Kniha pre teba: Už viem, že píšem pre radosť…

 

Aktuálny Ježiš?
Ježiš je u niektorých mladých ľudí mimoriadne obľúbený, pokladajú ho takmer za svojho. V tridsiatke ešte nemal poriadnu robotu, býval u rodičov a keď občas niečo urobil, bol to zázrak.

Aj takéto inšpiratívne myšlienky, miniúvahy a krátke príbehy doplnené kresbami Ivana a Dávida Popovičovcov nájdete v novej knihe Jozefa Banáša s nezvyčajným názvom Somár je Švajčiar. Prečo práve taký názov, to sa však dozvedáme už na prvých stranách z príbehu, ktorý sa odohral v pätnástom storočí, keď prebiehali prudké boje medzi Švajčiarmi z Leventínskeho údolia a Milánom.

 

 

Takmer 300 stranová kniha Somár je Švajčiar sa číta po dúškoch, pretože obsahuje mnohé pravdy a zaujímavé historky, ktoré vedia inšpirovať i pobaviť.
Je to návod, ako prežiť medzi ľuďmi.
„Sú to moje skúsenosti, úvahy, prehry, výhry, pády i vzlety, aj keď viem, že skúsenosť je neprenosná,“ tvrdí Jozef Banáš. „Niektoré z nich ste už možno čítali, viem, i ja som čítal Senecu, Tolstého či Peteraja a čítam ich stále znova. Pravdu si treba pripomínať, vracať sa k nej, žiť ju. Aby nám nezovšednela ako reklama. Ak máte pocit, že píšem pravdu, mám dôvod na radosť.“
Jozef Banáš tie texty zbieral počas mnohých rokov, odkladal si ich a ilustrácie im dodávajú pridanú hodnotu.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Vlado Kobielsky:

 

Prečítajte si pár úryvkov z novinky Somár je Švajčiar:

Pred časom ma požiadala o radu mladá žena. Musela vypratať aj s bábätkom byt, splácala úver, opustil ju manžel, skrátka, ocitla sa v situácii, v ktorej to slabší vzdávajú. Povedal som jej, aby brala život ako posilňovňu. Tí, čo cvičia s kilovými činkami, silní nebudú, ale tí, ktorí dvíhajú ťažké váhy áno.
„Buďte vďačná stvoriteľovi, že vám nakladá takúto činku, asi chce, aby ste boli silná.“ Usmiala sa cez slzy.
Nedávno sa mi ohlásila. Šťastná, krásna, sebavedomá a úspešná žena s dvomi deťmi a novým manželom. Povedala mi, že od mojej rady dvíha len ťažké činky.

***

Posilňovňa je priestor, kam chodíme posilňovať, zoceľovať svoje telo. Aby sme boli silní, nakladáme si na činky koľko sa dá, čo najťažšie váhy. Nakladáme si ich sami, dobrovoľne. Nemá zmysel chodiť do posilňovne a vytláčať na lavičke čo možno najľahšie činky alebo dokonca len vystierať a skŕčať ruky predstierajúc, že posilňujeme. Zvláštne. Pokiaľ nám ide o silu tela, zaťažujeme naše svaly dobrovoľne, radi, z vlastnej vôle. Keď však ide o silu duchovnú a mentálnu, usilujeme sa vyhýbať zložitým situáciám, doslova pred nimi unikáme, vyhľadávame situácie ľahké, bezproblémové, pohodlné, bojíme sa povedať nepríjemný názor, bojíme sa nepríjemný názor prijať. A potom, keď príde prvá vážnejšia rana, zosypeme sa. Pýtame sa, kde je Boh, keď nám ťažko ochorie dieťa, umrie rodič, priateľ, postihne nás nešťastie, zrada, podraz, protivenstvo, pokušenie, keď na nás pľujú a nemôžeme sa brániť, keď na nás ukazujú prstom tí, ktorí ním ešte pred chvíľou rátali judášske groše. Vďačím osudu za každú ranu, ktorú mi uštedril, za každého neprajníka, ktorého mi poslal do cesty, za to, že mi vrazil do duše a srdca zopár úderov dostatočných na to, aby ma posilnili. Ďakujem všetkým, ktorí po mne hádžu kamene, pretože by som si nemal čo prikladať na činku života. Vďaka nim som silný, ba čoraz silnejší. Dvíhať prázdne činky vyzerá nielen hlúpo, ale nemá žiadny zmysel. Predovšetkým však ďakujem tým, ktorí mi rozumejú, držia palce v zložitých chvíľach života, tým, ktorí ma majú radi, tým, ktorí ma v okamihoch bez lásky posilňujú vo viere, že sa len na chvíľočku stratila v mrákave. Ďakujem mojim najbližším, mojej manželke za jej lásku. Čo je láska? To keby som vedel…