Koľko toho musí obetovať, aby sa zachránil?

 

 

Uniesli mi dcéru, a ak sa nevzchopím, riskujem, že ju navždy stratím. Musím urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som našiel Mia. Okrem toho musím zistiť, kto sa ma pokúša falošne obviniť z dvoch vrážd a dostať ma do väzenia. Pretože Lucifer tvrdí, že on s tým nemá nič spoločné…
Je tu pokračovanie skvelej severskej série – Klamstvá, ktoré hovoríme.

Žena obvinená z piatich vrážd je mŕtva. Právnika Martina Bennera, ktorý sa o jej prípad zaujímal, vtiahli proti vôli do pátrania po jej zmiznutom štvorročnom synovi Miovi. Kým sa chlapec nenájde, nenechá ho bezohľadná mafiánska organizácia na pokoji. Martin zúfalo sleduje každú jednu stopu, no tých je žalostne málo. Čo sa vlastne stalo v posledný deň v Miovej škôlke?

Chlapcovo zmiznutie však nie je Martinov jediný problém. Musí zistiť, kto sa ho snaží dostať do väzenia za vraždu, ktorú nespáchal. S každým pribúdajúcim dňom je paranoidnejší. Kto ho môže sledovať zblízka a pritom sám zostať neviditeľný?

Honba za pravdou postaví Martina pred nepríjemnú dilemu. Dokáže zachrániť Mia a aj samého seba? Alebo musí obetovať ešte viac, aby sa dočkal vytúženého pokoja?

Klamstvá, ktoré hovoríme je pokračovanie románu Pochované klamstvá, ktorými sa Kristina Ohlssonová uviedla v slovenčine. A mala neuveriteľný úspech. Okamžite sa dostala medzi najobľúbenejších severských autorov krimi.  Jej novinka vás dstane vás do kolien. Zložité citové vzťahy, advokát podozrivý z vraždy, tajomný Lucifer, skorumpovaní policajti… Neraz sa zamotávame do spleti vlastných klamstiev, hoci nemusíme. Ak nemáte dostatok času, ani nezačínajte čítať. Ešte lepšie ako jednotka…ak to vôbec ide!

Vypočujte si úryvok.
Z knihy čítajú Boris Farkaš a Lucia Vráblicová:

Kristina Ohlssonová je politologička, donedávna zastávajúca pozíciu príslušníčky Protiteroristickej jednotky Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Pracovala v radoch Švédskej bezpečnostnej služby, na ministerstve zahraničných vecí a v Švédskej akadémii národnej obrany, kde pôsobila ako mladá expertka na konflikty na Blízkom východe a zahraničnú politiku Európskej únie. Kristína žije v Štokholme.

Toto severské krimi prináša nový Knižný kompas.
www.KniznyKompas.sk
Vaša cesta ku knihám.

Začítajte sa do novinky Klamstvá, ktoré hovoríme:

NEDEĽA

V mojich nočných morách ma pochovávajú zaživa. Vždy to prebieha rovnako. Najprv som nechápal, čo sa stane. Nemí ľudia ma nekompromisne držia za plecia a nútia ma kráčať vpred. Nie pomaly, nie rýchlo. Je noc a nebo je čierne. Vzduch je teplý a ťažký. Prechádzame cez niečo, čo sa podobá na opustený priemyselný areál. Okolo nás sa črtajú obrysy veľkých tmavých strojov a pripomínajú tiene vytvorené z ocele. Chcel som sa spýtať, kde sme a kam ideme. Zapchali mi ústa, preto som nemohol iné, iba mlčať. Látku mi strčili hlboko do krku, šklbalo mi kútikmi úst. Čeľusť sa dotýkala jazyka. A niečo som mal s nohami. Boli zviazané lanom, takže som mohol robiť iba malé kroky. Musel som ich urobiť viac ako moji väznitelia. A to ma desilo na smrť.
Koľkokrát sa dospelému človeku stane, že je na smrť vydesený? Nie veľakrát. Pravdepodobne preto, lebo existuje iba málo vecí, ktoré nás dokážu vystrašiť. Vieme, že väčšina problémov sa vyrieši a malé prekážky nestoja za to, aby sa na ne človek príliš upínal. Vyrásť z detských radostí a strachov je dar, lebo iba tak si človek vytvorí nadhľad. Jediná odvrátená strana tejto slobody je bolestivé poznanie, čo je v živote hodné nášho strachu.
Strata našich milovaných blízkych.
Strata zdravia či nebodaj života.
A vo veľmi zriedkavých prípadoch strach pred bolesťou a znepokojením.
Polovicu cesty som kráčal, polovicu cesty cez priemyselný areál ma vliekli, pochopil som, že zomriem. Je to veľmi zaujímavé špecifikum nočných môr. Veľmi často totiž vieme, ako sa skončia. A to preto, lebo podvedome vieme, prečo sa nám sníva takýto sen. Vieme, ktoré konkrétne činy a skúsenosti spúšťajú určité reakcie a sčasti práve v týchto udalostiach nachádza strach svoju potravu. Pamäť má neobmedzenú moc nad našimi myšlienkami.
Nočné mory ma začali strašiť krátko nato, ako sa mi vrátila Belle. Vtedy, keď sme sa vrátili z Texasu. Vo sne som sa pokúšal vydržať a zároveň sa zobudiť. Ani raz sa mi to nepodarilo. Nočné mory pokračovali a ja som ich nedokázal ovplyvniť. Tichí muži v čiernom sa pohybovali rovnako nečujne ako príliv a odliv. Žuval som látku napchatú v ústach, pokúšal som sa vydať aspoň hlások. Nešlo to. Nikto mi nechcel povedať, kam ideme. Nikto mi nechcel prezradiť, čo som urobil.
Nakoniec som všetko pochopil. Okolie sa mi zdalo akési známe. Pochopil som, aké stroje stoja okolo a čo kedysi stvárali s našou zemou. Bol som tam už predtým. A nikdy som sa neplánoval vrátiť. Začal som sa krútiť a kládol som odpor. Ale muži kráčali ďalej. Visel som na ich rukách, nohy a kolená sa mi pri vlečení oškierali o zem. Džínsy, ktoré som mal na sebe, boli zničené a čoskoro ma premkla bolesť.
Nikdy som sa neprestal pokúšať kričať. Dokonca ani vtedy, keď sme zastali pri čerstvo vykopanej jame. Chcel som požiadať o odpustenie, vysvetliť, že šlo iba o hrozné nešťastie. Nepodarilo sa mi však vydať ani jeden zrozumiteľný zvuk. Vtedy som prepukol v plač. Tichý, úprimný a srdcervúci. Chvel som sa na celom tele a modlil sa za život. Nikto ma však nepočúval. Namiesto toho ma sotili do jamy. Bola hlboká, minimálne dva metre. Tvrdo som dopadol na zem a cítil som, ako sa vo mne niečo zlomilo. Rebro? Dve rebrá? Ľavú stranu pľúc som mal ako v ohni. Chcel som sa otočiť.
Vtedy však už mali v rukách lopaty a hádzali na mňa zeminu a piesok. V tichosti a metodicky pracovali na tom, aby ma pochovali zaživa. Neprestávali. Ani vtedy, keď som kľačal na kolenách, ani keď som stál na nohách. Ruky som mal zviazané za chrbtom a vedel som, že sa mi v žiadnom prípade nepodarí vyšplhať nahor. Preto som tam len tak stál a nemo kričal. Strach pohltil posledné zvyšky môjho zdravého rozumu. Smrti som čelil postojačky. Keď mi zemina siahala po bradu, zatmelo sa mi pred očami.
Nezobudil som sa však skôr, ako mi zemina pokryla temeno hlavy.

„Čo sa ti snívalo, Martin?“
Lucy vyhľadala môj pohľad ponad stôl s raňajkami. Pričasto videla, ako sa celé noci prehadzujem v posteli. Keď som jej hneď neodpovedal, pokračovala: „Zdá sa, že sa ti stále sníva rovnaký sen. Nemám pravdu?“
„Nepamätám si. Zdá sa ti čudné, ak sa mi po všetkom, čo sme zažili, snívajú samé hrôzy?“
Všetko, čo sme zažili. Klamstvo, to však Lucy nemohla vedieť. Moje sny totiž pramenili z niečoho iného. Z toho, čo som zažil v Texase. O tom som však mlčal ako hrob.
Uchlipol som si kávy a popálil som sa.
„Dočerta!“
Lucy na mňa naďalej uprene hľadela.
„Prehadzuješ sa z jednej strany na druhú,“ hlesla. „A kričíš.“
„Aha,“ vypadlo zo mňa. „Čo kričím?“
Spýtal som sa jej na to najmä preto, lebo očakávala, že to urobím.
„Kričíš: Viem, kde je! Viem, kde je! Ale ty to nevieš, však nie?“
Akoby sa zastavil čas.
„Martin, ty to nevieš, všakže? Nevieš, kde je Mio!“
Spamätal som sa a pokrútil som hlavou.
„Samozrejme, že neviem.“
Raňajky sme dojedli mlčky. Myslel som na to, že tajomstvá sú ako hovná. Nech ich človek zahrabe akokoľvek hlboko, vždy vyplávajú na povrch. Najmä vtedy, ak sa človek vráti na miesto činu.
Lucy si myslela, že zo sna kričím preto, lebo viem, kde sa nachádza Mio. Keby som však aspoň tušil, o čom som to rozprával. O kom som to rozprával.
„Viem, kde je.“
Áno, vedel som to. Osoba, o ktorej som rozprával, však nemala s Miom vonkoncom nič spoločné. Alebo áno?

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
    Uniesli mi dcéru, a ak sa nevzchopím, riskujem, že ju navždy stratím. Musím urobiť..." />