Matku postihla mozgová príhoda keď mal jej syn len 8 rokov. Toto im priniesol osud…

Rodina pochádza z malého ruského mestečká nachádzajúceho sa v permskom kraji. Tatiana spolu s manželom mali jedného syna a spoločne si žili šťastným pokojným životom. Všetko sa však začalo meniť, keď sa jej manžel čoraz častejšie začal zaujímať o alkohol. Rozhodla sa teda rozviesť a presťahovať sa so synom do starej drevenej chaty na okraji mesta.

Pomoc od otca bola v nedohľadne a aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa im žilo ťažko. Keď sa chlapec dostal do druhého ročníka, stalo sa niečo hrozné. Mama Tatiana dostala porážku, po ktorej ochrnula na celej ľavej polovici tela.

Invalidná matka už nebola schopná postarať sa o syna a spoliehať sa na otca bolo úplne zbytočné – alkohol mu zničil život. Príslušné orgány boli poverené poslať syna do detského doma, no on to radikálne odmietol a nechcel nechať svoju chorú matku napospas osudu.

Na pomoc prišla susedka, matkina kamarátka, s ktorou kedysi pracovala v pekárni. Tá si vzala dieťa do vlastnej starostlivosti.

Malý chlapec sa toho musel veľa naučiť. Nielen že sa staralo chorú matku, taktiež robil všetky domáce práce. Tam kde žili, nebolo žiadne ústredné kúrenie, žiadna kanalizácia ani tečúca voda.

Každý deň nosil domov niekoľko plných vedier s vodou, rúbal drevo do starej piecky a pripravoval jedlo pre seba aj chorú mamu. To všetko bez prestávky v štúdiu na škole!

Život išiel ďalej, z chlapca sa stal mladý muž, ktorý sa venuje športu a dokonca si našiel aj priateľku. Aj napriek tomu sa neprestal starať o svoju paralyzovanú matku. Až o po 8 rokoch od mozgovej príhody sa príbeh o tejto rodine dostal do tlače. Napísali o nich miestne noviny a potom sa zdvihla vlna médií. Po odvysielaní príbehu v televízií sa o tento prípad začali zaujímať aj úrady.

Žena bola odvezená na vyšetrenia do nemocnice a následne na to poslaná do ozdravovne. Z chatrče kde žili sa presťahovali do útulného dvojizbového bytu. Začali ich zaplavovať telefonáty ľudí, ktorí im chceli pomôcť.

Chlapec skončil základnú školu po ktorej jeho kroky viedli na strednú priemyselnú školu a chcel by sa stať inštalatérom zváračskej techniky. Na budúcnosť hľadí s optimizmom a jeho hlavnou prioritou je to, aby sa stav jeho matky zlepšil a konečne mohla opäť chodiť. Zostáva len dúfať, že sa jeho nezištná túžba splní a svitne im na lepšie časy.