Som alergický na kapustu. Je jedno, či je surová, varená, dusená alebo vo vianočnej kapustnici, vždy sa z nej poseriem. Je to otázka sekúnd, alergia.

Minule som sa vracal zo služobky v Rakúsku, zastavil som sa na pumpe a dal som si výborný zeleninový šalát, mňam. Bola v ňom však zamaskovaná kapusta, fuj.

To som však zistil, až keď som sedel v aute, švihal si to po diaľnici a ozvali sa známe tlaky. Keď začnú tieto tlaky, mám zhruba minútu, aby som zasadol na trón.

Verte či nie, za tých strašne, ale strašne dlhých 60 sekúnd, som nemal šancu auto niekde odstaviť. Bolo mi to jedno, či je v okolí nejaký strom alebo len rovné pole, na parkovisko som ani nepomyslel, ale práve sa zbiehali a rozdvojovali pruhy, zabetónovaná situácia.

Jednoducho som to neudržal a pustil som to. Cítil som sa ako
dojča. Nakoľko som bol na služobke len na otočku, nemal som so
sebou žiadne veci na prezlečenie. Nezostávalo mi nič iné, len v takom stave ako som bol cestovať domov. Tento pocit neprajem zažiť ani najhoršiemu nepriateľovi. Neviem z čoho je hovno zložené ale po čase to začne šťípať ako maďarská paprika a smrdí to čoraz nástojčivejšie.

Bohuprisahám až raz budem mať dieťa, budem mu tie plienky
kontrolovať každú chvíľu, nech sa vo svojich výkaloch neparí, viem čo to je.
Trpel som ako starý Jób kým som konečne prišiel na hranice. Prvá
kontrola rakúska. Vonku už bolo celkom teplo, tak colníci nesedeli v búdkach ale vyhrievali si kosti na zubatom slniečku. Rakušák sa ma pýta, čo veziem, ja mu na to, že nech sa nehnevá, že som sa
posral.

Len pristúpil a natiahol nozdrami arómu čo sa mi rynula z
pootvoreného okna na aute, jediné čo zo seba dostal bolo: “Du
Schwein!” a ukázal mi aby som padal ďalej, ani pas nechcel. Reku
keď je to také jednoduché, skúsim to na slovenskej strane tak isto.

Tu som sa však prerátal, keď som krajanovi oznámil, že som mal
črevnú nehodu len sa neveriaco zatváril a pozrel na kolegu. Kolega, schizofrenický typ, zreval: “Never mu, drogy vezie!”.

Nasledovala dvojhodinová kompletná prehliadka auta. Na osobnú si netrúfli, deodorant zaberal. Keďže ako som spomínal štípalo to viac ako čertovsky, riešenie som videl jediné, nohavice dolu a počkať kým ma pustia domov.

Týmto by som chcel pozdraviť všetkých, ktorí videli na hraniciach
týpka, so stiahnutými nohavicami a trenkami na členkoch, s voľne
spustenou košeľou, otočeným zadkom smerom k vánku, ktorý povieval a ktorý sa snažil aspoň týmto spôsobom ulahodiť trpiacej časti tela.

Stretneme sa v Stupave na Dni zelá.

P.S. Mám na predaj auto, v dobrom stave, málo jazdené, len nejde vyvetrať.