Kniha pre teba: Buďte výnimočný ako on!

 

„Každý chce byť niečím výnimočný, čosi dokázať, upútať pozornosť ostatných, v niečom vyniknúť,“ rozpráva železný dôchodca Štefan Karak. „Mne sa to podarilo až v „zrelom“ veku a v činnosti, o ktorej som ako malý chlapec nemal ani potuchy. Verím, že keď sa to podarilo mne, môže sa to podariť každému. Mať svoj cieľ a ísť za ním je to najdôležitejšie v živote. Bez ohľadu na oblasť, v ktorej to chcete dokázať.“

 

Bolela ho chrbtica, ťažko sa mu stálo, kráčalo, sedelo. Ortopéd mu naordinoval pokoj, žiadne prepínanie síl. On si však kúpil skladacie turistické palice a začal chodiť. Túry postupne predlžoval a bolesti chrbtice akoby zázrakom ustali. Svoju cestu k železnému telu popisuje vo svojej novej knihe Ako som prekonal sám seba.

Štefan Karak rozhodne prekonal nielen sám seba.
Tu je len pár jeho pozoruhodných úspechov: má slovenský rekord – urobil 10 výstupov na vrchol Vtáčnika za 24 hodín v roku 2006. Druhé miesto na ultrabehu Chiemgauer 100 v Nemecku v roku 2010. Druhé miesto v behu okolo Mont Blancu (najlepší Európan).
Absolvoval jeden z najprestížnejších behov na svete Leadville Trail 100 run v Colorade v USA v roku 2016; prvý a jediný Slovák v 34-ročnej histórii pretekov, najstarší účastník pretekov vo veku 65 rokov.

A presne o tom je jeho kniha Ako som prekonal sám seba. O nezlomnosti vôle, trpezlivosti, vytrvalosti a túžbe prekonať svoje limity. Dokázať si, že zvládneme viac a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Štefan Karak si dokonca osvojil špeciálny spôsob behu, ktorý  šetrí vlastnú energiu. Niekto ho nazval „kontrolovaný pád“ a Štefan ho popisuje v knihe takto:

„Stojíte v základnom postoji. Telo je vyrovnané v jednej osi, smerujúcej zvisle dolu. Nohy sú od seba vo vzdialenosti ramien. Pozor, telo je tak konštruované. Ak dávate pri behu nohy bližšie k sebe, alebo bežíte naširoko, nadmerne namáhate a deformujete kolenné a bedrové kĺby. Skôr ich unavíte a ľahšie môže dôjsť k zraneniu. Ruky voľne visia v ramenách, skrčené v lakťoch do uhla približne 90 stupňov.
Teraz stačí celé telo jemne nakloniť dopredu. Mal by nasledovať pád. Zabránite tomu tak, že jednu z nôh potiahnete za sebou a položíte ju tesne pred seba, do momentálneho ťažiska celého tela. Telo necháte padať ďalej a rovnakým spôsobom presuniete do nového ťažiska druhú nohu.
To je všetko. Zdá sa vám to príliš jednoduché? Veď to naozaj je jednoduché. Prax je však trošku zložitejšia. Všetky tieto pohyby sa treba naučiť robiť správne a zafixovať si ich do mozgu. Aby sa stali trvalým návykom a v budúcnosti ste už na ne nemuseli myslieť.“

Začítajte sa do knihy Ako som prekonal sám seba:

Aj to sa môže stať

Je tesne pred pol dvanástou v noci. Už niekoľko hodín mierne, ale vytrvalo prší. S manželkou sa ponáhľame uličkami Chamonix na malé námestie Place du Triangle de l´Amitié, Námestie Trojuholníka priateľstva. Prichádzame na miesto a sme šokovaní. Celý priestor je zaplnený podivnými ľuďmi. Všetci majú nepremokavé športové oblečenie. Na hlavách čiapky a čelové lampy. Je to zvláštne, ale vyzerajú rovnako ako ja. Niektorí sú zamyslení, ale väčšina má rozžiarené oči a široký úsmev. Vyžaruje z nich nadšenie a očakávanie toho, čo má prísť.

Celý koridor je ohradený kovovými zábranami. Vnútri koridoru sú bežci, z vonkajšej strany ich priaznivci. Je ťažké dostať sa na miesto medzi bežcov. Nejaké miesta sú až kdesi na konci, treba ísť hore schodmi až pred dvere kostolíka uzatvárajúceho malé námestie zhora.

Náhlivo sa lúčime. Objatie, bozk a tradičná veta z úst manželky: „Dávaj si na seba veľký pozor!“ Sľubujem a už sa posúvam do toho zhluku.

Je tu fantastická atmosféra. Z reproduktorov počuť hudbu a hlas moderátora. Predstavuje tých najlepších v prvom rade. Po francúzsky vyzýva zhromaždených k niečomu, čomu nerozumiem, na čo všetci dvíhajú ruky a nadšene vykrikujú.

Tesne pred štartom prichádza tradičná skladba podujatia od Vangelisa – Conquest of Paradise (Dobytie raja). Je to povznášajúce, človeku sa chce vzlietnuť…

Štart. Masa bezmála 2 400 tiel sa dáva do pohybu. My zatiaľ stojíme na mieste, no po krátkom čase sa začíname posúvať dopredu, dokonca sa rozbiehame. Námestím môžeme postupovať aj dvadsiati vedľa seba, po 300 metroch sa však koridor zužuje a my zastaneme. Stojíme vyše 20 minút, a tak mám dosť času, aby som si zrekapituloval udalosti končiaceho sa dňa.

Celé dopoludnie bolo nádherné, slnečné letné počasie. Prechádzka po mestečku v tričku, v krátkych nohaviciach, so sandálmi na nohách a slnečnými okuliarmi na očiach. To sa však ako šibnutím čarovného prútika náhle zmenilo. Počas prvých dvoch hodín odpoludnia sa zamračilo a začalo intenzívne pršať. Teplota náhle klesla o 15 až 20 stupňov. Zazvonil mobil a SMS v ňom oznamovala: „Štart sa odkladá z pôvodných 18:30 h na 23:30 h.“ Organizátori zrejme predpokladajú, že sa situácia zmení, že sa vietor utíši a prestane pršať. Nezmenila sa.

Stále stojíme na mieste a čakáme, kedy sa pohneme ďalej. Ďalej do neznáma.

Ultra Trail du Mont Blanc“, skrátene UTMB, je jedným z najťažších a najuznávanejších horských behov na svete. Trať s dĺžkou 168 km a prevýšením 9 800 m vedie okolo Mont Blancu a prechádza tromi krajinami. Začína sa vo francúzskom Chamonix, pokračuje cez taliansky Courmayeur a švajčiarsky Champex, cieľ je v Chamonix. Takmer nikto z nás nemá zaručené, že dobehne do cieľa. Preteky každoročne nedokončí viac ako polovica štartujúcich…

Napokon sa predsa len dávame do pohybu. Úzku uličku lemujú stovky nadšených priaznivcov. Žiadny z ultrabehov na svete nemá takú búrlivú atmosféru ako tento.

Opúšťame Chamonix. Trať do najbližšieho mestečka Les Houches vedie ponad hlavnú cestu lesíkom po dostatočne širokej štrkovej ceste. Je dosť členitá, preto za behu rozkladám paličky a v každom stúpaní ich použijem. Dážď je drobný, ale nie veľmi studený. Zatiaľ mi stačia trenírky a podkolienky. Dobiehame do mestečka, na konci ktorého odbočujeme doľava. Začína sa prvé veľké stúpanie s prevýšením takmer 800 m na Le Délevret. Dážď hustne, preto vybočujem z cesty a z batoha s povinnou výbavou vyťahujem nepremokavé nohavice.

Na kopec sa ide v pohode, cesta má štrkový podklad. Horšie je to na druhej strane. Takmer 1 000 m klesania do Saint-Gervais po rozmočenom hlinisto-trávnatom podklade. Keď pred vami prebehne približne 2000 ľudí, trať sa zmení na bahno. Je ťažké sa udržať na nohách, bez paličiek by som to nezvládol. Tí, čo ich nemajú, končia často na štyroch alebo na zadku. V niektorých miestach sa trať veľmi zužuje. Bojujem s terénom i so súpermi. Aby som veľmi nezaostal, musím predbiehať. Paličky výdatne pomáhajú. Aj napriek meškaniu na štarte som v mestečku Saint-Gervais iba s päťminútovým oneskorením oproti plánu. Je tu prvá občerstvovacia stanica, lenže stan je totálne preplnený a vládne v ňom chaos, takže to vzdávam a odchádzam bez občerstvenia. Vonku sa pokúšam volať manželke, ale na druhom konci je taký hurhaj z reproduktorov, že jej nerozumiem ani slovo. Iba oznamujem, že som v poriadku a pokračujem v pretekoch.

Ďalších 10 km je pohodových. Stúpanie je mierne a trať už nie je taká preplnená. V Les Contamines sa trošku občerstvujem. Pijem vodu so soľou proti kŕčom, jem syr a sušienky, beriem si do vrecka sušené slivky a vyrážam ďalej. Trať pokračuje ešte približne 4 km takmer po rovine, ale potom začína prudko stúpať. Na dĺžke 9 km stúpneme o 1300 výškových metrov! Trať je premočená, chodník je našťastie štrkový. Čierny štrk premiešaný s blatistou hlinou. Paličky pomáhajú. Občas sa mi podarí niekoho predbehnúť, ale chodník je úzky, takže zväčša idem v zástupe. Začínam cítiť tlaky v priehlavkovej časti oboch nôh, preto povoľujem šnúrky na teniskách. Posledná časť trate pred vrcholom je kamenistá a značne členitá, predbiehanie neprichádza do úvahy. Konečne vrchol Croix du Bohnomme vo výške 2 500 m.

Na chvíľku sa zastavujem. Po toľkom daždi neuveriteľný obrat! Hlavu otáčam smerom nahor a nemôžem uveriť vlastným očiam. Obloha je dokonale čistá a bez mrakov. V noci je síce čierna, no svietia hádam aj milióny hviezd. Ešte nikdy v živote som nevidel také množstvo hviezd nad hlavou. Tento okamih by som si vychutnával aj celé hodiny.

Treba však pokračovať. Na dĺžke 6 km klesneme o 1 000 výškových metrov! Postupne začína svitať, takže rozoznávam okolité kopce aj trať pod sebou. Keďže už neprší, vyzliekam nepremokavé oblečenie a bežím k prvej „veľkej“ občerstvovacej stanici Les Chapieux na päťdesiatom kilometri trate.

Priehlavky na nohách cítim čoraz viac, opäť povoľujem šnúrky, až sa mi tenisky zdajú priveľmi voľné. Občerstvujem sa horúcou polievkou, ktorú poriadne presáľam kvôli svalovým kŕčom, sušeným mäsom a sušeným ovocím, dopĺňam zásoby vody. Kontrolujem stav vecí v batohu. Teplé nohavice i bundička zostali v igelitových vreckách suché. Škoda, že som takto neochránil čiapku a rukavice, ktoré poriadne premokli. Po vyžmýkaní si ich prikladám na holé brucho, aby sa tam skôr usušili. Je to stará finta, ktorú používajú horolezci. Vybieham ďalej. Trať mierne stúpa, ale počasie čaruje. V priebehu hodiny sa polojasné počasie s vykúkajúcim slniečkom zmení na víchricu s krúpami a snežením. Za jedinú hodinu zažívam štyri snehové búrky! Pri každej z nich si rýchlo navliekam teplé a nepremokavé oblečenie, po skončení ho zasa vyzliekam, lebo sa prehrievam.

Na konci doliny sa chodník stáča prudko doprava a začína sa tisícmetrové stúpanie do sedla Col de la Seigne vo výške 2 516 m. Zisťujem, že som pri neprestajnom prezliekaní dakde na trati stratil čiapku… Budem sa musieť zaobísť bez nej. V sedle fúka búrlivý vietor, žlté stany personálu časovej kontroly ledva odolávajú jeho náporom. V sedle je štátna hranica, prechádzame z Francúzska do Talianska. Klesáme okolo 600 m ku ďalšej občerstvovacej stanici v mieste Lac Combal na šesťdesiatom kilometri.

Pri zostupe pociťujem stále väčšiu bolesť priehlavkov, ale povoliť šnúrky už nemám ako, lebo by sa mi vyzúvali topánky. Začína ma pobolievať i pravé koleno, beh je stále kŕčovitejší. V sedle si dám horúcu polievku so slížikmi, pijem slanú vodu a do zásobníka dopĺňam čistú. Predo mnou je ešte prevýšenie necelých 500 m na vrchol Arête du Mont-Favre, kde je kontrola. Stadiaľ už trať iba klesá smerom do Courmayeuru.

Najskôr zbieham do sedla Col Checrouit s krátkou zastávkou. Iba sa napijem a pokračujem

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
  „Každý chce byť niečím výnimočný, čosi dokázať, upútať pozornosť ostatných, v niečom vyniknúť,“ rozpráva železný dôchodca..." />