Napínavý mysteriózny hororový príbeh od autora svetového hitu Charlieho malé tajomstvá. Vyše 600 strán, pri ktorých vám budú behať zimomriavky po chrbte a neustále sa budete pýtať – čo sa to tam vlastne deje?
Je tu Imaginárny priateľ.
Slobodná matka Kate Reesová uteká z násilného vzťahu, aby si zachránila život. So 7-ročným synom Christopherom zakotvia v malom mestečku v Pensylvánii, ďaleko od všetkého. Odľahlé a zabudnuté miesto, kde by ich nikto nehľadal. Spočiatku sa Mill Grove javí naozaj ako dokonalý úkryt.
Jedného dňa však sedemročný Christopher zmizne. Šesť dní ho nik nevie nájsť. Napokon vyjde uprostred noci z lesa na okraji mesta bez viditeľných poranení. Tvrdí, že mu nik neublížil, no nie je schopný opísať, čo sa mu prihodilo. Spomenie len akéhosi dobrého pána, ktorý ho vyviedol na cestu a vzápätí utiekol.
Christopher odvtedy počuje hlasy, trpí ukrutnými bolesťami hlavy a je posadnutý úlohou, akú môže splniť len on – postaviť v lese do Vianoc domček na strome, inak jeho mama a všetci v meste už nikdy nebudú ako predtým.
Imaginárny priateľ je ako nočná mora. Niečo na spôsob kingoviek, no Stephen Chbosky má iný štýl písania. Výborne vykresľuje postavy a ich myšlienkové pochody. Originálny príbeh má mnoho zvratov a prekvapení, Chbosky postupne graduje napätie a nechýbajú silné emócie.
Skvelé čítanie o rodine, spolupatričnosti a neustálom boji dobra so zlom. Ak ste si obľúbili jeho prvú knihu Charlieho malé tajomstvá, toto je čosi celkom iné. A mimochodom, napísanie mu trvalo neuveriteľných dvadsať rokov. No ak máte radi jeho zmysel pre detail, rozprávačstvo, farbisté vykreslenie postáv – prečítajte si aj Imaginárneho priateľa, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Ikar.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Začítajte sa do novinky Imaginárny priateľ:
Pred päťdesiatimi rokmi…
Neschádzaj z ulice. Nechytia ťa, ak nezídeš z ulice.
Malý David Olson tušil, že sa dostal do ťažkostí. V okamihu, ako sa mama a ocko vrátili, vedel, že dostane. Jedinú nádej preňho predstavoval vankúš pod prikrývkou, lebo naznačoval, že ešte stále leží v posteli. Videl, ako to robia v televízii. Ale v tejto chvíli na tom nezáležalo. Potajomky vyšiel zo spálne, zliezal po brečtane, pošmykol sa a poranil si nohu. Nič vážne. Nič také ako jeho brat pri futbale. Nestálo to za reč.
Malý David Olson krivkal po Sennej ulici. Na okolité vrchy sadala hmla a vlhčila mu tvár. Pozrel na mesiac. Predvádzal sa v splne. Už druhý deň po sebe. Modrý mesiac. Tak ho nazval jeho starší brat. Ako v pesničke, pri nej ocko s mamou niekedy tancovali. Ešte vtedy, keď boli šťastní. Ešte predtým než im David narobil starosti.
Modrý mesiac.
Videl som, ako stojíš sám.
Malý David Olson čosi začul v kríkoch. Na okamih mu blyslo hlavou, či sa mu znovu niečo nesníva. Ale nesnívalo. Vedel, že nie. Nesmel zaspať, hoci ho bolela hlava. Dnes sa tam musí dostať.
Minulo ho auto, hmlu vykúpalo reflektormi. Keď malému Davidovi Olsonovi do uší udrel rokenrol, schoval sa za poštovú schránku. Niekoľko pubertiakov sa rozosmialo. Mnoho chalanov odvádzajú do armády a čoraz častejšie na autách jazdia opití. Aspoň tak sa vyjadril ocko.
„David?“ šepol hlas. Sipel. Prskal.
Oslovil ho niekto? Alebo slovo len začul?
„Kto je tam,“ spýtal sa David.
Ticho.
Určite sa mu to len zazdalo. Nič sa nestalo. Aspoňže sa mu neprihovárala syčiaca žena. Aspoňže sa mu nesnívalo.
Alebo snívalo?
David sa pozrel dolu kopcom na roh ulice a veľkú pouličnú lampu na Montereyskej ceste. Pubertiaci prefrčali popri nej a so sebou vzali aj rachot hudby. Vtom David zbadal tieň postavy. Stála priamo pod lampou. Čakala a pískala si. Pesničku, čo tak trochu pripomínala
Modrý mesiac.
Davidovi sa na chrbte zježili všetky postavili chlpy.
Nechoď k tomu rohu.
Nepriblíž sa k tej osobe.
Malý David Olson si to radšej strihol cez dvory.
Po špičkách prešiel cez starý plot. Nedovoľ, aby ťa počuli. Alebo videli. Si mimo ulice. A to je nebezpečné. Pozrel do okna, kde sa opatrovateľka detí milovala s priateľom, pričom dieťa plakalo. Plač pripomínal mačku. Ešte stále si bol istý, že sa mu nesníva, ale čoraz ťažšie sa o tom presviedčal. Podliezol plot a od mokrej trávy si zafúľal pyžamu. Vedel, že fľaky pred mamou neskryje. Musí si ich vyprať sám. Ako vtedy, keď sa v posteli znovu pocikával. Plachty každé ráno vypral. Nechcel, aby sa to mama dozvedela. Kládla by mu otázky, na aké by nevedel odpovedať.
Nie nahlas.
Za domom Marucovcov prechádzal lesíkom. Popri hojdačkách, ktoré pán Maruca postavil so synmi. Po ťažkej dennej práci ich vždy čakali dva keksíky a pohár mlieka. Malý David Olson im raz či dvakrát pomáhal. Veľmi rád mal keksíky Oreo. Najmä vtedy, keď trochu zmäkli a zostarli.
„David?“
Šepot zaznel hlasnejšie. Obzrel sa. Nikde nikoho nevidel. Vykukol spoza domov na pouličnú lampu. Tieňová postava zmizla. Mohla byť hocikde. Možno priamo za ním. Ach, Bože, prosím ťa, len nech to nie je syčiaca žena. Prosím, nedovoľ, aby som zaspal.
Prask.
Za chrbtom mu praskol konárik. Malý David Olson zabudol na poranenú nohu a rozbehol sa. Preletel cez trávnik Pruzanovcov na Carmellskú cestu a zabočil doľava. Počul dychčať psy. Blížili sa, ale nie psy, len zvuky. Ako v sne. Ako keď mraučí mačiatko. Bežali za ním. Preto sa rozbehol rýchlejšie. Malými topánkami cupkal po mokrom chodníku. Cmuk, cmuk, cmuk, ako keď ho bozkáva stará mama.
Keď sa konečne dostal na roh Montereyskej cesty, zabočil doprava. Bežal stredom ulice. Ako keď sa čln plaví na rieke. Neschádzaj z ulice. Nedostanú ťa, keď zostaneš na ulici. Z každej strany počul zvuky. Tichý sykot. A psie dychčanie. Lízanie. A mačiatka. A šepot. „David? Zíď z ulice. Zraníš sa. Prejdi na trávnik, tam je to bezpečnejšie.“
Vedel, že hlas patrí syčiacej žene. Spočiatku vždy mávala pekný hlas. Ako suplujúci učiteľ, čo sa veľmi usiluje. No len čo ste sa ňu pozreli, prestala byť pekná. Zmenila sa na zuby a syčiace ústa. Vyzerala horšie než zlá čarodejnica. Horšie než čokoľvek iné. Štyri nohy ako pes. Alebo dlhý krk ako žirafa. Sssss.
„David? Tvoja mama si poranila nohy. Má ich celé dorezané. Poď a pomôž mi.“
V tej chvíli syčiaca žena používala mamin hlas. To sa nepatrí, ale robila to. Dokonca sa vedela na ňu aj premeniť. Prvý raz jej to vyšlo. Išiel za ňou na trávnik. Vtedy sa ho zmocnila. Po tejto udalosti nespal dva dni. Odviedla ho do domu so suterénom a s pecou.
„Pomôž mame, ty posratý krpec.“
Tentoraz začul hlas starej mamy, ale nepatril starej mame. David zacítil biele zuby syčiacej ženy. Nedívaj sa na ne. Dívaj sa pred seba. Neprestávaj bežať. Zabehni do slepej ulice. Tam ju navždy odplašíš. Prejdi k poslednej pouličnej lampe.
„Sssss.“
David Olson pozrel pred seba na poslednú pouličnú lampu v slepej uličke. A zastal.
Tieňová postava sa vrátila.
Stála uprostred rozliateho svetla z pouličnej lampy. Čakala a pískala. Sen či nie sen, rovnako zlé možnosti. David však teraz nemohol zastať. Všetko zostalo na ňom. Musel prejsť popri osvietenej postave, aby sa dostal na miesto stretnutia.
„Sssssssss.“
Syčiaca žena sa priblížila. Stála za ním. David Olson aj napriek zvrchníku odrazu pocítil chlad a vlhkú pyžamu. Len kráčaj ďalej. Nemal na výber. Buď smelý ako tvoj starší brat. Buď smelý ako odvedení chalani. Buď smelý a kráčaj ďalej. Jeden krôčik. Druhý krôčik.
„Ahoj?“ pozdravil malý David Olson.
Postava mlčala, ani sa nepohla. Len sa nadychovala a vydychovala, dychom vytvárala oblaky.
„Ahoj. Kto si?“ spýtal sa David.
Ticho. Svet zadržal dych. Malý David Olson posúval malíček na nohe do rozliateho svetla. Postava sa strhla.
„Prepáč, ale potrebujem prejsť. Môžem?“
Znova len ticho. David zasunul prst do svetla. Postava sa obracala. Davidovi blyslo hlavou, že sa vráti domov, ale cestu musel dokončiť. Jediný spôsob, ako ju zastaviť. Vložil do svetla celú nohu. Postava sa znovu obrátila. Socha sa prebúdzala. Celá noha. Ďalší obrat. Napokon to David nevydržal a vošiel do svetla. Postava naňho zaútočila. Stonala. Vystierala ruky. David prebehol kruhom. Postava za ním. Lízala. Kričala. David cítil, ako naťahuje dlhé nechty a už-už sa ho chystá chytiť za vlasy. Na tvrdom chodníku sa pošmykol ako pri bejzbale. Oškrel si koleno, ale na tom nezáležalo. Vyšiel zo svetla. Postava sa prestala hýbať. David prešiel na koniec ulice. Slepej ulice s dreveným zrubom a novomanželmi.
Malý David Olson sa zahľadel mimo ulice. Noc bola tichá. Len zopár cvrčkov. Trochu hmly osvetľujúcej chodník medzi stromami. David sa triasol od strachu, ale nemohol sa zastaviť. Všetko záviselo od neho. Musel to ukončiť, inak by syčiaca žena vyšla von. A jeho starší brat by zomrel ako prvý.
Malý David Olson zišiel z ulice a kráčal.
Popri plote.
Cez pole.
A do lesa na Misijnej ulici.
