Sebastian Niedlich už ako dieťa rád písal a kreslil komiksy, neskôr sa venoval písaniu scenárov. Smrť a iné okamihy môjho života je jeho románový debut, ktorý dokazuje, že aj nad vážnymi vecami sa treba vedieť občas zasmiať.
Priatelia sú skvelá vec. A niekedy na nich natrafíte naozaj na veľmi nezvyčajných miestach. Náš hrdina Martin to zažil. Nie je však práve nadšený, keď sa pri posteli svojej umierajúcej babičky zoznámi so stelesnenou Smrťou. Tá má podobu mladého muža vyzbrojeného sieťkou na motýle, do ktorej chytá duše umierajúcich. Pôvodne si prišiel po dušu starej dámy, ale je nesmierne šťastný, že ho konečne niekto vidí a počuje.
„Tešilo ma Martin. Istotne sa ešte niekedy stretneme. Teraz by ma však zaujímalo, či by sme sa nemohli stretnúť aj skôr?“ spýtala sa vtedy Smrť.
Spriatelia sa a zrazu sa Martinovi začne zjavovať kedykoľvek a kdekoľvek, aj v tej najnevhodnejšej chvíli…
Vraj on je ten pravý, on je predurčený na to, aby prevzal jeho úrad. A Martin naozaj začne mať nadprirodzené schopnosti. Prenášajú sa naňho zo Smrtonosa, ktorý mu chce odovzdať svoju robotu.
Keď však Martin spozná ženu, o ktorej tuší, že je tá pravá, musí si položiť závažnú otázku:
Má vôbec zmysel žiť, milovať a túžiť po šťastí, keď sa raz všetko aj tak skončí smrťou?
Vypočujte si AUDIO úryvok,
ktorý perfektne načítal herec Robert Roth:
Prečítajte si ukážku z novinky Smrť a iné okamihy môjho života:
- kapitola
Keď človek vie, že onedlho zomrie, môže to byť celkom upokojujúci pocit. Nemusí si robiť starosti s niečím, čo mu celý život alebo najmenej polovicu života pilo krv. Napríklad dane. Alebo odvody. Alebo somráci, čo vyberajú kontajnery a robia okolo nich bordel, alebo hranolčeky ako guma. Nazbiera sa to.
Jasné, že do pokoja sa mieša aj štipka strachu. Dal som si všetko do poriadku? Zavrel som prívodný kohútik k práčke? Odhlásil som predplatné? Polial som kvety? Nechcem predsa narobiť rodine zbytočné starosti. Alebo: Čo bude s mojimi najbližšími? Dobre, dobre, priznávam, možno je toho strachu aj viac, nie iba štipka.
Na rozdiel od väčšiny ostatných či skôr od všetkých ostatných, mám pomerne jasnú predstavu o tom, kedy odídem voňať fialky odspodu. Neviem konkrétne, ako k tomu dôjde, ale poznám presný dátum i čas. Predpokladám, nie, už to viem zaručene, že zomriem pri nehode, strach, o ktorom som vravel, je teda opodstatnený. Takto si ideálnu smrť rozhodne nepredstavujem. Oveľa krajšie by bolo, keby som zomrel v spánku, lenže na to môžem zabudnúť, pretože ja zomriem za bieleho dňa. Budem sedieť na lavičke v parku pred berlínskym Dómom. Pri mojom temperamente by bolo asi ilúziou predpokladať, že na takom rušnom verejnom mieste zaspím. Navyše z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia, čo zomreli v spánku, tak sa to hovorí, sa v skutočnosti najprv prebrali, vzápätí sa odobrali na večnosť. Ich odchod bol väčšinou sprevádzaný nepekným hrdelným zvukom. Zomrieť v spánku pre mňa teda nie je ideálna predstava – lebo to v podstate tak nefunguje. Ideálna smrť podľa mňa neexistuje. A keďže vyhnúť sa jej nedá, radšej sa o to ani nepokúsim.
Posledné minúty a sekundy sa teda budem prizerať, ako ľudia žijú. Na lavičke vedľa mňa sedí mladá matka oblečená v šatách z biobavlny a dojčí. Hlavou mi mimovoľne preblesne „rakovina prsníka“.
Neďaleko si chalani pohadzujú lietajúci tanier. Ktovie, či by im bolo tak veselo, keby vedeli, že takto o rok tu už jeden z nich nebude.
Párik na tráve sa bozkáva tak vášnivo, akoby už-už mal prejsť rovno na vec. Chlapík nakazí partnerku vírusom aids a o pol roka skočí pod vlak. Jej ostáva ešte pár rokov života, kým urobí to isté. Romantička.
Dievčatko v spodnej košieľke veselo poskakuje vo fontáne. Takto sa vedia smiať len deti. Obďaleč krivká o paličke starší pán. Chytí manželku za ruku, tá mu ju nežne stisne.
Schopnosť predvídať smrť iných nie je na zahodenie. Keby som sa na žúrke spýtal: „Decká, chcete vedieť, kto zomrie prvý?“ zaručene by to všetkým zdvihlo náladu.
Tak si tu sedím, zmáha ma svetobôľ, ale usilujem sa nepodľahnúť súcitu. Ľudia sú mi nie ľahostajní, no už som sa naučil, že každému nemôžem pomôcť. Kedysi by som sa im zrejme zamiešal do života. Ale teraz? Teším sa aspoň z toho, že v tomto okamihu si plnými dúškami užívajú život. A hneď mi je lepšie. Keď sa druhí cítia dobre. Trocha ma to upokojí.
Zrazu sa zjaví priateľ, práve naňho čakám. Pozdraví ma. Na zlomok sekundy ma opäť ovládne strach, no podarí sa mi ho potlačiť. V podstate som celkom rád, že ho vidím. Okolo sa mihne motýľ. Obaja sa za ním obzrieme. Priateľ mimovoľne siahne po sieťke, ktorú si oprel o lavičku, vzápätí spustí ruky, usmeje sa.
„Obyčajný motýľ,“ poznamená.
„Kedy?“ počujem vlastný hlas.
„Onedlho.“ So záujmom sa zadíva na ľudí, ktorých som pozoroval. „Si nervózny?“
„Neviem sa dočkať,“ sarkasticky odvetím.
„S tým sa nežartuje.“
„Mám pocit, že moje telo momentálne nevie, ako by sa malo cítiť.“
„Onedlho to prejde.“
„Veď vravím, neviem sa dočkať.“
Mlčky pozorujeme dianie naokolo. Priateľ si začne pískať ob-la-di-ob-la-da. Nemôžem si pomôcť, musím sa usmiať.
„Vieš čo? Podľa mňa je pekné, že keď človek odchádza tam, kam odchádza, že keď odchádza do večnosti, má pri sebe priateľa.“
Obráti sa ku mne, polovicu hlavy mu zakrýva kapucňa. Prestane pískať, uškrnie sa. Uškŕňa sa rovnako, ako keď sme sa stretli prvý raz. Lenže vtedy som ešte nevedel, že je to Smrť. Smrtonos.
