V Japonsku spia všetky deti so svojimi rodičmi! Dôvod vás prekvapí!

Nikdy sme sa s manželom nehádali o tom, kde bude spať naše dieťa. Rozhodnutie bolo také, že nebude spať s nami. V pôrodnici ale bolo jasné, kto je pánom. Naše dievčatko neustále plakalo – pred kŕmením aj po ňom, v kočíku aj v postieľke. Počas ďalšej prebdenej noci sa muž rozhodol, že ju prinesie do našej postele. „Stačí, bude spať s nami a hotovo!“, povedal manžel. Teraz čakáme na to, kedy bude naša 8-ročná dcéra schopná spať vo svojej izbe.

Naša radosť z pokojného spánku bola len krátkodobá. Po 3 rokoch dcérka vyrástla a spanie začalo byť neznesiteľné. Všetky pokusy presunúť ju do detskej izby stroskotali. Jediná vec, ktorá sa nám podarila bolo to, že sa naučila sama zaspať. Aj v prípade, že zaspí vo svojej izbe, uprostred noci sa zobudí a jej kroky vedú priamo do našej spálne. Už ju však neposielame preč, a toto je dôvod…

Jedného dňa som dostala od dlhoročnej matky Christiny Gross-Loovej knihu s názvom Rodičia bez hraníc. Tajomstvá výchovy z celého sveta, a zistila som, že aj bez toho, aby som knihu musela prečítať do konca, uvedomila som si, že všetko robím správne.

Deti sa nevychovávajú podľa jedného návodu. Potrebujú cítiť a dostať všetko, čo je nevyhnutné v dnešnom svete – lásku, ochranu a podporu. Napríklad, v Japonsku sa nikto nezaoberá tým, ako by sa malo ich dieťa odnaučiť spať s rodičmi v posteli. Takýto problém nemajú, pretože s nimi skutočne spia v posteli!

 

Japonskí rodičia majú na spánok detí odlišný názor. Dieťa spí tam, kde chce. Takto opisuje detský spánok Christine Gross-Loová:

Žiaden z mojich známych v Japonsku neuprednostňuje oddelenú detskú izbu, dokonca aj vtedy, ak majú takúto možnosť. Detskú postieľku používajú len na denný spánok. Japonské matky si jednoducho nemyslia, že dieťa potrebuje svoj vlastný priestor. Naopak, nechcú nechávať svoje deti dlho osamote.

Byť dobrým rodičom znamená predvídať potreby dieťaťa ešte skôr, než ich dá najavo svojím krikom či plačom; rýchla reakcia na jeho volanie pomáha vychovať z dieťaťa harmonického človeka.“

V Japonsku sa nikto nepridržiava určitého režimu dňa. Nemajú problém s nedostatkom spánku či samotnou nespavosťou. Mnohí pediatri radia spať s dieťaťom nielen počas jeho detstva, ale aj v jeho mladšom školskom veku. Pocit bezpečnosti je pre nich v tomto veku veľmi dôležitý. Škola sa pre nich stáva stresom a spoločné spanie s dieťaťom mu pomáha vyrovnať sa so vzniknutými ťažkosťami.

 

Od detstva učíme naše deti samostatnosti. Vozíme ich v kočíku, v autosedačke a rozprávame sa s nimi ako s rovnocennými. Väčšina rodičov považuje tento princíp výchovy za normálny a správny. Takto podobnú situáciu opísala autorka aj v knihe:

Ak je na nás dieťa až príliš naviazané, obávame sa o jeho budúcnosť, sme na pochybách, ako bude fungovať v živote, ak už nebudeme na blízku. Keď dieťatko začne v noci plakať, matka pochopí, že mu nie je dobre, no uvedomte si, že dobrí rodičia by mali naučiť svoje dieťa byť samostatnejšie – takto sa ľahšie naučia spoliehať sa na vlastné sily.“

Vo východnej kultúre takýto postoj k deťom vzbudzuje obavy. Veria, že spoločný spánok je pre dieťa, ktoré sa začína socializovať a budovať si vzťahy, neuveriteľne užitočný.

V Japonsku ľudia veria, že vďaka spoločnému spánku deti lepšie vnímajú svoje zaradenie sa do spoločnosti. Z detí, ktoré spia v blízkosti svojich rodičov, sa stávajú citliví a vnímaví ľudia. Japonci nepovažujú pripútanie dieťaťa k matke ako nezdravú závislosť. Práve naopak, považujú to za základ pre rozvoj dôležitých zručností, ktoré pomôžu dieťaťu uspieť v dospelosti.“

Profesori psychológie v Kalifornskej univerzite v Irvine, Meret Keller a Wendy Goldbergová, vykonali sociologický prieskum medzi školákmi a ich rodičmi. Výsledky mnohých prekvapili – deti, ktoré spali oddelene a vedeli samé zaspať, sa rýchlejšie naučili robiť niektoré z domácich prác.

Avšak v rodinách, kde spali spolu so svojimi rodičmi, boli deti viac nezávislejšie a sebestačnejšie. Jednoduchšie riešia problémy so svojimi rovesníkmi a cítia sa dobre aj v neznámom prostredí.

 

Kniha popisuje výsledky výskumu: „Vo svojej štúdii obaja profesori dokázali, že hlboká náklonnosť a pocit bezpečia vybudované medzi dieťaťom a rodičmi pri nočnom spánku tvoria základ pre ich nezávislé konanie počas celého dňa.“

Úplne súhlasíme so závermi v knihe Christiny Gross-Loovej. Ak dieťa nedokáže spať samo, bojí sa a hľadá ochranu. Nezáleží na tom, či je to dievča alebo chlapec. Dôvodov môže byť milión – od tmy v izbe až po nedostatok pozornosti. Môžete sa obrátiť na psychológa a zistiť príčiny týchto detských obáv. Niekedy deti nemajú dostatok času na rodičov počas dňa a tak si to kompenzujú spoločným spánkom.

V žiadnom prípade by ste nemali dieťa hrešiť, zastrašovať ho alebo násilne zatvárať do izby! Deti by sa mali cítiť v bezpečí a rodičia by im toto bezpečie mali poskytnúť.

 

Koľko detí je na svete, toľko spôsobov výchovy existuje. Nie všetky metódy sú ideálne a mnohí s nimi nesúhlasia, no spoločný spánok detí a rodičov netreba brať ako niečo zvláštne či nebodaj nebezpečné.

Čo si o tejto problematike myslíte vy? Mali by deti spať so svojimi rodičmi v jednej posteli? Sú moderní rodičia leniví a nezodpovední, alebo naopak, citliví a chápaví? Podeľte sa o vaše názory v našich komentároch!

 

zdroj:takprosto.cc

 

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
Nikdy sme sa s manželom nehádali o tom, kde bude spať naše dieťa. Rozhodnutie bolo také,..." />