenia a obavy.

Zvláštnosti vnímania detskej mysle

„Deti sa učia tomu, ako prežiť smútok tých, ktorí sa o nich starajú.“

Deti od 5 do 7 rokov nie úplne chápu konečnosť smrti. Stáva sa, že je nevyhnutne im stále hovoriť, že ich milovaný človek zomrel a už sa nikdy nevráti. Ak dospelí prežívajú smrť blízkeho a neukazujú svoj smútok, deti sa učia, že ukazovať pocity a klásť otázky je neprípustné. A potom budú musieť smútiť samé. U detí sa môžu objaviť nočné mory alebo iné závažnejšie prejavy stresu. Deti môžu prejaviť pocity, alebo sa uzavrieť do seba. Môžu sa pripojiť do debaty, aspoň v dobrej viere aplikovať na vyučovanie alebo izolovať ich od nepríjemných zadaní.

„Pohrebná služba, rozlúčka, pohreb pomôžu lepšie pochopiť realitu toho, že blízka osoba skutočne zomrela.“

Všetko, čo je potrebné urobiť, aby sa dieťa cítilo milované, bolo v kontakte s ľuďmi jemu blízkymi. Ak to dovoľuje vek a dieťa sa nevzdáva, je vhodné ho pripojiť k všeobecným záležitostiam spojených s pohrebom. Napriek vlastným skúsenostiam a problémov, dospelí by sa mali pokúsiť nájsť silu v starostlivosti o dieťa ako zvyčajne: nakŕmiť ho, dať do postele, pohrať sa s ním, pretože len tak bude cítiť, že život ide ďalej. Pre dieťa je to nesmierne dôležité.

„Vylúčením z celkového procesu, sa bude dieťa cítiť opustené, zostane samé so svojimi pocitmi, ktoré iba zvýšia utrpenie zo straty.“

Spomienky

Prezerajte fotografie a videokazety. Aj keď to na prvý pohľad bolí, spomienky sú veľmi dôležitou súčasťou procesu obnovy, nakoľko vás zohrievajú od ľadovosti duše a smutných myšlienok o strate. Deti môžu vždy smútiť za milovanou osobou, ale časom prestanú plakať a spomínaním sa môžu začať usmievať.

„Príjemné spomienky sú veľmi dôležitou súčasťou procesu obnovy.“

Odborníci sa zhodujú na tom, že trvanie tohto obdobia smútky nie je rovnaké pre všetkých. Dokonca, aj keď sa zdá, že dieťa si dobre žije, bude mať mnoho momentov potláčania smútku – najmä v prvom roku. Sviatky, narodeniny, špeciálne rodinné udalosti môžu zhoršiť tento smútok.

Prečo blízky zomrel?

Ak smrť prišla kvôli chorobe, vysvetlite, že telo nebolo schopné bojovať proti tejto chorobe, prestalo pracovať. Ubezpečte sa, že vaše dieťa chápe, keď prechladne alebo dostane chrípku, alebo ochorie otec, tak ich telo je schopné bojovať s touto chorobou a oni sa vyliečia. Ak smrť prišla pri nešťastnej nehode, vysvetlite mu, že telo bolo poškodené natoľko, že prestalo fungovať. Ale väčšina ľudí sa poraní, môžu sa vyliečiť a žiť dlhé roky.

„Smrť blízkeho vyzýva u dieťaťa pocit bezmocnosti.“

Dieťa sa vás môže opýtať: „Ty niekedy zomrieš? A ja zomriem?“ Deti hľadajú pokoj, istotu, ale nie všetky sa uspokoja s vyhýbavou odpoveďou. Preto je lepšie odpovedať priamo: „áno, niekedy v budúcnosti zomriem“ a neskôr ho upokojiť, že ľudia žijú dlho. Ale ak dieťa prepadne strachu a plaču, v žiadnom prípade sa nevzdávajte svojich slov a urobte z nich vtip. Je lepšie sadnúť si s dieťaťom, objať ho  a potom sa vrátiť myšlienkami k životu, ktorý pokračuje.

„Dieťa sa môže zoznámiť so smrťou škaredým spôsobom, a to ho zmrzačí – alebo naopak, rozumne a bezpečne.“

Hlboko milovaná babička zomrela po dlhej a ťažkej chorobe. Bol som povolaný a keď som tam dorazil zistil som, že deti boli izolované.  Na moju otázku, rodičia odpovedali: „Nemôžeme dovoliť, aby deti zostali v dome spolu so zosnulým.“ – „Ale prečo?“ – „Vedia, čo je smrť.“ – „A čo vedia o smrti?“ – spýtal som sa. – „V ktorýsi deň našli v záhrade králika, ktorého zadusili mačky, a oni videli, čo je to smrť.“

„Povedal som, že u detí je obraz smrti, a sú pripravené počas svojho života na pocit hrôzy. V každej zmienke o smrti, pri každom pohrebe, pri nejakom hrobe – v tejto drevenej debne sa bude pre nich skrývať nevýslovná hrôza.“

Po dlhom spore, po tom, čo mi rodičia povedali, že deti dostanú duševnú poruchu, ak im dovolia pozrieť sa na babičku, že to bude na moju zodpovednosť, ja som priviedol deti. Ich prvá otázka bola: „Čo sa stalo babičke?“ Odpovedal som im: „Babička odišla do večného kráľovstva, kde na ňu čaká váš dedko, ktorý tam odišiel dávno pred babkou.“ – „Tak ona je teraz šťastná?“ spýtalo sa jedno z detí. Povedal som: „Áno.“ Potom sme vošli do miestnosti, kde ležala babička. Bolo tam úžasné ticho. Staršia žena, ktorej tvár bola narušená mnohými rokmi utrpenia, ležala v úplnom pokoji a mieri.

„Jedno z detí povedalo: „Tak čo je to smrť?“ A druhé povedalo: „Aké je to úžasné.“ To sú dva výrazy rovnakej skúsenosti. Budeme dávať deťom význam smrti v podobe králika, ktorého zadusili mačky, alebo im ukážeme pokoj a krásu smrti?“

Pravoslávna cirkev priváža zosnulého do chrámu skôr: modlíme sa pri otvorenej rakve, spolu s nimi tam stoja dospelí i deti. Smrť nemá byť skrytá; je jednoduchá; je to súčasť života. Deti sa môžu pozerať do tváre zomrelého a uvidieť pokoj. Pri rozlúčke mŕtveho bozkávame. Dieťaťu je treba vysvetliť, že keď predtým bozkával na čelo, bolo teplé, ale teraz bude studené; potom môžeme povedať: „To je pečať smrti.“ Život sprevádza teplo, smrť chlad. Potom dieťa nebude mať strach, pretože má skúsenosť z tepla aj z chladu. A to má svoj charakter a svoju hodnotu.

Z knihy: „Život, choroba, smrť“

Chod hore