Tajomstvá Osmanskej ríše. Nie každý Turek je ochotný o tomto hovoriť…

V poslednej dobe často počúvame o Turecku z rôznych príčin, ktoré dnes nebudeme spomínať. Dnes sme sa rozhodli hovoriť o histórii Osmanskej ríše, ktorá sa dlhú dobu rozkladala na území dnešného Turecka a mala významný vplyv na život vtedajšej Európy…

V tomto článku sme sa rozhodli v krátkosti popísať niektoré rysy života v Osmanskom impériu. Možno, že o niečom ste ešte nepočuli a mohlo by vás to zaujímať…

Bratovražda
V Osmanskej ríši sa dlho nepraktizovalo prvorodenstvo, kde najstarší syn zdedil všetko a preto sa často stávalo, že na trón si robilo nárok aj niekoľko bratov. Mehmet Dobyvateľ, napríklad prišiel k moci tak, že nariadil vykonať popravu všetkých svojich mužských príbuzných, vrátane jeho brata, dojčaťa, ktorého udusil v kolíske.

Okrem toho, Mehmet vydal dekrét, ktorý hlásil: „Ten z mojich synov, ktorý sa bude chcieť stať sultánom, bude musieť zabiť svojich bratov.“ Táto vyhláška mala platnosť mnoho rokov aj po jeho smrti.

Klietky pre šehzáde
Politika bratovraždy nebola medzi ľudom a duchovenstvom veľmi populárna preto od nej v roku 1617 upustili. Namiesto toho šehzáde (sultánovi synovia), ktorí sa mali stať nasledovníkmi boli zamykaní do špeciálnych miestností na zámku Topkapi v Istanbule. Tam žili pod dohľadom stráží. Mnohí z nich sa zbláznili, alebo sa z nich stali opilci a rozvracači… Čo iné mali robiť?

Zámok – tiché peklo

Verilo sa, že sultán nemusí veľa hovoriť. Dokonca vymysleli aj druh znakovej reči, ktorou sultán vydával príkazy. Takže v Topkapi sa zbláznili nielen následníci trónu ale aj samotní sultáni.

Záhradníci – popravcovia

V Osmanskej ríši neexistovala špeciálna profesia popravcov. Tieto povinnosti pripadali dvorným záhradníkom, ktorý pravidelne stínali hlavy tým, ktorí sa sultánovi znepáčili. Zaujímavé je, že preliať krv člena sultánovej rodiny alebo vysokopostaveného úradníka bolo zakázané. Tých zasa dusili… Aj preto bol hlavný záhradník vždy silný a svalnatý muž.

Naháňačka o život

Na konci XVIII. storočia sa objavil zaujímavý zvyk. Úradníka, ktorý sa previnil, zavolali na stretnutie k hlavnému záhradníkovi. Ak mu záhradník dal biely šerbet, znamenalo to, že tentokrát bol vezír prepustený. Ale ak červený, čakala ho poprava…

Aj v tomto prípade mal však vezír šancu utiecť hrobárovi z lopaty. A to doslova. Musel utiecť hlavnému záhradníkovi, ktorý ho naháňal cez palácové záhrady s hodvábnym lankom. Ak sa mu to podarilo, jednoducho ho zbavili povinností a už ho viac neprenasledovali. Háčik bol v tom, že záhradník bol často oveľa mladší ako hocijaký z vezírov. Pravda, niektorým sa to podarilo. A jednému vinníkovi sa po tomto dokonca podarilo stať sa sadžak-bejom (niečo ako guvernátor provincie).

Vezír – obetný baránok

Ak v krajine niečo nebolo v poriadku, prví, ktorí boli popravení alebo daní ľuďom na roztrhanie boli práve vezíri. Aj napriek tomu, že mali takmer toľko isto autorít ako samotný sultán. Počas vlády Selima Hrozného bolo popravených toľko vezírov, že ich nasledovníci zo sebou začali nosiť závet…

Hárem

Toto bola jednou z hlavných atrakcií paláca Topkapi, ktorú pravdaže nikto nesmel vidieť. Žilo v ňom až 2000 žien, ktoré boli väčšinou kúpené alebo otrokyne. Niektoré z nich takmer nikdy v živote sultána ani nevideli. Iné dokázali dosiahnuť významný vplyv a dokonca sa podieľali na riešení politických otázok. Taká bola aj slávna ukrajinská krásavica Roksolana, do ktorej sa zamiloval sultán Sulejman Veľký.

Krvavá daň

Ne-moslimovia museli v ríši platiť špeciálnu daň: také rodiny museli dávať mladých chlapcov, aby sa z nich mohli stať janičiari. Vyberali len tých najsilnejších, takže daň sa týkala asi len jednej rodiny zo štyridsať.

Chlapov potom násilne odvádzali do Istanbulu, obrezávali a nútili konvertovať na islam. Najkrajších a najinteligentnejších privádzali do paláca kde ich vyučovali. Niektorí sa napokon mohli stať aj vezírmi. Ostatní pracovali na farmách, kde sa učili turecký jazyk a rozvíjali sa fyzicky. Keď mali 20 rokov stali sa janičiarmi – elitnými vojakmi sultánovej armády.

Otroctvo

Toto bola jedna z hlavných tradícií tých časov. Väčšina otrokov pochádzala z Afriky a Kaukazu. Tiež bol neustály prítok Ukrajincov, Rusov a Poliakov.

Zo začiatku bolo zakázané zotročiť moslimov, ale aj táto tradícia postupne upadla do zabudnutia. Samozrejme, moslimským otrokom boli ľahšie získať slobodu alebo dosiahnuť nejaké postavenie v spoločnosti.

Tiež stojí za to spomenúť, že otroctvo sprevádzalo aj obrovské utrpenie. Ľudia zomierali pri nájazdoch aj od vysiľujúcej roboty. Strácali možnosť pokračovať vo svojom rode lebo z nich robili eunuchov. Osmani z Afriky doviezli milióny otrokov, ale v modernom Turecku už nájdete len veľmi málo ľudí Afrického pôvodu – to je jeden z ďalších dôkazov krutého zaobchádzania…

Masové vraždy
Stojí za to spomenúť, že impérium bolo celkom lojálne k inovercom. V tom zmysle, že Turci u seba neraz hostili židov vyhostených zo Španielska. V kruhoch úradníkov bolo veľa Grékov a Albáncov. Ale keď sa Turci cítili ohrození, robili kruté rozhodnutia.

Selim Hrozný napríklad pozabíjal takmer 40 000 Shitov, ktorí odmietli jeho autoritu ako ochrancu Islamu.

V XIX. storočí, keď už autorita ríše postupne upadala, aj tolerancia autorít k menšinám klesala. Tu by sa zišlo spomenúť vyhladenie cez 1,5 milióna Arménov, všetko rukami Turkov v roku 1915. Mnohé krajiny túto udalosť považujú za genocídu.

Dúfame, že sa vám tento článok páčil. Ak je to pravda určite sa s ním podeľte aj so svojimi priateľmi a známymi na sociálnych sieťach!

 

zdroj:ofigenno.com