Internetová zoznamka, Facebook, či internet.
Prefíkaní podvodníci. Premyslené lži. Online pasce. A nevinní, ktorí naletia… Aj o tom je nový príbeh slovenského autora Budinka. O tom, ako nás dokážu moderné technológie dohnať až k šialenstvu. Ako sme stále online a prestávame žiť offline.
Budinka je príbeh aj o ľuďoch, ktorí prišli o svoje životy pre svoju dôverčivosť. Alebo len mali smolu, že na „druhom konci“ linky natrafili na pomätenú myseľ…
Peter a Adam sa nikdy predtým nepoznali a v bežnom živote by na seba možno nikdy nenatrafili. Pasca nachystaná v internetovom priestore pre kohokoľvek, kto mohol byť ľahkou korisťou, ich obidvoch priviedla do Budinky. Tichej dedinky pánu Bohu za chrbtom. Tak ďaleko za chrbtom, že mu vo výhľade na to, čo sa tu odohráva, clonia nielen blízke hory, ale aj hrubé múry domu hrôzy. Ani jeden z nich netuší, že má byť bábkou v podivnej hre šialených súrodencov. Tí žijú v chorobnej predstave, že ich ruky sú čisté.
Príbeh boja o holý život pár metrov pod niekoho podlahou je o zúfalstve a takmer nulovej šanci na záchranu. Bez zbraní a bez jedla, kde falošnou podmienkou oslobodenia jedného z nich malo byť zabitie toho druhého. Väznitelia však nepočítali s tým, že z Adama a Petra sa stanú priatelia odhodlaní prežiť.
„Budinka je temný triler inšpirovaný sociálnymi sieťami, chorobným zdieľaním a klikaním na príspevky v nich,“ tvrdí autor Tomáš Najt. „Poukazuje na nebezpečné internetové prostredie, hoci sa takmer vôbec neodohráva na internete.“
Autor knihu napísal na smartfóne. Podľa neho ide o prvú tlačenú knihu, ktorá takto vznikla, na Slovensku. Spôsobom vzniku upozorňuje na uponáhľanosť doby, kedy si dnes človek môže nájsť čas na písanie naozaj len v čase “voľna”. Napríklad počas cestovania z práce a do práce.
Začítajte sa do novinky Budinka:
Schmatol ju za tričko, ktoré jej istilo zviazané ruky za chrbtom. Na smrť vyčerpaný, špinavý a zranený bol v posledných minútach v údive, čo jeho telo ešte zvládne na pokraji vyčerpania. Akýkoľvek pohyb jeho rúk a nôh sa nepodobal na človeka. Pripomínal skôr zombie, či len vychudnutého dobitého feťáka so silným absťákom. Dýchal ťažko. Podobne ako Adam zápasiaci s prachom niekde za ním, aj Peter mal čo robiť s prachom všade okolo. Z horúceho dňa rozžeravené podkrovie pôsobilo akokoľvek, len nie príjemne.
Nejakým zázrakom ešte stále dokázal zúrivo kopajúce dievča zvládať, hoci posledných pár minút by neváhal švihnúť sekerou a obe nohy jej skrátiť. Niektoré kopance mierila veľmi presne do slabín aj do rozkroku. Bol však príliš otupený, aby cítil ešte nejakú ďalšiu bolesť. Letmým pohľadom skontroloval zabarikádovaný otvor so schodiskom a Adama, ktorý naďalej hádzal z celej povaly všetko nepripevnené na posilnenie zátarasy. Petra hnal strach posunúť sa od toho miesta čo najďalej a tlačil pritom aj nepríčetné dievča, ktorej vyslobodené nohy zapli záložný zdroj. Stávali sa nebezpečnejšie, kým jej červená tvár od zlosti a prskajúcich slín naberala čoraz zúboženejší vzhľad. Mala byť zárukou toho, že im zúrivý šialenec na poschodí pod nimi nevpáli guľku do hlavy hneď. Nie hneď, možno neskôr, alebo budú mať s nejakým zázrakom vôbec šancu vyjednávať. Prisahal by, že niekde zazrel špagát. Hneval sa pritom sám na seba, že jeho oči už nikde vôkol neho nevidia nič použiteľné. Ako dar z nebies mu pripadal nález zaprášenej izolačnej pásky priamo pod ním. Nevšimol by si ju, keby do nej nezakopol a z vrstvy špiny nevykúkal jej okraj. Zohol sa po ňu, ale veľmi rýchlo dostal kopanec do hlavy. Omračujúci dosť na to, aby sadol na zadok v grotesknej polohe. Dievčina stratila rovnováhu a spadla na starý matrac zaprataný igelitovými vrecami.
Okamžite sa do vzduchu dostala nová vrstva žltého prachu, ktorý rozkašľal oboch zápasiacich. Petrove roztrasené ruky na páske hmatali koniec a kým vytiahol dostatočne dlhý kus, stihla mu uštedriť ďalší pár kopancov.
Z poschodia pod nimi sa začalo ozývať praskanie a dunenie.
Ťažký krompáč udieral do nahádzaných dosiek a starej skrine, ktoré bránili prístupu na povalu.
„Heňa? Heňa! Ozvi sa. Kde je Marek? Heňa?“ vrieskal hlas pod nimi a naďalej udieral do všetkého, čo poslušne odskakovalo. Prezrádzali to kusy dreva, ktoré s rachotom padali na zem.
Oblak prachu a molí, ktoré zapĺňali čoraz viac priestoru povaly, obom lepil na spotené tváre vrstvu špiny. Adamova krvácajúca hlava to znášala horšie, no neprestával zväčšovať barikádu, kým bolo čím. Peter zatiaľ zviazal dievčaťu nohy.
Starou záclonou sa ju pokúšal s neúspechom priviazať o najbližší trám, ale vzdal to a pribehol Adamovi na pomoc.
„Počkaj Peťo, vydrž. Pomôž mi to posunúť. Ale sem nič nedávaj!“ upozorňoval Adam šeptom a ukazoval na staré kufre a priestor tesne nad dverami.
„Čo máš v pláne?“ pýtal sa rovnako šeptom Peter a zapchával si nos rukávom. „Ticho!“ náhle vypadlo z Petra.
„Počuješ to? Siréna!“
„Ale hovno?!“ aj ja počujem.
„Do riti, oni tomu uverili… Super!“
„Poďme! Skapať teraz by bola riadna smola,“ mal pravdu Adam. Po veľmi dlhej dobe sa mu na tvári objavil šťastný výraz. Mastné dlhšie vlasy sa mu lepili na čelo, čím len vystihli jeho celkovú zanedbanosť. „Peťo, bež a schovaj sa…“ rozkázal mu a ukázal priestor pri malom štítovom okienku.
„Niekde som položil sekeru a neviem kde. Nemáme čas. Ty máš rukojemníčku a ja si požičiam tvoju golfovú pálku.“
„Palicu, ty pako!“ stíhal ho opraviť v celom zhone Peter. Hneď sa však rýchlo vracal k dievčine, ktorá dokázala roztiahnuť izolačku na nohách a pokúšala sa presunúť ku zataraseným schodom. Schmatol ju za bosú nohu a po zaprášenej podlahe ju ťahal späť k starému matracu.
Adam si plný nervozity stieral špinavú vrstvu z tváre ešte špinavšou rukou poznačenou lepkavou zmesou krvi a potu.
V ruke zvieral golfovú palicu tak pevne, že viac to už nešlo.
