Môj zosnulý dedko mi rozprával príbeh z vojny…

 

Fašisti prišli do ich dediny, urážali ľudí, večer zobrali všetky deti, k stene pristavili 12 detí, aby ich zastrelili…

Pred detí postavili 20 mužov z tej dediny, zastrelili ich, deti zostali na žive, ale o dve minúty neskôr na ne opäť nastavili svoje zbrane, pred deťmi stalo ešte 15 – 20 mužov, ktorých taktiež zastrelili. Fašistom sa to začalo páčiť, tak pokračovali do tých čias, kým nezastrelili všetkých mužov…

Nezostal ani jeden. A opäť zamierili na detí, ale to už pred nimi stali ženy, ktorých už nebolo toľko. Fašisti sa začali posmievať a opäť zamierili, ale už na ženy. O chvíľu neskôr sa spustil krik „HORÍ“ a všetci fašisti do jedného padli mŕtvi na zem. Ukázalo sa, že muži poslali jedného z dediny po pomoc, povedali mu nemá veľa času, aby zadržali Nemcov a zachránili životy deti.

Zachránili životy detí na úkor svojich. Týchto 15-20 minút, počas ktorých sa odvážne postavili pred deťmi a pochopili, že je potrebné, aby boli skutoční muži a že toto je ich posledný deň, posledný okamih života … Dedko bol jedným z tých detí. On žil a nechápal, keď sledoval správy, ako po veľkom víťazstve, po toľkých mŕtvych vo svete sa nič nezmenilo a zostalo tak veľa násilia. Na čo boli všetky tieto obete, keď sa nič nezmenilo? Ani ja to nechápem…