Čo by ste urobili, keby váš štvorročný syn tvrdil, že už žil iný život a chce sa doň vrátiť?
Verili by ste mu? Snažili by ste sa mu to vyhovoriť?
Veď nič ako prevteľovanie neexistuje. To sú len povedačky…
Ale predsa len?
V Edícii Svetový bestseller vychádza novinka Zabudnutý čas. Pútavý príbeh o chlapcovi, ktorý už žil v minulosti.
S Noahom nič nejde ľahko, to jeho mama Janie dobre vie. Chlapec má hrôzu z vody, a aby ho dostala do vane, musí s ním zápasiť, čo sa jej nie vždy chce. Má také hrozné nočné mory, že desia aj ju. Ľudia vravia, že z toho vyrastie, ale zdá sa, že sa deje pravý opak – je to čoraz horšie. Keď Janie zavolajú zo škôlky do práce a požiadajú ju, aby okamžite prišla, Janie sa prevracia celý svet.
Jeromovi Andersonovi sa jeho svet už prevrátil. Smrteľná diagnóza ho postaví zoči-voči faktu, že čoskoro môže zomrieť. Riadi sa však heslom: Ešte som neskončil. Kedysi vychádzajúca hviezda akademických kruhov, profesor psychiatrie, zdanlivo zahodil celú kariéru, aby mohol skúmať záhadu reinkarnácie. Stratil úctu svojich kolegov, ale to ho nezastavilo. Život zasvätil hľadaniu vysvetlení. Janie k nemu privedie syna, lebo zúfalo hľadá pomoc. Anderson si uvedomí, že Noah môže byť kľúčovou osobou v jeho výskume, poslednou šancou na vykúpenie.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Lucia Vrablicová:
Sharon Guskinová sa ako scenáristka a producentka podieľala na viacerých ocenených televíznych dokumentárnych filmoch. Zabudnutý čas je jej románová prvotina – hypnotická meditácia o všetkom, čo vieme, a o nesmiernom zázraku toho, čo nevieme, a zároveň svedectvo o hlbokom spojení medzi rodičom a dieťaťom.
Začítajte sa do novinky Zabudnutý čas:
Jeden
V predvečer svojich tridsiatych deviatych narodenín, v ten najtemnejší deň najhoršieho februára, na aký si spomínala, si Janie vzala dovolenku a tým urobila, ako sa neskôr ukázalo, kľúčové rozhodnutie svojho života..
Trinidad nebol práve najlepšia voľba. Keď sa už trepala tak ďaleko, mala radšej ísť na Tobago alebo do Venezuely. Jej sa však páčil zvuk toho slova – Tri-ni-dad – počula v ňom prísľub. Kúpila si najlacnejšiu letenku a dorazila tam práve vtedy, keď sa karnevaloví povaľači zberali domov. Ostali po nich jarky plné toho najkrajšieho smetia. Ulice boli prázdne, ľudia vyspávali po zábave. Zametači sa hýbali pomaly, akoby boli pod vodou. Nabrala si plné hrste konfiet, trblietavých pierok a umelých drahokamov z kraja cesty a napchala si ich do vreciek, možno tak osmózou na ňu prejde trocha z tej bezstarostnosti.
V jej hoteli sa konala svadba, Američanka si brala Trinidadčana, a väčšina hostí patrila k nim. Krúžili okolo seba, tety, strýkovia a bratranci, malátni v tom teple, líca zľahka pripálené od slnka, čo im dodávalo ešte šťastnejší výraz, a zmätení Trinidadčania postávali v skupinkách, smiali sa a rozprávali rýchlym miestnym dialektom.
Vzduch bol výrazne vlhký, ale teplé objatie mora jej všetko vynahradilo, cena útechy pre nemilovanú. Pláž bola presne ako na obrázku, palmy, modrá voda a zelené kopce, a piesočné blchy, čo štípali človeka do členka, aby vedel, že je to všetko skutočné. Tu i tam stáli búdky, kde predávali žraloka v placke – fritované kúsky ryby v kapse z mäkučkého cesta – nikdy nič lepšie nejedla. Zo sprchy v hoteli občas tiekla teplá voda, občas studená a niekedy žiadna.
Dni plynuli príjemne. Líhala na pláži s časopisom na kriedovom papieri, aký si obyčajne nekupovala, jej nohy vpíjali slnko a spŕšky vody z mora. Táto zima bola dlhá, jedna snehová búrka striedala druhú, New York nebol na takúto kalamitu pripravený. Pracovala na technickej príprave toaliet pre múzeum, ktoré projektovala jej firma. Často zaspala nad písacím stolom a snívalo sa jej o modrých kachličkách alebo sa po polnoci odviezla autom do svojho tichého bytu, padla na posteľ a ani sa nestačila čudovať, čo sa to stalo s jej životom.
Tridsaťdeväť mala v predposledný večer na Trinidade. Sedela sama v bare na verande a počúvala ruch z predsvadobnej večere vo vedľajšej sále. Bola rada, že sa vyhla povinnej oslave narodenín u seba doma, hŕbe kamošiek s manželmi a deťmi a ich blahoželaniam, v ktorých ju nadšene uisťovali, že „Toto bude ten rok!“
Rok čoho? – chcela sa vždy spýtať.
No vedela, čo tým mysleli: rok muža. Bolo to dosť nepravdepodobné. Po maminej smrti sa nevedela odhodlať ísť na rande, lebo by ho s ňou potom nemohla dopodrobna prebrať minútu po minúte, v nekonečnom telefonáte, ktorý niekedy trval dlhšie než samo rande. Muži v jej živote prichádzali a odchádzali. Cítila, že jej unikajú už celé mesiace predtým, ako sa skutočne vytratili. No jej mama bola vždy tu, s láskou takou bazálnou a nevyhnutnou ako gravitácia, a potom jedného dňa už nebola.
Teraz si Janie objednala drink a kozľacie karí, lebo ho ešte nejedla.
„Určite to chcete?“ spýtal sa barman. Bol to ešte len chlapec, nie viac ako dvadsaťročný, štíhly, s veselými očami. „Je to pikantné.“
„Vydržím to,“ povedala, usmiala sa naňho a rozmýšľala, či by v predposledný večer nemohla vytiahnuť zajaca z klobúka a aké by to bolo opäť sa dotýkať iného tela. No chlapec len prikývol, o chvíľku jej doniesol jedlo a ani sa nezdržal, aby videl, čo to s ňou urobí.
Kozľacie karí jej explodovalo v ústach.
„Klobúk dolu, ja by som to nemohol jesť,“ ozval sa muž, čo sedel o dve stoličky ďalej. Bol v stredných rokoch, riadny chlap s mohutnou hruďou, širokými plecami a hustými plavými vlasmi okolo hlavy sťa vavrínový veniec Júliusa Caesara. Pod smelými, neporaziteľnými očami sedel boxerský nos. Bol to jediný hosť okrem nej, čo nepatril k svadobnej hostine. Všimla si ho v hoteli a na pláži, no odradili ju jeho ekonomické časopisy a obrúčka.
Kývla mu hlavou a nabrala si plnú lyžicu. Cítila, ako jej z každého póru vyráža horúčava.
„Je to dobré?“
„Je,“ pripustila, „ale ústa mám ako v ohni.“ Odpila si z koly s rumom – po tej páľave bola prekvapujúco studená..
„Áno?“ Pozrel z taniera na jej tvár. Líca a čelo mal celé červené, akoby bol zaletel priamo k slnku a prežil to. „Môžem ochutnať?“
Hľadela naňho mierne zaskočená, potom mykla plecom.
„Nech sa páči.“
Rýchlo si presadol na stoličku vedľa nej. Vzal jej lyžicu, tá ostala visieť nad tanierom, potom klesla, nabrala sústo a zamierila do jeho úst.
„Ježiš!“ zvolal. Rýchlo vypil pohár vody. „Ježišikriste!“ Ale smial sa pritom a jeho oči ju úprimne obdivovali ponad okraj pohára. Zrejme si všimol, že sa usmiala na barmana, a myslí si, že má chuť s niekým si začať.
Má? Pozrela naňho a zrazu to všetko uvidela: záujem v jeho očiach, nenápadný plynulý pohyb, ktorým schoval ľavú ruku s obrúčkou za košík.
Bol v Port of Spain služobne, zástupca veľkej firmy, ktorý uzavrel lukratívny obchod týkajúci sa licencie na lokálnu prevádzku nejakého obchodného reťazca, a odmenil sa malou „dovčou“ aby to oslávil. Povedal to presne tak, „dovčou“, a ona musela potlačiť úškrn, lebo kto sa takto vyjadruje? Nikto z jej známych. Bol z Houstonu. Nikdy tam nebola a ani tam netúžila ísť. Na opálenom zápästí mal rolexky z bieleho zlata, prvé, čo videla takto zblízka. Keď mu to povedala, zložil si ich a pripol na jej malé, vlhké zápästie, kde potom viseli, ťažké a iskrivé. Páčil sa jej ten pocit, nový na jej obyčajnej pehavej ruke, aj to, ako sa vznášali nad kozľacím karí ako diamantová helikoptéra. „Pristanú vám,“ povedal a pozrel jej do tváre s takým čitateľným úmyslom, až sa začervenala a hodinky mu vrátila. Čo to robí?
„Asi by som mala ísť.“ Dokonca aj sama začula neochotu vo svojich slovách.
„Ostaňte a ešte sa so mnou porozprávajte.“ V hlase mu začula prosbu, ale jeho oči boli stále smelé. „No tak, celý týždeň som sa nemal s kým poriadne porozprávať. A vy ste taká…“
„… aká?“
„Neobyčajná.“ Usmial sa na ňu úlisným úsmevom muža, ktorý dobre vie, kedy a ako využiť svoj šarm, nástroj v arzenáli zbraní, ktorý nevyhnutne zasvieti ako kov na slnku, žiariac čímsi rýdzim – skutočným záujmom.
„Ach, som úplne obyčajná.“
„Nie ste.“ Skúmal ju pohľadom. „Odkiaľ ste?“
Znova si odpila; trochu to obrúsilo jej hrany. „Záleží na tom?“ Pery mala studené a horeli jej.
„Mne áno.“ Ďalší úsmev, rýchly, podmanivý. A už bol preč. Ale… urobil svoje.
„Dobre teda… Bývam v New Yorku.“
„Ale nepochádzate odtiaľ.“ Konštatoval to ako fakt.
Naježila sa. „Čo? Myslíte si, že nie som na Newyorčanku dosť tvrdá?“
Cítila na tvári jeho pohľad a snažila sa zadržať červeň, ktorá jej stúpala do líc. „Ste tvrdá, jasné,“ pripustil, „ale vidieť aj, že ste zraniteľná. To nejde k Newyorčanke.“
Vidieť, že je zraniteľná? To je pre ňu novinka. Chcela sa spýtať, kde to vidieť, aby to mohla odstrániť.
„Takže?“ Nahol sa k nej. Voňal kokosovým opaľovacím olejom, karí a potom. „Odkiaľ naozaj ste?“
Bola to zložitá otázka. Väčšinou sa jej bránila. Zo stredozápadu, hovorievala. Alebo z Wisconsinu, lebo tam žila najdlhšie, ak počítala aj štúdium na vysokej škole. Odvtedy tam však už nebola.
Nikdy nikomu nepovedala pravdu. Iba teraz, z akéhosi dôvodu. „Som odnikiaľ.“
Zavrtel sa na stoličke a zamračil sa. „Ako to myslíte? Kde ste vyrástli?“
„Ja… “ pokrútila hlavou. „Radšej to všetko nechcite počuť.“
„Počúvam.“
Pozrela naňho. Naozaj. Počúval.
Ale počúval nebolo to správne slovo. A možno bolo: slovo, ktoré má väčšinou pasívny význam a naznačuje istú vzájomnú vnímavosť, prijatie zvuku prichádzajúceho od inej osoby, počúvam ťa, zatiaľ čo to, čo robil on, bolo až šokujúco mužné a intímne – počúval ju napäto, tak ako zvieratá, ktorým ide v lese o prežitie.
Nadýchla sa. „Môj otec pracoval ako predajca a veľa sme sa sťahovali. Štyri roky tu, dva roky tam. Michigan, Massachusetts, Washington, Wisconsin. My traja. Potom sa otec odsťahoval – neviem, kam šiel. Niekam bez nás. Žili sme s mamou vo Wisconsine, kým som neskončila vysokú, a potom sa mama presťahovala do New Jersey a žila tam až do smrti.“ Ešte stále mala divný pocit, keď to hovorila; snažila sa uniknúť jeho pozorným očiam, ale nedalo sa. „Potom som sa odsťahovala do New Yorku, lebo ani tam väčšina ľudí nikam nepatrí. Preto nemám pocit lojality voči nijakému miestu. Som odnikiaľ. Nie je to smiešne?“
