Niet nad detskú úprimnosť. Ak máte dcéru, pravdepodobne riešite podobnú dilemu, keď povie: “Tati, ja musím kakať.” Na pánsky alebo na dámsky?

Samozrejme, že ju odtiahnem na pánsky, lenže ona protestuje: “Ale toto je pre chlapčekov! A ja som dievča.” – “No to máš smolu, ja na dámsky nejdem. Prečo sa ti tu tak nepáči?” Načo Viki povie nesmrteľnú vetu: “Pretože tu je to plné bimbasov.”

Na to nie je čo povedať. Má pravdu. Do značnej miery. Jeden pán pri pisoári musel na chvíľu prestať, pretože sa začal veľmi smiať. “A chlapci sú čune. Jožko v škôlke hovoril, že raz počúral i svetlá na strope.” – “No, to má výkon.” ocenil som a tlačil som ju do kabínky. “A učiteľka sa vraj pýtala, čo to robí a on sa otočil a tak ju očúral.” Viac pánov pri pisoári muselo prestať, ale Viki si ich smiech vôbec nevšímala. “A pani učiteľka kričala, takže pribehla pani upratovačka.” Na chvíľu nastalo ticho v napätom očakávaní. Viki si rozopla nohavice a vysadil som ju na záchod. “A tiež ju očúral.”

Pánske záchody sa zmenili v Comedy Show. “Radšej tlač.” povedal som zničene. “Mne to nejde. Pomôžeš mi?” Vedel som, že každý načúva, ale čo som mal robiť. “Heeee…” začal som neochotne. A Viki sa chytila: “Heeee…” A od vedľa z kabínky sa ozvalo: “Heeee…” A od pisoárov sa ozvalo niekoľkohlasné: “Heeee….”. Boli sme Tlačiaci zbor. Viki to nadchlo, takže to skúsila ešte niekoľkokrát.

Hlavne, že to zabralo a padalo to tam a komentovala slovami: “Jé, mne sa úplne vysypalo bruško.” A potom to zaklincovala: “Urobím celú rodinku čokoládových anakond, dobre?” radovala sa. Len som odovzdane prikývol. “Ja som si myslela, že si len prdnem a teraz sa mi narodila celá rodinka.” kopala spokojne nôžkami do misy. “Ja sa snáď dnes ani nevyštím.” ozvalo sa od pisoára, keď ustal smiech. Hotovo.

Hľadal som vlhčené obrúsky, Viki chvíľu čakala, potom sa jej to čakanie zdalo dlhé, tak hovorí: “Ty si zabudol hajzel papier! A teraz tu budem musieť stáť a čakať kým uschnem!” Našiel som ich. Utreli sme, obliekli sa, Viki chcela sama spláchnuť. Tak som ju nechal spláchnuť a ona: “Pa pá, hovienka! Majte sa, pekne plávajte a nezlosťte tam.”

Pri pisoároch by sme z fleku mohli vyberať vstupné. Ťahal som dcéru von. Zatiaľ čo si vyhrnula rukávy, prišla s otázkou dňa: “Tati a čo robia hovienka, ktoré nemajú mamičku ani ocka?” Prehltol som vetu, že to asi budú zasrané siroty a rýchlo jej umyl ruky. Zmohol som sa iba na: “Neviem Viki, poď ponáhľame sa.”

Pisoáre sa konečne uvoľnili a jeden z chlapov pri vychádzaní von hovorí kamarátovi: “Tu je to super, sem musíme chodiť častejšie.” No. My nie. Už nikdy.