Planéta vírusov. Ako fungujú vírusy?

 

 

Boli tu pred nami, sú tu s nami a budú tu, aj keď my nebudeme… vírusy. Slovo, ktorého význam sa definitívne ustálil až s vedeckým napredovaním modernej doby, označujúci látku, o ktorej existencii sa vedelo už v dávnej histórii bez toho, že by ju niekto videl.
Ako funguje svet virológie? Prečo niektoré vírusy zabíjajú, iné uškodia a ďalšie sa podarilo dostať pod kontrolu?
Aj o tom je novinka Planéta vírusov, ktorá ponúka fascinujúce fakty z tejto oblasti. Vychádza vo vydavateľstve Príroda. 

Vírusy sú neviditeľní, ale dynamickí aktéri ekológie Zeme. Presúvajú DNA medzi jednotlivými druhmi, poskytujú nový genetický materiál pre evolúciu a regulujú rozsiahle populácie organizmov.
Vplyv vírusov sa však neobmedzuje len na živočíšne či rastlinné druhy. Pôsobia aj na klímu, pôdu, oceány a sladkú vodu. 

Aj o tom sa píše v knihe Planéta vírusov. Napríklad vírus eboly, kedysi obmedzený na malé vzplanutia v odľahlých častiach Afriky, vyvolal rozsiahlu nákazu v mestách ako Freetown a Konakry a po prvýkrát sa rozšíril na ďalšie kontinenty.
Zo živočíchov však preskočili na človeka nové vírusy ako MERS. Vedci objavili nové spôsoby, ako túto pozoruhodnú rôznorodosť vírusov dostať pod kontrolu a využiť ju v náš prospech. Autor Carl Zimmer na celý tento vývoj nadviazal a pripravil druhé vydanie diela Planéta vírusov.

Prečítajte si úryvok z knihy Planéta vírusov:

Ako rinovírusy pomaly dobyli svet

Približne pred 3 500 rokmi sa jeden egyptský učenec rozhodol zhrnúť svoje poznatky a napísal najstarší známy medicínsky text. Medzi chorobami, ktoré v tzv. Ebersovom papyruse opisoval, je aj niečo, čo nazýval resh. A hoci to znie čudne, príznaky ochorenia – kašeľ a hlien v nose – poznáme všetci. Resh je bežné prechladnutie.

Niektoré vírusy sú pre ľudstvo nové. Iné sú záhadné a exotické. Ale ľudské rinovírusy – hlavná príčina bežného prechladnutia, ako aj záchvatov astmy, sú naši starí, kozmopolitní spoločníci. Odhaduje sa, že každý človek strávi rok svojho života v posteli s prechladnutím. Inak povedané, ľudský rinovírus patrí medzi najúspešnejšie zo všetkých.

Staroveký grécky lekár Hippokrates sa domnieval, že prechladnutie spôsobuje nerovnováha telesných tekutín. Ani o dvetisíc rokov neskôr, začiatkom 20. storočia, sme toho o prechladnutí nevedeli oveľa viac. Fyziológ Leonard Hill vyhlásil, že k nemu dochádza kvôli rannému pobytu vonku, lebo prechádzame z teplého vzduchu na studený.

Nemecký mikrobiológ Walther Kruse získal v roku 1914 ako prvý reálnu predstavu o pôvode prechladnutia, keď si jeho asistent vyfúkal nos. Jeho hlieny vmiešal do slaného roztoku a zmes potom prelial cez filter. Pár kvapiek prefiltrovanej kvapaliny potom nakvapkal do nosov dvanástich svojich kolegov. Štyria z nich sa nakazili. Neskôr urobil to isté tridsiatim šiestim študentom. Pätnásti z nich ochoreli. Ich výsledky porovnal s výsledkami tridsiatich piatich ľudí, ktorí kvapky nedostali. Z nich prechladol len jeden. Vďaka Kruseho experimentom bolo jasné, že za chorobu môže nejaký maličký patogén.

Na začiatku sa mnohí odborníci domnievali, že to budú nejaké baktérie. V roku 1927 to však americký fyzik Alphonse Dochez vylúčil. Hlieny prechladnutých ľudí prefiltroval cez jemné filtre podobné tým, cez aké pred tridsiatimi rokmi prefiltroval Beijerinck miazgu z tabaku. Baktérie síce odstránil, no tekutina stále spôsobovala ľuďom chorobu. Cez Dochezove filtre mohol prekĺznuť len vírus.

Trvalo ďalšie tri desaťročia, kým vedci presne zistili, ktoré vírusy mu prekĺzli. Najbežnejšie z nich nazývame ľudské rinovírusy (rino znamená nos).

Rinovírusy sú pozoruhodne jednoduché, každý z nich má len desať génov. (Ľudia majú dvadsaťpäť tisíc génov.) Tento zlomok genetickej informácie však stačí na to, aby napadli náš organizmus, oklamali náš imunitný systém a vytvorili nové vírusy, ktoré dokážu napadnúť ďalších hostiteľov.

Rinovírusy sa šíria vďaka nádche. Prechladnutí ľudia si totiž utierajú nosy a vírus sa im dostane na ruky. Následne sa usadí aj na kľučkách a ďalších povrchoch, ktorých sa dotknú. Keď sa ich potom dotknú ďalší ľudia, dostane sa im na pokožku a cez nos rovno do tela. Rinovírusy dokážu napádať bunky v sliznici nosa, hrdla alebo pľúc. Prinútia ich otvoriť dvierka, cez ktoré preniknú dnu. V priebehu nasledujúcich hodín využijú tieto hostiteľské bunky na to, aby vytvorili kópie svojho genetického materiálu a bielkovinových schránok, v ktorom je tento materiál uložený. Hostiteľská bunka sa potom rozpadne a nový vírus unikne.

Rinovírusy infikujú relatívne málo buniek a nenapáchajú veľa škody. Prečo teda spôsobujú také nepríjemné príznaky? Viniť môžeme jedine samých seba. Infikované bunky uvoľňujú signalizačné molekuly, takzvané cytokíny, ktoré priťahujú bunky imunitného systému nachádzajúce sa v blízkosti. Práve tieto bunky môžu za to, ako zle sa cítime. Vytvárajú zápal, kvôli ktorému nás škriabe v hrdle a v mieste infekcie začne vznikať veľa hlienu. Aby sme sa vyliečili, musíme počkať, kým imunitný systém vírus zničí a následne sa sám upokojí.

Egyptský autor Ebersovho papyrusu napísal, že resh vyliečime, keď si okolo nosa nanesieme zmes medu, byliniek a kadidla. O 15. storočí neskôr rímsky učenec Plínius starší chorým odporúčal, aby si nos šúchali myšou. V Anglicku sa v 17. storočí ľudia liečili zmesou pušného prachu a vajec a pečeného kravského hnoja a loja. Leonard Hill, fyziológ, ktorý si myslel, že prechladnutie spôsobuje zmena teploty, odporúčal, aby sa deti ráno najskôr osprchovali studenou vodou.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
    Boli tu pred nami, sú tu s nami a budú tu, aj keď my..." />