Roland Deschain z Gileadu, posledný pištoľník v Stredsvete, samotár putujúci po ceste dobra a zla, stopuje tajuplného mága so schopnosťou oživovať mŕtvych, známeho iba ako muž v čiernom. Na svojej výprave po Mohainskej púšti zamorenej démonmi sa Roland vzoprie pomätenej kazateľke a jej vražedným ovečkám, zoznámi sa s príťažlivou ženou Alice, vedie rozhovor s démonom a napokon sa spriatelí s chlapcom z nášho sveta. Jake Chambers sa pridá k Rolandovi, ale zatiaľ čo pištoľník putuje so svojím mladým spoločníkom, muž v čiernom si odnáša jeho dušu vo vrecku.
Kto je muž v čiernom a čo vie o Temnej veži?
Kde je hranica medzi dobrom a zlom?
V úvodnom diele dnes už legendárnej série Temná veža Stephen King. predstavuje výnimočný svet pustatiny plný vizuálne ohromujúcich scenérií a nezabudnuteľných postáv. Pištoľník kombinuje prvky vedecko-fantastického románu, futuristickej antiutópie, spaghetti westernu, hororu a vysokej fantasy. Prvý diel vyšiel v roku 1982, novšie vydania sú doplnené o autorov úvod.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Vlado Kobielsky:
V roku 1973 sa mu podarilo predať vydavateľstvu prvý román s názvom Carrie. Potom už nasledovala dlhá šnúra úspechov s knihami Podpaľačka, Mŕtva zóna, Žiarenie, Cujo, Prekliatie Salemu. Písal aj pod pseudonymom Richard Bachman.
Stephen King je autorom vyše päťdesiatich kníh, píše beletriu aj literatúru faktu. Jeho román 22. 11. 1963 časopis New York Times zaradil medzi desiatku najlepších kníh roka 2011 a dostal aj ďalšie ocenenia.
Pán Mercedes získal prestížnu Cenu Edgara Alana Poea za najlepší krimiromán za rok 2015.
Prečítajte si prvé kapitoly knihy Pištoľník:
Pištoľník
1
Muž v čiernom unikal cez púšť a pištoľník kráčal v jeho stopách.
Púšť bola stelesnením všetkých púští, obracala k oblohe svoju obrovskú tvár a zdalo sa, že sa donekonečna rozpína na všetky strany. Bola biela a oslepujúca, vyschnutá a bez výrazných znakov, až na matný, nejasný opar hôr, črtajúcich sa na horizonte, a diablovu trávu, ktorá prinášala sladké sny, nočné mory a smrť. Cestu vyznačovali občasné míľniky, lebo na mieste vyjazdených koľají, ktoré sa zarezávali do hrubej kôry alkalickej soli, kedysi viedla hlavná cesta. Svet odvety postúpil, vyprázdnil sa a teraz po nej jazdia iba dostavníky a doštenáky.
Pištoľníkovi sa na okamih zakrútila hlava, pocit závratu dodával celému svetu dojem pominuteľnosti, akoby sa cezeň dalo pozerať. Závrat pominul a podobne ako svet, po ktorého chrbte kráčal, aj pištoľník postúpil ďalej. Ľahostajne za sebou zanechával kilometre púšte, nenáhlil sa, ale ani sa nezdržiaval. Okolo pása mal zavesený kožený vak na vodu, pripomínal nafúknutú salámu. Vak bol takmer plný. Pištoľník mnoho rokov praktizoval khef a podarilo sa mu dosiahnuť približne piatu úroveň. Keby bol svätým mužom manniov, možno by ani necítil smäd, len by s chladným odstupom sledoval, ako mu telo vysychá a jeho pukliny a tmavé dutiny by zavlažoval iba vtedy, kedy by mu to kázala logika. Nebol však ani manni, ani nasledovateľ Človeka Ježiša, a už vôbec sa nepovažoval za svätého. Inak povedané, pištoľník bol iba obyčajný pútnik a s istotou mohol povedať len to, že je smädný. No napriek tomu nepociťoval nijakú mimoriadnu potrebu napiť sa. V istom zmysle ho to tešilo. Krajina to tak chcela, pretože to bola smädná krajina, a ak bol pištoľník počas svojho dlhého života v niečom dobrý, bola to schopnosť prispôsobiť sa.
Spod vaku na vodu mu trčali pištole, starostlivo vyvážené, aby mu sedeli v rukách. Keď ich zdedil po otcovi, ktorý bol od neho ľahší a nie taký vysoký, ku každej pridal kovový plátok. Oba opasky sa mu krížili nad rozkrokom. Puzdrá si naolejoval tak dôkladne, že ani tunajšie protivné slnko nedokázalo kožu popraskať. Rukoväte pištolí vyrobili zo žltého santalového dreva s jemným vláknom. Šnúrky zo surovej kože pridržiavali puzdrá voľne na stehnách, takže pri chôdzi sa mierne pohojdávali a do modrej farby džínsov vyšúchali (a stenčili pritom látku) dva páry oblúkov, ktoré pripomínali úsmevy. Mosadzné nábojnice zastrčené v opaskoch sa na slnku blýskali. Nábojov mal teraz menej. Koža ticho vŕzgala.
Košeľu nevýraznej farby dažďa či prachu mal pod krkom rozopnutú, z ručne prerazených dierok na golieri voľne viseli remienky z neopracovanej kože. Klobúk nemal. Ani roh, ktorý so sebou kedysi nosieval. O roh z rúk zomierajúceho priateľa prišiel už pred rokmi a obaja mu chýbali.
Zdolal mierne sa dvíhajúcu dunu (hoci tu nebol nijaký piesok; púšť mala tvrdé podložie a aj najdrsnejší vietor, čo sa dvíhal po zotmení, víril iba protivný prach podobný špinavému púdru) a na záveternej strane, teda na tej, kde slnko zapadne najskôr, uvidel rozkopané pozostatky malého táborového ohňa. Takéto drobné znamenia, opätovne potvrdzujúce predpokladanú ľudskosť muža v čiernom, mu bez výnimky zlepšili náladu. Pery sa mu roztiahli na zjazvených a fľakatých zvyškoch tváre. Úškľabok bol príšerný, bolestivý. Pištoľník si čupol.
Prenasledovaný, pochopiteľne, kúril diablovou trávou. Široko-ďaleko to bola jediná horľavá látka. Vydávala mastné, nevýrazné svetlo a horela pomaly. Hraničiari mu povedali, že diabli žijú dokonca aj v plameňoch, a hoci trávu pálili, do jej svetla sa nikdy nedívali. Tvrdili, že ak sa pozrie do ohňa, diabli ho zhypnotizujú, podmania si jeho myseľ a napokon ho k sebe prilákajú. A ďalší hlupák, ktorý sa odváži pozrieť do plameňa, v ňom možno uvidí práve jeho.
Spálená tráva ležala krížom-krážom v teraz už dôverne známom vzore, pod pištoľníkovým dotykom sa mrvila a rozpadávala na beztvarú sivú masu. V pahrebe našiel iba spálený kúsok slaniny, ktorý zamyslene zjedol. Tak to bolo zakaždým. Muža v čiernom prenasledoval po nekonečnej, ohromujúco jednotvárnej očistnej pustatine už dva mesiace, no doteraz nenatrafil na nijakú inú stopu ako na hygienicky sterilné ideogramy táborákov. Nenašiel nijakú plechovku, fľašu alebo vak na vodu (pištoľník po sebe zanechal už štyri, odhodil ich ako zvlečenú hadiu kožu). Ani len výkaly. Usudzoval, že muž v čiernom ich zakopal.
Pahreby boli azda čosi ako odkaz, vyhláskovaný písmenko po písmenku. Nepribližuj sa ku mne, priateľu, hovoril. Alebo: Koniec sa blíži. Alebo aj: Poď si po mňa. Na jeho význame nezáležalo. Pištoľníka nezaujímali odkazy, či už nimi boli, alebo nie. Zaujímal ho iba fakt, že pahreba je rovnako studená ako všetky predchádzajúce. A predsa sa vzdialenosť medzi nimi skrátila. Vedel, že je bližšie, no netušil, ako to vie. Možno to cítil vo vzduchu. Ani na tom napokon nezáležalo. Bude pokračovať v prenasledovaní, až kým sa niečo nezmení, a ak sa nezmení vôbec nič, bude pokračovať aj napriek tomu. Ako hovoria starší, ak je to vôľa Božia, aj na púšti vytryskne prameň. Pištoľník si oprášil ruky a vstal.
Žiadna iná stopa. Vietor ostrý ako britva odstránil z tvrdého povrchu akékoľvek skromné zvyšky. Nijaké ľudské výkaly, nijaké odpadky či náznak, kde ich zakopal. Nič. Iba studené pahreby pozdĺž prastarej diaľnice smerujúce na juhovýchod a húževnatý diaľkomer v pištoľníkovej hlave. V skutočnosti to bolo, pravdaže, čosi viac – na juhovýchod ho nepoháňal iba orientačný zmysel alebo akási príťažlivosť.
Sadol si a dožičil si malý glg z vaku na vodu. Pomyslel si na predchádzajúci slabý závrat, na pocit, že sa takmer odpútal od sveta, a uvažoval, čo to mohlo znamenať. Prečo mu to kratučké zaváhanie pripomenulo roh a posledného zo starých priateľov, keď oboch tak dávno stratil pri Jericho Hille? Ešte vždy má otcove pištole, a tie sú nepochybne oveľa dôležitejšie ako rohy… alebo priatelia.
Či nie?
Na tej otázke sa mu čosi nepozdávalo, ale keďže na ňu existovala iba očividná odpoveď, odložil si ju na neskôr. Prebehol zrakom po púšti a pozrel na slnko klesajúce k vzdialenému horizontu, znepokojujúco odklonenému od pravého západu. Vstal, spoza opaska vytiahol obnosené rukavice a dal sa vytrhávať diabolskú trávu na vlastný oheň. Rozložil ho na popole, čo tu zostal po mužovi v čiernom. V irónii takéhoto počínania, podobne ako v smäde, nachádzal trpké potešenie.
Kresadlo a ocieľku nevybral z vaku dovtedy, kým zo zvyškov dňa nezostalo iba prchavé teplo na zemi pred ním a neprirodzená oranžová línia na jednofarebnom horizonte. Sedel so všetkou svojou gunnou na kolenách a trpezlivo hľadel k horám na juhovýchode. Nedúfal, že zbadá tenký rovný pruh dymu z nového táboráka, neočakával, že zazrie červenkastú iskru plameňa, no napriek tomu sa ta díval, lebo pozorovanie patrilo k jeho poslaniu a obsahovalo v sebe pochmúrne uspokojenie. Čo nehľadáš, to ani neuvidíš, červ, povedal by mu Cort. Otvor dokorán tie buľvy, ktorými ťa obdarovali bohovia.
Nič však nevidel. Bol blízko, ale iba zdanlivo. Nie dosť nato, aby v súmraku rozoznal dym alebo oranžové žmurkanie táborového ohňa.
Priložil kresadlo k ocieľke a vyslal iskru do suchej, polámanej trávy. Mrmlal si pritom starú a mocnú nezmyselnú riekanku: „Iskra do tmy. Kde sa, Pane, stretneme? Uložím sa? Usadím sa? Požehnaj táboru plamene.“ Videlo sa mu zvláštne, ako človek niektoré detské veršovanky a správanie časom strasie, kým iné sa v ňom pevne uhniezdia a držia sa ho ako kliešť, postupne naberajúc na váhe.
Ľahol si na náveternú stranu ohníka a dovolil vánku, aby dym jemný ako sen odvial do pustatiny. Vietor – až na občasný vzdušný vír – dul nepretržito.
Ani svetlo hviezd sa nemenilo, nijaké blikotanie. Milióny svetov a sĺnk. Omračujúce súhvezdia, studený oheň vo všetkých základných odtieňoch. Ako sa díval nahor, obloha sa prezliekla z fialovej do ebenovej. Meteor vyryl pod Starou matkou krátky veľkolepý oblúk a vzápätí zhasol. Oheň vrhal zvláštne tiene, diablova tráva nenáhlivo horela a kreslila nové vzory – nie ideogramy, len obyčajné mriežky, trochu desivé vo svojej priamočiarej sebaistote. Pištoľník neuložil palivo do umeleckého, ale do úžitkového vzoru. Oheň rozprával o čiernej a bielej. O mužovi, ktorý by narovnával krivé obrazy v neznámych hotelových izbách. Z diablovej trávy vyskakovali rovnomerné, pomalé plamene a v dobiela rozžeravenom jadre táboráka tancovali prízraky. Pištoľník ich nevidel. Kým spal, obidva vzory – umenie aj remeslo – sa navzájom prepletali. Vietor stonal ako čarodejnica s rakovinou v žalúdku. Občasný zvrátený poryv vetra rozvíril dym a odfúkol ho k spiacemu, takže pištoľník ho čiastočne vdychoval. Dym dával vzniknúť snom, podobne ako drobná čiastočka cudzej látky dáva vzniknúť perle v ustrici. Pištoľník podchvíľou stonal spolu s vetrom. Hviezdy boli k nemu rovnako ľahostajné ako k vojnám, ukrižovaniu či zmŕtvychvstaniu. Aj to by pištoľníka potešilo.
