Študentka ústeckej univerzity, Tereza Bártová z Oseky u Teplic, bola na vrchole svojich síl, ked‘ minulý rok v apríli, v jej dvadsiatichpiatich rokoch, prišiel deň, ktorý zmenil jej život. Ochorela na meningokovú meningitídu. Na 99 percent bolo isté, že zomrie. Nákazu prekonala, no prišla o nohy a prsty. Dnes žije znovu naplno.

 

Od malička ju rodičia viedli k všestrannosti, hrávala na klavír, flautu, venovala sa grafike a športovala. Hrala ženský futbal, squash, behala polmaratóny, lyžovala a bicyklovala na horských bicykloch.

,,Všetko začalo 11. apríla. Mala som teplotu, zimnicu a bolela ma hlava. K večeru sa pridalo aj zvracenie,“ povedala Tereza Bártová, ktorá v tej dobe začala bojovať s touto hroznou chorobou.

,,Najprv som sa pokúsali prekonať to sama, povedala som si, že to môže byť aj stresom z učenia alebo že som prechladla na bicykli pri tréninku,“ hovorí Tereza.

Ked‘ sa neskôr zobudila, pochopila som, že toto nie je len obyčajná viróza. ,,Vtedy som sa už poriadne nedokázala postaviť. Našťastie v ten deň prišiel otec domov z práce v zahraničí a odviezol ma do doktora,“ spomína dnes už dvadsaťšesťročná žena.

Chrípka, ktorá zabíja
Od obvodného lekára odišla do nemocnice v Duchcově a potom do Teplic. ,,Tam som zistila, o čo sa jedná a previezli ma na infekčné JIP v Ústí nad Labem. Potom si už nič nepamätám, upadala som do bezvedomia,“ dodáva.

Orgány v trupu kolabovali. Čo pôvodne vyzeralo ako obyčajná chrípka, bola nebezpečná meningokoková meningitída, v Česku menej zastúpený bakteriálny kmeň W135. Zatiaľ čo ma lekári tri týždne udržiavali v umelom spánku, oznámili mojím rodičom najhoršie správy. Šanca, že prežijem, sa rovnala iba jednému percentu.

Zákerná choroba ju pripravila o obe nohy a šesť prstov na rukách. Mladá bojovnica Tereza sa však nevzdala. Odmietla zomrieť a po 3 týždňoch sa z umelého spánku prebudila. ,,Lenže nikdo ma v spánku nepripravil na to, že nemám nohy. A dokonca ani prsty na rukách. Počas nasledujúcich mesiacov liečby sa objavili viaceré komplikácie. ,,Vždy, keď to vyzeralo, že už bude dobre, prišla ďalšia rana. Mám ale výbornú rodinu, boli tam so mnou každý deň. Za tri a pol mesiaca nebol ani jeden deň, kedy by neprišli. Pomohli mi aj kamaráti, ktorí za mnou chodili, „pripúšťa Tereza.

V krku som mala hadicu na dýchanie. ,,Môj brat bol v komunikácií so mnou najlepší. Stačilo, aby počul 2 písmenká a hned‘ vedel, čo od nich chcem.“

Pomocou palca a článku prstu, ktorý jej ostal sa čoskoro naučila písať alebo dokonca zaviazať šnúrky na topánkach. A neskôr i výborne chodiť na protetických nohách.

,,Každý deň si hovorím, že sa mám stále na čo tešiť. Som rada, že som tu. Viem, že môj život bude iný, ale ide o to, že bude!“

 

Chuť a túžba žiť
Týždenne dochádza kvôli nefunkčnému žalúdku na dialýzu, ale aj napriek tomu plánuje svoj budúci športový život.

,,Skúsim to na handbike. Stále hľadám možnosti na to, aby som robila to, čo predtým. Milovala som hrať na klavíri a preto teraz, ked‘ to už robiť nemôžem, naučím sa hrať na bicie,“ vysvetľuje.

Postupne sa vracia späť do života a radosť jej robia každodenné veci, ktoré sú pre ostatných úplne bežné. Pred časom obhájila diplomovú prácu vo svojom odbore – špeciálna pedagogika a opäť začala učiť na štátnej škole.

,,Tak si hovorím, že mi celkom nič nie je, ked‘ vidím niektorých ľudí, aké to majú v živote ťažké, „usmieva sa. povedala pre idnes.cz Tereza

zdroj: usti.idnes.cz   Facebook