„Horeli sme ako fakle, kým sa nevydala za iného. Teraz ma právom nenávidí. Počas jej svadobného obradu som vzniesol námietku…“
Dámy, je tu nová séria Hriech o zakázaných láskach a druhých šanciach.
Prvý diel Hriešne bohatý je neuveriteľne dramatický príbeh plný vášne, romantiky a nečakaných zvratov. Sexi svieža romantika, z ktorej sa vám chvíľami bude točiť hlava a ktorá je parádne návyková…
Riscoff a Gablová nemôžu žiť spolu šťastne až do smrti.
Nevraživosť týchto dvoch rodín je legendárna.
Pred desiatimi rokmi si však Lincoln Riscoff po prvý raz všimol Whitney Gablovú. Očarila ho, vzrušila a uchvátila dlhými nohami a modrými očami. Vtedy netušil, ako sa volá. Ani ho to nezaujímalo. Ako každý Riscoff hodný svojho mena si šiel tvrdo za svojím.
Dnes je všeličo inak. Whitney sa vrátila domov, dlhonohá, s pohľadom nymfomanky, no bez prsteňa na ruke. Hovorí sa, že Riscoff a Gablová nemôžu žiť spolu šťastne až do smrti…
S Whitney Gablovou však neskončil. Nikdy s ňou neskončí.
Hriešne bohatý z vydavateľstva Ikar je príbeh o dvoch ľuďoch, na ktorý len tak ľahko nezabudnete. Na jednej strane spory dvoch rodín a špinavé peniaze, ktoré z nás robia naozaj hrozných ľudí. Na strane druhej vášeň, príťažlivosť a zakázaná láska, z ktorej vám bude pukať srdce.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Dado Nagy:
Meghan March je impulzívna, nepohrdne nijakou zábavou a ani trochu sa nehanbí za to, že rada číta a píše obscénnosti. Kedysi podávala autodiely, predávala spodnú bielizeň, vyrábala šperky a venovala sa podnikovému právu.
Najviac jej však ide písanie kníh o alfa samcoch, ktorí si nedávajú servítku pred ústa, a o silných, nebojácnych ženách, pred ktorými títo muži padajú na kolená. Jej román Hriešne bohatý otvára trilógiu o zakázanej láske.
Začítajte sa do novinky Hriešne bohatý:
„Námietka!“
Všetky hlavy sa razom otočili ku mne, keď som rozrazil ťažké dvojkrídlové dvere a zastal v nich.
Pohľad sa mi kalil, nepochybne vinou dvoch fliaš škótskej, v ktorej som márne utápal žiaľ, pretože Whitney sa dnes vydávala za iného.
Lebo vzťah Gablovej a Riscoffa je nemožný.
To však neznamená, že sa budem mlčky prizerať, ako si Whitney berie iného.
„Ty idiot. Ako sa opovažuješ?“ Whitney vyzerala v bielom dokonale, ak nepočítam bojovný výraz na jej tvári, s ktorým ku mne napochodovala.
Asi som to prepískol.
„Nemôžeš si ho vziať,“ bľabotal som.
„A kto sa ťa pýtal na názor? Vypadni.“
„On je iba tovar. Môžem si ho kúpiť aj predať,“ táral som ďalej.
Whitnine oči blčali od hnevu. „No a čo. Mňa si však nekúpiš.“
Zozadu ma schmatli dva páry rúk a ťahali k dverám.
„Nerob…“ Zmĺkol som, lebo ma niekto tlačil dolu schodmi von z kostola.
„Ak sa mi ešte raz pozrieš na sestru, vlastnoručne ťa zabijem. A na tvoju zazobanú rodinu seriem.“ Týčil sa nado mnou Asa Gable vo vojenskej uniforme a so zeleným baretom na hlave. Aj pre to oblečenie som nepochyboval, že by poľahky prešiel od slov k činom.
Vedľa neho stál ženích. Muž, ktorý Whitney hnusne oklamal. Nazdával som sa, že si ho nevezme, že brat jej to nedovolí.
Mýlil som sa. Vydal by ju za hocikoho okrem Riscoffa.
Ženích sa zaškľabil, no mlčal, vzápätí sa mi obaja otočili chrbtom a vyšli po schodoch do kostola.
Keby som sa tak nestrieskal, vrátil by som sa a svoj pokus zopakoval.
Možno sa s ňou dnes ožení, ale ja som s Whitney Gablovou neskončil.
Nikdy s ňou neskončím.
LINCOLN
O desať rokov – súčasnosť
„Chlapče, rozhýb sa konečne. Nemôžeš ju donekonečna naťahovať. Nemladnem a je najvyšší čas, aby si popracoval na potomkovi. Rod Riscoffovcov musí pokračovať a to čakanie ma už unavuje.“
Starý otec mi uštedril ďalšiu nevyžiadanú radu. Absolvoval som naše pravidelné ranné stretnutie uňho na terase s výhľadom na roklinu a rieku. Ako na potvoru mi zavibroval mobil na stole.
„O to teraz nejde. Nie je to dôležité.“ Vzal som telefón a strčil si ho do vrecka. Kašľal som na esemesku od ženy, s ktorou som sa posledné mesiace príležitostne stretával. Otvoril som zložku s kopou dokumentov, ktoré mal komodor podpísať.
Začneme obchodom. Aj skončíme. Ako vždy. Tak to u Riscoffovcov chodí.
Počíta s tým každá žena, ktorá ma chce. Aj s tým, že stretnutia so starým otcom sú nedotknuteľné. Možno som dedič multimiliardového impéria, no v skutočnosti v ňom pevnou rukou vládne komodor. Bez jeho podpisu sa nezaobíde jediné rozhodnutie. Rozčuľuje ma to? Áno. Mám na výber? Nie, lebo sa musím podvoliť rodinnej tradícii. Dedičstvo chránime a zveľaďujeme za každú cenu. Ak je človek dedičom riscoffovského majetku, musí sa s tým zmieriť.
„No dôležité je to, aby si podpísal dokumenty, nech ukončíme rokovania a ešte pred koncom roka zarobíme pár miliónov.“
Potisol som mu ich po stole a zachytil ich, keď sa do nich oprel vietor vanúci od rieky a hrozilo, že ich roznesie po okolí. Kým komodor býval v rodinnej vile, bolo to praktickejšie. Pred dvoma rokmi však obvinil moju mamu z pokusu o otrávenie a presťahoval sa do chatky pri rieke. Odvtedy som musel každý deň absolvovať šestnásťkilometrovú kalváriu a terigať sa po kľukatých horských cestách bez kvalitného mobilného signálu.
Ktovie, či túto chajdu nekúpil len preto, lebo jeho odveký nepriateľ Magnus Gable si zaobstaral podobnú polorozpadnutú chatrč hneď vedľa a komodor ho chcel mať na očiach.
Nepriateľov si drž pri tele. Pre komodora ako vyznávača machiavelizmu by to veru nebolo nič nezvyčajné.
Stále neviem, čo si myslieť o matkinom údajnom pokuse o jeho otrávenie. Naozaj by mu pomohla na onen svet, aby podiely v spoločnosti konečne zmenili majiteľa? Keby naša rodina fungovala, bez mrknutia oka by som to zamietol. To, že nemôžem, však o nás nevypovedá nič dobré.
Keď sú v hre miliardy dolárov, možno pochybovať o motívoch hocikoho, bez ohľadu na to, či ide o rovnakú krv, meno alebo oboje.
Komodor prechádzal po stránkach prstom opálenej ruky, viditeľne roztrasenej, no stále schopnej, a čítal každé slovo. Druhou rukou, prevesenou cez bok elektrického invalidného vozíka, neprítomne hladil po hlave Goosa, tmavohnedého retrívera zo zálivu Chesapeake. Tak ako brokovnicu, aj psa mal vždy pri sebe. Odtrhol sa od neho iba vtedy, keď komodor skríkol: „Prines!“ Pes sa vtedy vyrútil dolu schodmi k rieke a vrhol sa do vody, aby priniesol komodorovi úlovok.
Teraz brokovnica stála opretá o stoličku vedľa mňa, najmä ako výstraha pre Magnusa Gabla, keby mu ten starec zasa liezol na nervy.
Komodor otočil ďalšiu stranu, starostlivo si ju prečítal a ľavou rukou sa načiahol za perom značky Mont Blanc. Naškriabal svoj podpis a pozrel sa na mňa. Ostrý pohľad hnedých očí nezmäkčili ani pribúdajúce krížiky na chrbte. Pamätám si ho od detstva, keď mi ako štvorročnému povedal, že mojou jedinou prácou bude chrániť a zveľaďovať rodinné dedičstvo.
„Spravil si kus dobrej roboty. Som na teba hrdý, chlapče.“ Strčil papiere do zložky a zaťažil ju riečnym kameňom, aby dokumenty schvaľujúce multimiliónové rozhodnutia neuleteli.
„Vďaka, pane.“ Siahol som po nich.
„Ešte sme neskončili.“
„Treba vari niečo prerokovať, kým ich odnesiem do kancelárie a zarobím kopu peňazí?“
„To si píš.“ Komodor sa oprel v kresle a prekrížil si ruky. Snehobiele vlasy a hustá brada sa mu sotva pohli, hoci sa do nich opieral vietor. „Tá ženská sa vracia domov.“
Ruka nad zložkou mi stuhla. Starec striehol ako jastrab na každý môj pohyb, na najmenšiu reakciu.
Machiavelista skrz-naskrz.
„Prosím?“ opýtal som sa opatrne, hoci som mu rozumel každé slovo.
„Počul si. Vracia sa a ja musím vedieť, že si zachováš chladnú hlavu.“
Nasadil som rokmi vycibrený kamenný výraz. Ďalšia lekcia od starého otca.
„Kto?“ opýtal som sa čo najnenútenejšie. Chcel som získať čas, hoci táto informácia mi mozog naplno zamestnala. Veľmi dobre som vedel, o kom je reč. Tá ženská mohla byť len jedna.
