Kniha pre teba: Šálka v prachu

 

Knižná prvotina jedného zo spoluzakladateľov slovenskej stand up scény Šálka v prachu je nefalšovanou sondou do duše komika, ktorý na otázky okolia často nemá odpoveď, ale aspoň sa ju snaží hľadať. Vitajte v osobitom, veselom, trpkom a všetkými spôsobmi zneuctenom svete Mateja Adámyho.

Začiatok bol dobrý. Rozdelil som si farebné papieriky na tri kategórie, pretože viac farieb som nemal. Na oranžové som písal arabské číslice, ktoré predstavovali jednotlivé komediálne bloky. Pri 6 som zapochyboval, či na to mám. V prvom rade, nebol som si úplne istý, čo by ten „blok“ mal byť.
Predstavil som si, že taký masový vrah podobné problémy nemá. Možno len s nástenkou, pretože ak sa chystá spáchať krutý zločin na mnohých nevinných ľuďoch, potrebuje nástenku obrích rozmerov, možno aj dve, aby vedel všetko zodpovedne naplánovať. Je veľkou chybou, keď k masovej vražde pristúpite nezodpovedne.

Šálka v prachu obsahuje mnoho zaschnutých stôp: po detstve v Petržalke 90. rokov, platonickej láske k prvej slovenskej premiérke, nástupe a odchode z nadnárodnej korporácie či po nešťastnom štamgastovi malej krčmy v Plaveckom Petrovi.

Autorov jazyk v sebe kĺbi spomienkový impresionizmus, presnosť vtipov rokmi ladených na klubových pódiách a svojráznosť úvah, vďaka ktorej je ojedinelým zjavom na domácom poli humoru.

Matej Adámy študoval politológiu a v tom období ho zaujal úplne iný typ tliachania a dal sa na stand-up. Scenáristicky sa podieľal na dvoch projektoch, z ktorých ani jeden neuzrel svetlo sveta, a tak dal dokopy túto knihu, nech po ňom niečo zostane.

Prečítajte si úryvok z knihy Šálka v prachu:

Jedna planéta na život

Na jar 2012 som sa zrazu ocitol bez práce. Šéfka mi povedala, že treba ešte viac znížiť stavy a ja im k tomu vraj pomôžem. Prvýkrát od svojich devätnástich rokov som nemal zamestnanie a trvalo to dobrých pár mesiacov, kým som sa dostal na prvé pohovory. Napokon som zakotvil v korporácii.

„Poviem ti to rovno, Maťo. Takto to nemôže vyzerať,“ povedal mi Ľubo, kamarát a budúci kolega, keď som mu poslal svoj životopis.

„Prečo nie?“

„No veď si ho prečítaj.“

Urobil som, čo povedal. Mal pravdu. Keby som bol zamestnávateľom, zaradím sa do kolónky možno, predsa len, blbý nie som a dobre mi padne sako, ale potom dám prednosť niekomu lepšiemu. Pri takom životopise sa určite nájde.

„Takto sa o miesto uchádzať nechcem,“ napísal som naspäť Ľubovi. „Čo mám teraz spraviť?“

„Stretnúť sa so mnou. Ja ti poviem, čo a ako, a budeš mať aspoň šancu,“ odpísal.

„Si si istý?“

Na to mi už odpoveď neprišla. Na rozdiel odo mňa mal príliš veľa práce.

Pár dní nato sme spolu sedeli nad vínom a neprijateľným životopisom. Ľubo mi diktoval, čo mám kde presunúť, čo úplne vyhodiť a takto sme rozmontovali a naspäť zmontovali môj ledva postačujúci život ako dvaja automechanici zadrhávajúci sa dieselový motor. Výsledkom bol krásny kus papiera, síce na prvý pohľad poredšie zaplnený, ale podľa Ľuba je to, naopak, plus.

„Nie je tam nič navyše. Nezabúdaj, že toto čítajú manažéri. Tí nemajú čas zízať na dve a pol strany o piči.“

Chápavo som prikývol. Ľubo si objednal ešte dve deci a obrátil sa ku mne.

„Dnes sa mi to páčilo. Vieš, kedy máš rozmýšľať za seba a kedy prikyvovať a držať hubu. Takých majú vo firme radi.“

Štrngli sme si na dobré mravy.

Po troch pohovoroch a týždňoch čakania prišiel vytúžený telefonát. Prešiel som. Mal som úsmev na ksichte aj na duši až do momentu, keď mi slečna na druhom konci linky oznámila: „A teraz chcem, aby ste mi povedali, že prijímate našu ponuku a chcete tu pracovať.”

Nejako mi to nedochádzalo.

„Prepáčte, práve ste mi povedali, že v novembri nastupujem.“

„Áno, pán Adámy, ale ja to chcem počuť od vás.“

„Čo chcete počuť odo mňa?“

„Že máte záujem a prijímate našu ponuku na prácu.“ Podľa tónu hlasu sa stále usmievala.

Nechal som si pár sekúnd na predýchanie.

„Prijímam vašu ponuku na prácu.“

„Výborne! Veľmi sa teším!“

Od samej radosti, že u nich chcem pracovať, na mňa vysypala inštrukcie k nástupu, ktoré som nemal šancu poriadne zachytiť.

„Nebojte sa, všetko vám pošlem mailom,“ dodala a zaželala mi krásny deň. Z môjho príchodu mala, aspoň po hlase, väčšiu radosť než ja v bývalej robote, keď som si zbalil veci.

Ešte v ten deň mi prišiel spomenutý mail s presným návodom, ako sa zariadiť v deň nástupu. Nebol to ten tradičný deň, keď človek príde do nových priestorov, spozná ľudí, s ktorými sa bude o tieto priestory deliť, a oči mu padnú na prázdnu stoličku, ktorá mu bude patriť tak dlho, kým ju neobsadí niekto iný. Prísť do naozaj veľkej firmy v prvom rade znamená stráviť niekoľko hodín počúvaním, prečo nechcete pracovať nikde inde. Smola pre ľudí mimo miestnosti, ktorí o tom nevedia.

Firma chce, aby ste cítili spolupatričnosť od prvej minúty. Keď som dorazil na druhé poschodie výškovej budovy a dal sa navigovať slečnami na recepcii, ktoré vyzerali presne tak isto ako slečny na recepcii o dve poschodia nižšie, dostal som sa do veľkej miestnosti na prezentácie, kde sedelo ďalších zhruba sedemdesiat ľudí. Keďže medzi nami boli jedinci, ktorých materským jazykom nie je slovenčina, všetko prebehlo po anglicky. Ako na vysokej škole – ak medzi vami sedí čo i len jeden študent zo zahraničia, profesor nemá na výber a prednáša v angličtine. Rozdiel je, že ľudia vo firme sú naučení vystupovať suverénne a v duchu nepreklínajú minulý režim, v ktorom zabili mládežnícke roky drvením ruštiny.

Keďže som ako hlupák prišiel na úvodné stretnutie načas, zostalo pre mňa a ďalších šiestich ľudí miesto v prvom rade. Napokon som z toho mal radosť, pretože počas piatich hodín, ktoré som tam presedel, nenastal s ktorýmkoľvek z rečníkov očný kontakt. Zistil som, že ľudia vo firme sa nepozerajú rovno pred seba. Ich pohľad smeruje do diaľky, na horizont, za ktorým ležia šance a výzvy a oni sú odhodlaní im čeliť. V rokoch, ktoré som strávil na gymnáziu, som mal najradšej lavicu hneď pri katedre. Nič nedokáže naplniť študenta tak ako byť v priamom kontakte s profesormi a čoraz viac im dávať najavo, že ste mentálne vyspelejší ako oni. Na druhom poschodí by som s týmto prístupom nepochodil a radšej som to ani neskúšal. Môj postreh, že najpodstatnejšou vecou pri práci vo firme je zásoba kávy, sa stretol s pochopením.

Po mojej ľavej ruke sedel Richard. Od hlavy po päty vyzeral ako z firemného katalógu. Po bližšom preskúmaní sa z neho vykľul typ človeka, ktorý sa bojí zasmiať, keď jeho šéf povie vtip, lebo nevie, či je to naozaj vtip a či je smiech v poriadku.

„Ahoj, ja som Rišo,“ podal mi ruku, len čo som sa usadil. Mal som na pamäti dôležitosť prvého stisnutia pravice, lenže Richard ku mne natiahol kýpeť ako pes, keď vám podáva labku.

„Matej.“

Musel som rýchlo prísť na to, ako prelomiť ľady.

„Aj ty si tu nový?“

Richardovi sa nepohla tvár. Trochu som sa pousmial, aby vedel, že je v poriadku, keď sa aj on usmeje.

„Hej, hej. Prvý deň, však?“

Dobre. Ani otázky mu nešli. Mal som problém predstaviť si, ako tento človek prežil čo i len jeden pohovor. Alebo aj toto bol vtip, a keďže som sa ešte stále usmieval, zachránili ma empatické mimikry. Richard mi ešte stihol povedať, na ktoré oddelenie nastúpil, že jeho šéf vyzerá byť v pohode človek, na ktorého zapôsobil, keď mu na prvom stretnutí položil viac otázok ako on.

Na vyvinutie spolupatričnosti od prvej minúty išla firma perfektne. Seansou nás sprevádzal príjemný Škót, ktorý hneď na úvod prikázal, aby sme vstali a podali si ruky s ľuďmi po našich bokoch. Ako v kostole, no bez dodatočného kolovania nádoby na peniaze. Tu majú peňazí dosť. Samozrejme, inak by som sa tam nehlásili so žiadosťou, aby z nich raz za mesiac odsypali aj mne. Ešte raz som stisol Richardovi kýpeť a sadol si naspäť.

 

„Ideš niekam na obed? Nikoho tu nepoznám,“ zdôveril sa mi Richard pred prestávkou. Chcel som mu povedať, že síce sme si podali ruky, ale to ešte nič neznamená a nie som pripravený posunúť náš vzťah na vyššiu úroveň. Nechal som si to pre seba, lebo aj tak by nevedel, či sa má zasmiať.

„Pôjdem len na kávu. Dám si kávu a prečítam noviny,“ spresnil som, naznačujúc túžbu po samote.

Jeho sklamanie trvalo asi sekundu, kým mu chlapík za nami povedal, že on pôjde, lebo tiež tu nikoho nepozná. Ako v romantickej komédii. Táto však zostala bez happyendu. Po návrate z kaviarne som zistil, že Richard radšej s nikým nešiel.

„Nie, nie, zostal som tu a pozeral sa na papiere na stene a tak.“

Na papiere a tak. Hádam sa raz premôže a nejakému kolegovi povie áno, inak tu nemá veľkú šancu na prežitie.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
  Knižná prvotina jedného zo spoluzakladateľov slovenskej stand up scény Šálka v prachu je nefalšovanou sondou..." />