Cecelia Ahern, autorka bestsellerových romantických príbehov, v druhom diele svojej dystopie Dokonalá dokazuje, aká nebezpečná môže byť spoločnosť, v ktorej pravidlá majú väčšiu váhu ako ľudskosť a súcit s nami, čo nie sme zďaleka dokonalí.
Celestine Northová je Chybná.
Odkedy ju sudca Crevan označil za hrozbu číslo jeden pre spoločnosť, Celestine je na úteku spoločne s ďalším Chybným, Carrickom, jediným človekom, ktorému môže veriť.
Už sa viac nezaoberám tým, či ide o pascu, nechcem sa zadusiť, a tak sa pokúšam nohami vykopnúť drevo, ktoré vyletí do vzduchu…
Odhrniem plachtu a konečne cítim nejaký vzduch.
Dychtivo po ňom lapám.
Vyleziem zo svojho hrobu a utekám smerom k lesu.
No Celestine ukrýva tajomstvo – dôkaz, ktorý by mohol celý systém založený na snahe o dokonalosť odsúdiť na zánik. Dôkaz, pre ktorý už začali záhadne miznúť ľudia a každý, kto by chcel Celestine pomôcť, vrátane jej najbližších, je vopred odsúdený na trest. Čas sa neúprosne kráti, a tak sa Celestine bude musieť rozhodnúť: zachráni seba alebo bude riskovať život, aby pomohla všetkým nespravodlivo označeným za Chybných?
Drsná dystopická dilógia o sedemnásťročnom dievčati, ktoré spoločnosť odsúdi ako Chybnú, pokračuje a je perfektná. Strhujúce rozprávanie o spoločnosti, kde sa za každú chybu kruto platí. O režime, ktorý v mene dokonalosti obetoval ľudskosť. Dokonalá.
Začítajte sa do novinky Dokonalá:
Burina je len rastlina, ktorá rastie na nesprávnom mieste.
Nie sú to moje slová, ale slová starého otca.
Krásu vidí vo všetkom, no možno je to skôr tým, že veci, ktoré sú nekonvenčné a na nesprávnom mieste, považuje za oveľa krajšie než čokoľvek iné. Všímam si to na ňom každý deň – uprednostňuje život na starom statku namiesto moderného domu, kávu si robí v ošúchanom liatinovom kastróliku na ohni z petríka namiesto toho, aby použil novotou sa lesknúci kávovar, ktorý mu mama kúpila na narodeniny pred troma rokmi a ktorý leží nedotknutý a padá naň prach. Nie je to preto, že by sa bál pokroku – veď práve on bojuje za zmeny –, no má rád autentickosť a skutočnú podstatu vecí. Práve preto obdivuje odvahu buriny, ktorá rastie tam, kde nebola zasiata.
Práve kvôli tejto vlastnosti ma to k nemu ťahalo, keď som bola v núdzi, a preto riskuje vlastnú bezpečnosť, aby mi poskytol útočisko.
Útočisko.
Toto slovo používa aj Spolok. Každého, kto pomôže alebo poskytne útočisko Celestine Northovej, čaká prísny trest. Nepovedali presne aký, ale vďaka reputácii Spolku si to vieme domyslieť.
Nebezpečenstvo, ktoré starkému hrozí, keď ma ukrýva na svojom pozemku, ho vôbec nedesí, naopak, utvrdzuje ho to v tom, že má povinnosť ochraňovať ma.
„Burina je jednoducho rastlina, ktorá rastie tam, kde chcú ľudia niečo iné,“ hovorí, keď sa zohýba a silnými rukami sa snaží zo zeme vytrhnúť votrelca.
Jeho ruky sú ako stvorené na boj, veľké a silné ako lopaty, ale sú aj starostlivé. Vysádzali a pestovali na vlastnej pôde, objímali a kolísali jeho dcéru a vnúčatá. Ruky, ktoré by dokázali uškrtiť človeka, sú tie isté, ktoré vychovali ženu a obrábali pôdu. Možno sú tí najsilnejší bojovníci aj vychovávatelia, pretože sú napojení na niečo hlboko vo svojom jadre, majú za čo bojovať a majú niečo hodné záchrany.
Starý otec vlastní asi štyridsať hektárov pôdy. Nie všetky polia sú jahodové ako to, na ktorom práve sme. V letných mesiacoch túto časť pozemku sprístupňuje verejnosti. Rodiny zaplatia a nazbierajú si vlastné jahody. Vraj vďaka tomuto príjmu dokáže prežiť. Tento rok to nemôže zrušiť, nielen kvôli peniazom, ale hlavne preto, aby ho Spolok nepodozrieval, že ma ukrýva. Sledujú ho. Musí robiť to isté, čo každý rok, a ja sa snažím nemyslieť na to, aké bude počúvať šťastné deti, ako trhajú burinu a pritom sa hrajú, alebo koľko nebezpečenstva znamenajú cudzí ľudia na pozemku, ktorí ma môžu kedykoľvek odhaliť.
S Juniper sme sem ako deti veľmi rady chodievali, hlavne cez sezónu oberania jahôd. Po dlhom dni sme mali vždy viac jahôd v bruchách ako v košíkoch. Už mi toto miesto nepripadá také kúzelné.
Teraz vytrhávam burinu zo zeme, na ktorej som sa kedysi hrávala.
Viem, že keď starý otec rozpráva o rastlinách, ktoré rastú tam, kde ich nikto nechce, rozpráva o mne, akoby vymyslel vlastný jedinečný druh farmárskej terapie. Hoci to myslí dobre, mne to len pripomína realitu.
Ja som tá burina.
Bola som označená za Chybnú na piatich miestach na tele a k tomu všetkému mám tajné šieste znamenie za pomáhanie Chybnému a za klamanie Spolku – dali mi tak jasne najavo, že ma spoločnosť nechce. Vytrhli ma z rodnej zeme, držali ma za korene a mávali mnou vo vzduchu, otriasli ma a odhodili nabok.
„Ale kto ju nazval burinou?“ pokračuje starký, keď prechádzame pomedzi záhony. „Nebola to príroda, ale ľudia. Príroda jej dovolí rásť. Príroda jej dáva potrebný priestor. Sú to práve ľudia, kto ju označuje a odhadzuje.“
„Ale burina vytláča ostatné kvety,“ poviem a odvrátim sa od práce. Chrbát mám celý boľavý a nechty špinavé od zeminy.
Starý otec sa na mňa uprene pozerá. Baretku má tesne nad svetlomodrými očami, ktoré sú vždy ostražité, neustále pozorujú, ako jastrab. „Lebo je to bojovníčka. Bojuje za svoje miesto.“
Preglgnem smútok a odvrátim pohľad.
Som burina. Som bojovníčka. Som Chybná.
Dnes mám osemnásť rokov.
