Takmer každý z nás zažil niečo zaujímavé a usmievavé na svojej ceste vo vlaku. Avšak na internete nenájdeme žiadny príbeh. Vari len výber polonahých spolucestujúcich, tajne odfotografovaných na telefón.

Avšak, príbeh, ktorý rozpráva jeden z používateľov zdroja Pikabu, naozaj stojí za prečítanie. Priateľ autora pricestoval neskoro večer z ďalekej cesty. Nehľadiac na neskorú hodinu, vôbec sa mu nechcelo spať, že najskôr musí všetko rozpovedať, čo sa mu prihodilo počas cesty, ináč sa neupokojí. Nižšie je jeho príbeh.

„Sotva som nastúpil na vlak, tašky hodil do haly, nosom som prebehol po nástupišti, ale ešte mám dosť času.

Keď som sa predieral po chodbe, v duchu som sa modlil, aby bolo moje miesto ešte voľné. Nenávidím jazdiť dole, vždy sa snažím chytiť si miesto hore, aby sa ma nikto nedotýkal. Modlitby boli vypočuté: na mojom mieste sa usadilo chlapčisko, asi desaťročné, plné, bacuľaté, ulízané.

Na spodnom lôžku sedela dievčina, asi dvadsaťročná, v starom svetri, nohaviciach a svetlo modrých teniskách.   Čítala knihu a vôbec nereagovala, čo sa deje okolo.

Na mojom lôžku spolu s chlapcom sedela jeho mama, ktorá rozbaľovala tašku. Čakal som až sa pozrie na mňa a povedal som: Prepáčte, toto je moje lôžko, musím vás požiadať o dovolenie.“

Namiesto odpovede, žena odfrkla a odvrátila sa. Potom hodila tašku vedľa dievčiny a povedala jej: Dieťa moje, ja sa usadím vedľa aj s dieťaťom, nevadí? Dievčina nezaujate odpovedala: Vadí…

Mama zostala na sekundu zaskočená, ale potom sa spamätala a začala spratávať svoje veci, pričom hovorila: Musím dávať pozor na Miška, čo sa mu stane a z vrchu sa to nedá. Nebudeme sa tu hádať a vymeníme sa.

Dievčina spokojne, ale tvrdo odpovedala: Nevymením sa…! Myslel som si, že teraz začne argumentovať, že si to miesto obsadila skôr, a že to nie jej problém, bla, bla, bla… Ale nie. Dievčina sa pootočila a ľahla si chrbtom na tašku dámy, ako na vankúš, pričom stále držala v ruke knihu.

Mamička s nedočkavosťou trhla taškou, čím sa uvoľnilo miesto a Miss Zen  sa rozvalila po celom lôžku. „Dobytok mladý“ , povedala žena a hodila tašku stôl, potom vyliezla na vrch. Odtiaľ si začala česať vlasy, dievčine rovno nad hlavou a hodila po nej hrebeň. Miss Zen, bez toho, aby prestala čítať, pustila hrebeň na zem.

 

Prvé dve hodiny cesty dáma stonala hundrala, demonštratívne schádzala a vychádzala, aby Miškovi utrela soplík, rozopla alebo zapla vestu. No, čoskoro pochopila, že Miss Zen nedá na jej mučenie, tak vyliezla hore a zaspala.

Niekoľko hodín potom sme mali pokojnú cestu. Zoznámil som sa s Miškom, zahral som sa s ním pár hier o námornej bitke. Zdal sa mi normálny, len trochu zaľúbený.

Miss Zen čítala knihu, nereagovala na okolie. Zvečerievalo sa. Dáma sa prebrala a začala sa sťažovať na to, že jej syn umiera od hladu. Miško nedávno so mnou zjedol niekoľko párkov v rožku, ale pokrčil plecami. Keď mama hovorí, že má hlad, tak má hlad.

I stalo sa, že osud zavial Miss Zen do kúpeľne. Keď sa vrátila, zistila, že je ostal kúsoček pri okne, zvyšok lôžka bol obsadený dózami, termoskami a Miškom.

Dáma zachytila jej flegmatický pohľad a víťazoslávne povedala: „Stolík je dole a my máme právo usadiť sa tu.“ Miss Zen bez rozpakoch sa usadila na miesto a upriamila svoj pohľad do nekonečna.

 

Na konci večere bol Miško najedený tak, až mu to z uší tieklo. Rozhodol sa, že nie je dobré hladovať a tak sa podelil s Miss Zen o varené vajce. Ku podivu, vzala si ho… Ale matke sa to nepáčilo, nebude predsa svoje produkty len vyhadzovať na kdekoho, odtiahla Miška a plesla Miss Zen po ruke.

Pri tomto ma napadlo, že sa už asi stena zrúti, ale nebolo to tak. Miss Zen položila vajce na stôl so slovami: „Je to vaše…“ a utrela si ruky do jej sukne.

A teraz to začalo. Zdalo sa, že dáma čaká, kým sa prepichne bublina odporu. Začala mávať rukami, spustila sólovú áriu a slovne sa pustila urážať Miss Zen.

Hnev zatemnil žene oči. Jej mozog sa zavaril a žena strácala nad sebou kontrolu. Drgla do Miss Zen tak, že ju to odhodilo na bok. Potom dáma prestala a čakala na reakciu dievčiny.

 

Myslel som , že toto sa už strpieť nedá. Ak by Miss Zen začala vystrájať alebo hádzať rukami, tak by mi jej obraz navždy zmizol z mojej mysle. Ale dievčina nesklamala. Pomaly, ale rázne sa naklonila nad ženou, akoby jej chcela niečo povedať do ucha.

Po tomto dievčina s chuťou olízala dámu od brady, cez oči až po čelo, pričom jej rozmazala make-up a zanechala uslintanú lesknúcu sa stopu.

Účinok bol zničujúci a pôsobil ako sedatíva. Matka sa upokojila a prstami sa dotkla svojej tváre. Potom zobrala Miška do náručia, hodila ho na svoje lôžko a začala si čistiť tvár…

Miss Zen si utrela pery servítkou. Táto reakcia ma tak potešila, že som nemohol odolať a pohladiť ju. Počas celej cesty dáma neprehovorila ani slovo na adresu dievčiny. Tak mlčala ona aj s Miškom, kým sa nedostali na svoju stanicu. A Miss Zen sa opäť ponorila do svojej knihy. Celý jej vzhľad hovoril o tom, že už opustila realitu a znova  a tak skoro sa nevráti. Obťažovať som ju nechcel…“

Na ktorú stranu by ste sa dali v tomto konflikte? Vyjadrite svoj názor v komentároch a podeľte sa o tento príbeh so svojimi priateľmi.