Kniha pre teba: Teroristi opäť zaútočili!

 

Štyri mesiace po najväčšom atentáte na americkej pôde od 11.septembra teroristi z Islamského štátu udrú znova. Tentoraz sa ich cieľom stane elegantná londýnska štvrť West End, ktorou otrasie séria mohutných výbuchov prinášajúcich hrozivé krviprelievanie a paniku…

Začíta sa sedemnásty príbeh jednej z najúspešnejších špionážnych sérií všetkých čias o legendárnom Gabrielovi Allonovi. Tajnom izraelskom agentovi, ktorého si obľúbili milióny fanúšikov na celom svete.
Daniel Silva a jeho novinka Dom špiónov.

Kniha sa hneď po vyjdení dostala na prvé miesto rebríčka bestsellerov New York Times. Aj to svedčí o neutíchajúcej popularite skvelého agenta a súčasne vášnivého reštaurátora obrazov.
Priaznivcov tohto hrdinu určite poteší aj správa, že sa chystá filmové spracovanie v podobe televízneho seriálu.

Tieto útoky sú výsledkom dokonalého utajenia a koordinácie, no ich páchatelia predsa len zanechajú po sebe jednu stopu. Táto stopa zavedie Gabriela a jeho tím na juh Francúzska, do prepychového sídla Jeana-Luca Martela a Olivie Watsonovej.
Bývalá modelka Olivia predstiera, že netuší, že pravým zdrojom Martelovho rozprávkového bohatstva sú drogy.
A Martel zasa zatvára oči pred faktom, že obchoduje s človekom, ktorého cieľom je zničenie Západu. Pod Gabrielovým skúseným vedením sa však obaja stanú hrdinami v globálnej vojne s terorizmom.

Špionážny triler Dom špiónov nás opäť zavedie na mnohé miesta, od Paríža, cez Saint-Tropez, Provensalsko až po izraelský Tel Aviv, Saharu v Maroku, či Londýn a Ženevu.
Neuveriteľný je jeden fakt: prvý náčrt Domu špiónov s opisom dvoch teroristických útokov v Londýne dokončil Daniel Silva 15.marca 2017.
O týždeň neskôr, 22.marca 2017, vošiel na Westminster Bridge Chálid Masúd v prenajatom automobile Hyundai. Zrazil množstvo nevinných ľudí, dobodal na smrť policajta a celkovo zomrelo šesť ľudí vrátane Masúda.

Prečítajte si prvé strany trileru Dom špiónov:

Aj keď išlo o bezprecedentnú udalosť spojenú s mnohými rizikami, prebehla bez zbytočného rozruchu. A v tichosti. Práve to bolo na celej veci najpozoruhodnejšie. Isteže, nechýbalo dramatické vyhlásenie vlády, vysielané naživo, ani slávnostná prvá schôdza kabinetu či honosná oslava vo vile Ariho Šamrona na brehu Tiberiadskeho jazera, kam mu prišli zaželať veľa šťastia všetci priatelia a spolupracovníci z jeho pestrej minulosti – špióni, politici, vatikánski duchovní, londýnski obchodníci s umením, dokonca aj nenapraviteľný zlodej obrazov z Paríža. No inak sa všetko odohralo pokojne. Jeden deň sedel Uzi Navot za svojím veľkým stolom z dymového skla v riaditeľskej kancelárii, a na druhý deň bol na jeho mieste Gabriel. Bez stola, nepotrpel si na sklo.
Vždy mal radšej drevo. Veľmi staré drevo. A obrazy, pochopiteľne, rýchlo totiž zistil, že nedokáže stráviť dvanásť hodín denne v miestnosti bez obrazov. Zavesil si na stenu pár vlastných, nepodpísaných, a niekoľko prác svojej matky, kedysi významnej izraelskej maliarky. Zavesil tam dokonca aj veľký abstraktný obraz, namaľovala ho jeho prvá manželka Lea, keď spolu študovali na Bezalelovej akadémii výtvarných umení v Jeruzaleme. Na sklonku dňa mohol návštevník počuť spoza dverí riaditeľskej kancelárie aj operné árie, najmä z Gabrielovej milovanej Bohémy. Hudba mohla znamenať iba jedno. Gabriel Allon, princ ohňa, anjel pomsty a vyvolený syn Ariho Šamrona konečne zaujal svoje právoplatné miesto na čele izraelskej tajnej spravodajskej služby.
Jeho predchodca neodišiel ďaleko. Uzi Navot sa len presťahoval na druhú stranu chodby do niekdajšej Šamronovej malej pevnosti. Ešte nikdy predtým neostal odchádzajúci šéf pod jednou strechou so svojím nástupcom. Porušili tým jedno z najposvätnejších pravidiel Inštitútu, podľa ktorého bolo treba raz za čas vykosiť porast a zorať pôdu. Pravda, niektorí bývalí šéfovia chceli zostať v obraze. Občas sa zastavili na Bulvári kráľa Saula, rozprávali bojové historky, rozdávali nevyžiadané rady a v podstate išli všetkým na nervy. A ešte tu bol, pochopiteľne, Šamron, večný Šamron, horiaci ker. Vybudoval Inštitút z ničoho a na svoj obraz. Dal službe identitu aj jazyk, preto považoval za svoje božské právo miešať sa do jej záležitostí, ako a kedy sa mu zachcelo. Šamron odmenil Navota riaditeľskou funkciou, a keď prišiel čas, zase mu ju zobral.
Gabriel však trval na tom, aby Navot zostal aj s výhodami, aké mal v minulosti. Delili sa teda o sekretárku – obávanú Orit, na Bulvári kráľa Saula známu ako Železná kupola pre schopnosť odbiť všetkých nevítaných návštevníkov – a Navot smel ďalej používať služobné auto s plným počtom bodygardov, na čo v Knessete chvíľu frflali, no napokon sa s tým zmierili v záujme zachovania pokoja. Jeho titul nehovoril veľa, čo bolo pre Inštitút typické. Všetci boli profesionálni klamári. Pravdu hovorili iba medzi sebou. Pred ostatnými – manželskými partnermi, deťmi aj občanmi, ktorých podľa prísahy ochraňovali – sa skrývali pod pláštikom klamstiev.
Keď mali Gabriel a Uzi otvorené dvere, čo zvyčajne mali, videli na seba cez chodbu. Dennodenne spolu telefonovali, obedovali – niekedy v zamestnaneckej jedálni, inokedy sami dvaja v Gabrielovej kancelárii – a každý večer si užívali pokojné chvíle pri Gabrielovej opere, hoci ju Uzi napriek viedenskému pôvodu z duše neznášal. Nemal rád hudbu a výtvarné umenie ho nudilo. Inak sa s Gabrielom zhodli, aspoň pokiaľ išlo o záležitosti Inštitútu a bezpečnosti štátu Izrael. Uzi trval na neobmedzenom prístupe ku Gabrielovi a chcel byť na všetkých dôležitých schôdzkach vedenia Inštitútu. Zvyčajne mlčal ako sfinga, mohutné ruky prekrížené na zápasníckej hrudi, na tvári nepreniknuteľný výraz. Občas za Gabriela dokončil vetu, aby dal prítomným najavo, že sú vo všetkom zajedno. Boli ako Boaz a Jáchín, dva stĺpy pri vchode do Prvého jeruzalemského chrámu, a keby sa niekto pokúsil poštvať jedného proti druhému, škaredo by na to doplatil. Pre ľudí bol šéfom Gabriel, ale Uzi sa stále považoval za vládcu a na svojom dvore nestrpel nijaké intrigy.
Niežeby sa nejaké vyskytli, lebo členovia vedenia držali spolu. Všetci pochádzali z elitnej jednotky Barak, ktorá uskutočnila mnohé legendárne operácie legendárnej služby. Roky pracovali v suterénnych kuticiach, čo kedysi slúžili ako sklad starého nábytku a vyradenej elektroniky. Teraz obsadili rad kancelárií, čo sa ťahal od Gabrielových dverí. Dokonca aj Eli Lavon, jeden z popredných izraelských biblických archeológov, súhlasil, že sa vzdá miesta na Hebrejskej univerzite a vráti sa do Inštitútu na celý úväzok. Lavon dozeral na sledovačov, zlodejov a špecialistov na umiestňovanie odpočúvacích zariadení a skrytých kamier. V skutočnosti ho Gabriel využíval, ako uznal za vhodné. Lavon, majster fyzického sledovania, pozeral Gabrielovi cez plece už od operácie Boží hnev. Gabriel za ním často chodil do neveľkej pracovne plnej keramických črepov, starovekých mincí a nástrojov užiť si pár minút pokoja. Lavon nikdy nebol veľmi zhovorčivý.
Rovnako ako Gabriel, aj on odvádzal najlepšiu prácu potme a potichu.
Niektorí starší zamestnanci pochybovali o múdrosti Gabrielovho rozhodnutia obklopiť sa toľkými vernými a pozostatkami z minulosti. No zväčša si to nechávali pre seba. Dosiaľ žiadny generálny riaditeľ – samozrejme, okrem Šamrona – nemal pri nástupe do funkcie toľko bohatých skúseností a takú dobrú povesť ako Gabriel. Bol v hre dlhšie než ostatní v brandži a časom získal pozoruhodných priateľov a spolupracovníkov. Britskému premiérovi zachránil kariéru, pápežovi život. Napriek tomu nepatril k ľuďom, ktorí si bez okolkov vyberajú staré dlhy. Skutočne mocný muž, hovorieval Šamron, nemusí žiadať o láskavosť.
Gabriel však mal aj nepriateľov. Nepriateľov, ktorí zničili život jeho prvej manželke a pokúsili sa o to aj pri druhej. Nepriateľov v Moskve a Teheráne, pre ktorých bol jedinou prekážkou na ceste k naplneniu ich ambícií. Načas si to s nimi vybavil, ale uvedomoval si, že sa vrátia. Takisto ako muž, s ktorým sa stretol v poslednej bitke. Práve on zaujal prvé miesto na zozname budúcich úloh nového generálneho riaditeľa. Počítače Inštitútu mu pridelili náhodne vybrané meno. No Gabriel a nové vedenie Inštitútu za zabezpečenými dverami budovy na Bulvári kráľa Saula používali grandiózne nom de guerre, ktoré si sám zvolil. Saladin… Hovorili o ňom s úctou aj so zlou predtuchou. Príde si po nich. Je to len otázka času.
Medzi spriatelenými spravodajskými službami kolovala fotografia. Urobil ju spolupracovník cia v Ciudad del Este, paraguajskom meste, ktoré leží v oblasti slávneho juhoamerického trojmedzia. Mohutný, dobre stavaný muž s výzorom Araba pil kávu na letnej terase v spoločnosti istého libanonského obchodníka podozrivého zo spojenia so svetovým džihádistickým hnutím. Uhol záberu nedovoľoval použiť softvér na rozpoznávanie tvárí. No Gabriel, obdarený najlepším zrakom v brandži, nepochyboval, že to je Saladin. Videl ho na vlastné oči v hale washingtonského Hotela Four Seasons dva dni pred najhorším teroristickým útokom na Spojené štáty po 11. septembri 2001. Gabriel vedel, ako Saladin vyzerá, ako vonia, ako sa zvlní vzduch, keď vojde do miestnosti alebo z nej vyjde. A vedel, ako Saladin chodí. Podobne ako jeho menovec kríval následkom zranenia, ktoré mu ošetrili v dome s mnohými izbami a nádvoriami neďaleko Mosulu v severnom Iraku. Krívanie bola odvtedy jeho vizitka. Zovňajšok človeka možno zmeniť rozličnými spôsobmi. Vlasy sa dajú ostrihať či zafarbiť, plastický chirurg môže zmeniť tvár. No krívanie ako Saladinovo je navždy.
Dosiaľ sa viedli vášnivé debaty, ako sa mu vtedy podarilo uniknúť z Ameriky, no napriek všetkým snahám ho nedokázali lokalizovať. Podľa rôznych hlásení ho videli v Asuncióne, v Santiagu alebo v Buenos Aires. Dokonca sa povrávalo, že našiel útočisko v argentínskom lyžiarskom stredisku Bariloche, obľúbenom najmä medzi nacistickými vojnovými zločincami.
Gabriel správu rázne odmietol. Ešte vždy sa pohrával s myšlienkou, že Saladin sa skrýva všetkým na očiach. Nech je kdekoľvek, určite plánuje ďalší krok. Tým si bol Gabriel istý.
Nedávny útok vo Washingtone, zničené budovy, pamätníky aj desivý počet obetí urobili zo Saladina novú tvár islamského teroru. Aký bude prídavok? Americký prezident v jednom z posledných rozhovorov pred odchodom z úradu vyhlásil, že Saladin nie je schopný ďalšej veľkej operácie, lebo americká vojenská odveta rozmetala jeho kedysi obávanú sieť na franforce. Nato Saladin prikázal samovražednému útočníkovi, aby sa odpálil pred veľvyslanectvom Spojených štátov v Káhire. Slabé, reagoval Biely dom. Málo zranených, žiadne obete medzi Američanmi. Zúfalý čin odchádzajúceho muža.
Možno, ale nasledovali ďalšie útoky. Saladin udrel na Turecko – svadby, autobusy, verejné námestia, rušné istanbulské letisko – a jeho spojencov v západnej Európe. Tí, ktorí vyslovovali jeho meno s priam nábožnou úctou, spáchali sériu útokov osamelých vlkov, rozsievali smrť po celom Francúzsku, Belgicku a Nemecku. Chystalo sa však niečo veľké, koordinované a veľkolepé ako to, čo sa odohralo vo Washingtone.
Lenže kde? Ďalší útok v Amerike sa zdal nepravdepodobný. Blesk nikdy neudrie dvakrát na to isté miesto, tvrdili experti. Mesto, ktoré si Saladin napokon vybral pre svoje veľkolepé predstavenie, napokon nikoho neprekvapilo, najmä nie tých, čo mali boj s teroristami v pracovnej náplni. Saladin bol tajnostkár, ale miloval javisko. A kde by našiel lepšie ako v londýnskom West Ende?