Tip na Knihu: Zámena. Moderátorka a starostlivá mamička

Ak chceš spoznať srdce človeka, obuj si jeho topánky a kráčaj v nich aspoň míľu.

Aj toto sa zvykne hovorievať o sile empatie, citlivosti voči druhým a ak chcete vedieť, ako sa žije inému človeku.
Práve vyšla novinka Zámena, pri ktorej sa zabavíte a perfektne zrelaxujete. Zoznámite sa s dvomi najlepšími kamoškami Casey a Rachel. Poznajú sa už od školských lavíc, no žijú veľmi odlišné životy.
A v jeden deň sa ich životy absolútne zmenia…

 

Zámena je skvelé oddychové čítanie dvoch autoriek. Liz Fentonová a Lisa Steinkeová spolu študovali na rovnakej strednej i vysokej škole. Priateľkami sú vyše dvadsať rokov.
Liz žije v San Diegu s manželom a dvoma deťmi.
Lisa, ktorá pôvodne pracovala ako produkčná v televízii, býva a tvorí v Chicagu. Spoločnosť jej robia manžel, dcéra a dve nevlastné  deti.

Ale späť k príbehu.
Casey je moderátorka šoubiznisovej relácie. Užíva si slobodu, slávu aj peniaze. Dennodenne prichádza do styku s celebritami a večer sa vracia do luxusného bytu na najvyššom poschodí elegantného vežiaka.

Rachel tesne pred promóciou opúšťa školu a odvtedy jej život vypĺňa starostlivosť o rodinu – najmladšie dieťa je ešte v plienkach, dve staršie dcéry zápasia s problémami tínedžerského veku a manžel už iba zovňajškom pripomína muža, do ktorého sa kedysi zaľúbila.

Na maturitnej stretávke po dvadsiatich rokoch sa dávne kamarátky pohádajú, a aby si nepokazili celý večer, priťuknú si na zmierenie. V tej chvíli netušia, ako im osudný prípitok radikálne zmení život.

Na druhý deň sa zobudia v tele tej druhej. Rachel sa musí vyrovnať s nástrahami práce v médiách a Casey si až v okamihu, keď sa ocitá mimo žiary reflektorov, konečne prizná pravý dôvod, prečo žije sama.

Začítajte sa do úryvku z novinky Zámena:

1
Casey

V ústach mám ako v polepšovni. A v hlave mi treští.

Prevrátila som sa na druhú stranu, siahla po pohári s vodou, ktorý mávam pripravený na nočnom stolíku, a v duchu som sa modlila, aby pri ňom čakali aj dva nurofeny. Ako som si mohla myslieť, že tá posledná tequila je dobrý nápad? Chcem si spomenúť, čo sa stalo potom, no márne si namáham mozog, všetko mám zastreté hmlou.

„Ahoj, sedmospáč.“

Pri zvuku mužského hlasu sa mi vynorili spomienky na poslednú noc, strhla som sa a inštinktívne som si cez nahé telo pretiahla prikrývku. Tú tequilu mi večer v bare poslal mladučký fešáčik, vek nanajvýš dvadsaťpäť rokov, ani o deň viac. Kývla som mu, aby sa ku mne pridal. Ešte štyri koktaily a dva panáky a potom sme sa na zadnom sedadle taxíka obchytkávali a stískali ako dvaja pubertiaci. Skončili sme u mňa, v luxusnom strešnom byte v prestížnej losangeleskej štvrti Wiltshire. No keď som ho po prebudení našla v posteli, za ten svet som si nevedela spomenúť, ako sa volá. Žeby Cody? Alebo Carl?

„Aj tebe dobré ráno.“ Namiesto krstného mena musí postačiť neutrálne ,ty‘, rozhodla som sa, prehrabla si vlasy prstami a pohľadom som zapátrala po niečom, čo by som mohla na seba hodiť. Naše oblečenie sa váľalo kade-tade, podprsenka skončila na televízore, nohavičky, roztrhnuté napoly, ležali na dlážke. Fíha! Tento Cody či Carl, či ako sa volá, sa v noci veru nekašlal.

„Poď ku mne.“ Zmeravela som, keď ma chytil za driek a pritiahol si ma k telu. Zábrany rozpustené v alkohole sú späť, no keď ma pobozkal na krk, mimovoľne som sa usmiala a hneď som si spomenula, prečo som mu v noci dovolila postŕhať zo mňa bielizeň. Mimochodom nosím značku La Perla, keby vás to zaujímalo. Škoda, ale na opakovaný výkon fakt nemám čas, preletelo mi hlavou pri pohľade na hodinky. O necelú hodinu musím byť v štúdiu. Vo svojich tridsiatich ôsmich rokoch sa po takýchto nociach neviem dať dokopy tak rýchlo ako kedysi.

Jemne som sa mu vymanila z náručia. „Prepáč, veľmi rada, ale niekedy inokedy,“ sľubujem, hoci viem, že ho v živote neuvidím. „Meškám do práce.“

„Nič sa nedeje,“ odvetil, vykotúľal sa z postele a z kresla v rohu schytil nohavice. „Dnes mám konkurz.“

Jasné, už viem. Je herec. Matne si spomeniem, že v rozhovore padla zmienka o role ,muža číslo tri‘ v budúcom filme Willa Smitha. Povzdychla som si. Raz ma táto slabosť pre dvadsaťročných adeptov Tálie dovedie do záhuby.

Vyliezla som z postele pevne zakrútená do prikrývky a cmukla ho na líce. „Vďaka a prepáč. Nechcem, aby to vyzeralo, že ťa odtiaľto vyhadzujem…“ Obaja však vieme, že presne to robím.

Ovinul okolo mňa nádherne svalnaté ruky. „Nič sa nedeje.“

„Fajn. Určite na seba niekde narazíme…“ Postáva pri vchodových dverách, košeľa nezapnutá, džínsy spustené tak nízko na boky, že mu vidieť gumu spodkov. Značka Calvin Klein.

Viem, čo bude nasledovať. Vždy je to tak. „Tak sa maj, ale keby tvoja agentka hľadala nový talent, prehodíš o mne slovo?“

„Jasné,“ prikývnem, no pri pomyslení, že by som jej mala predstaviť svoj najnovší sexuálny úlovok, ma premkla hrôza. „Vieš čo, pošli životopis mojej asistentke.“ Načmáram mu jej mailovú adresu, vystrčím ho z dverí a potom sa o ne opriem hlavou.

Na toto začínam byť pristará.

 

Z maskérke Senáži TV sa vyrútim tesne pred začiatkom nakrúcania. „Tri minúty!“ zakričí môj produkčný Charlie, keď okolo neho svižne precválam v čižmičkách na vysokom opätku.

Vletím do štúdia a letmo pozriem na Deana Andersa, druhého z našej moderátorskej dvojice. „No konečne! Pekné od teba, že sa tak unúvaš,“ s grimasou okomentoval môj príchod na poslednú chvíľu, ale hlavu od poznámok nezdvihol.

„Pre teba všetko,“ odseknem sarkasticky. „Čo by si si tu bezo mňa počal?“

Zaškľabí sa, už-už otvára ústa, ale asistentka réžie ho zastavila, než stihol niečo povedať. „Štyri, tri, dva,“ odrátala dievčina, ukázala na mňa a na kamere zasvietila červená. Nervozita spred minúty je preč, som vo svojom živle.

„Ďakujeme, že sledujete Senzi TV. S najnovšími informáciami sa od mikrofónu hlási Casey Leeová.“

Keď o tridsať minút červená zhasne, s úľavou sa vyzujem „Prečo musí všetka drahá obuv tak príšerne tlačiť?“ zaúpiem do pléna.

„To je daň za módu!“ dobehla moja asistentka Destiny, vzala mi čižmy z ruky a rozkrútila ich za dvanásťcentimetrové opätky.

„Že by?“ zašomrem cestou do svojej šatne. Zadívala som sa do zrkadla. Oči mám zafírovo modré, no tmavé kruhy mi spod nich nezmizli ani po hodinovom pobyte v maskérni. A keď sa usmejem, robia sa mi okolo nich vrásky. V kútiku srdca ma štve, že som si vybrala profesiu, v ktorej sa štyridsiatka rovná starobe a kde je taká Kelly Ripa výnimkou nepotvrdzujúcou pravidlo. Je to asi rok, čo som si intenzívne uvedomujem tikanie hodín. Nie  biologických – tých, čo tikajú v hlavách šéfov, ktorí rozhodujú o tom, či televízny talent nevyšumel dostratena a či nezačína byť okukaný. Mne sa v kariére pomerne darilo – hneď po škole som nastúpila do zákulisia relácie Čo nové v šoubiznise, kde som spočiatku zhromažďovala materiály, no postupne som sa prepracovala až do vysielania. A o tri roky som už zasadla na moderátorskú stoličku v Senzi TV.

Uvedomujem si však, že môj osud závisí od sledovanosti a že pomaličky začínam žiť požičaný čas. Dean, ktorý to podchvíľou utrúsi, mi tiež nedáva zabudnúť. Má dvadsaťosem, o tikajúcich hodinách zatiaľ nechyruje a vie byť fakt arogantný.

V šatni si ľahnem na gauč, zatvorím oči a skúšam meditovať, ako ma to naučil môj inštruktor jogy. No nedokážem sa sústrediť– mám pocit, že na mňa padajú steny mojej ponižujúco malej šatne. Možno som vychádzajúca hviezda živého vysielania, ale zatiaľ mi to bohviečo nevynieslo, len menovku na dverách, gauč s koženkovým poťahom a na môj vkus priveľký počet zrkadiel. A potom ma to chytí znova – tvrdá knedľa úzkosti hlboko v krku. Dýchaj, Casey. Musíš to predýchať.

Do dverí vkĺzne Desatiny s iPadom v ruke. „Pripravená? Môžeme si prejsť termíny?“

„Som ja niekedy pripravená?“ zažartujem a napijem sa vody, ktorú mi predvídavo doniesla.

„Ten Colby ti dal v noci zabrať, tak sa mi vidí,“ mykne jej kútikmi, hoci sa pokúša udržať na tvári kamenný výraz.

Takže ten krásavec sa volal Colby! Vedela som, že je to niečo na C.

„Už ti písal?“ zastonala som.

„Áno, poslal mi životopis a vyjadril sa, že stretnutie, ktoré mal s tebou, bolo veľmi plodné.“

Oboma rukami si zakryjem tvár. „Toto bolo naposledy, prisahám.“

„Koľko ráz som to už počula?“ odvrkne skepticky.

Destiny so mnou spolupracuje od môjho prvého vysielania a znamená pre mňa oveľa viac než asistentka. Od okamihu, čo prišla na pohovor, som vedela, že je tá pravá. Povedala, že ak si ju vyberiem, bude mať na srdci len môj záujem. Nikdy nič nezmeškám a čo je ešte dôležitejšie, získam v nej najlepšieho bodyguarda na svete. Zákerní ex-frajeri? Nijaký problém. Otravné rande? Zatají ma a bude mi kryť chrbát. Moja matka? Tú zvládne ľavou zadnou. Prečítala som si jej odporúčania, takže toto všetko som už o nej vedela. A navyše, v každom z tých odporúčaní dostala päť hviezdičiek. Hľadala som niekoho, kto nezavolá do bulváru, ak sa pre zlý rating zložím v slzách, niekoho, kto nebude kŕmiť novinárov nelichotivými informáciami, ako to robieva Fína, asistentka a údajná milenka kolegu Deana. Táto dlhonohá bývalá kráľovná krásy je schopná čohokoľvek na svete, len aby ma zostrelila z môjho miesta. Potrebovala som niekoho, komu sa dá dôverovať. Keď som počúvala Desatiny – sedela v ošúchanom koženkovom kresle s nohami prehodenými jednu cez druhú a rozprávala, že popri vysokej mala dve roboty –, inštinktívne som vycítila, že som si práve našla super pracovitú a spoľahlivú asistentku. A ako som zistila neskôr, aj kamarátku na celý život.

„Tak fajn, preberieme si aspoň najbližšie dni,“ povedala, zaklopkala ceruzkou po iPade a otvorila si môj kalendár. „Dnes poobede máš interview pre spoločenskú rubriku L.A. Times. A na zajtra, na pol šiestu, som ti objednala auto, odvezie ťa na ten triedny zraz.“

Zakvílim. Maturitná stretávka mi úplne vypadla z pamäti, presnejšie, vy blokovala som ju. Sála plná ľudí prebúdzajúcich spomienky, na ktoré sa dvadsať rokov pokúšam zabudnúť. „Načo tam mám ísť? A ktorý idiot naplánuje stretnutie v strede zimy?“

Destiny vzdychla. „V južnej Kalifornii nebýva treskúca zima, je tak? Tú stretávku sme preberali aspoň stokrát. Vieš, že tam musíš ísť. Ľudia očakávajú, že sa ukážeš – najmä teraz, keď je z teba celebrita,“ zasmeje sa a ja prevrátim oči. „A okrem toho, sľúbila si to Rachel. V poslednom čase sa s ňou veľmi nevídaš.“ Vytasí iPad a ako usvedčujúci dôkaz mi ukáže kalendár. „Nevidieť svoju najlepšiu kamošku tri mesiace, to je silná káva. Čo sa medzi vami stalo?“

Kiež by som to vedela! Môj posledný rozhovor s Rachel bol plný nepríjemných odmĺk. Akoby som netelefonovala s osobou, ktorú poznám odjakživa, ale s niekým, s kým si nemám čo povedať.

Kamarátime sa od siedmej triedy, keď Rachel začala chodiť na angličtinu do tej istej skupiny ako ja. Na škole bola nová, ale pôsobila pokojne a vyžarovala z nej sebaistota, akú by ste u žiačky druhého stupňa nečakali. Až oveľa neskôr, keď u nás po prvý raz zostala aj na noc a donekonečna si študovala dokonalú tvár v mojom zväčšujúcom kozmetickom zrkadle, som si uvedomila, že v ten prvý deň v novej škole sebadôveru len hrala a veľmi dúfala, že jej uveríme. Kým ju učiteľka predstavovala, zachytila môj pohľad a usmiala sa. Všimla som si ošúchanú knihu, čo držala pod pazuchou. Bola to Celá noc zo série dievčenských románov Sladké údolie, ktorú som aj ja čítala nespočetne veľa ráz. Odvtedy z nás boli kamarátky na život a na smrť. Spolu sme prešli strednou školou, aj vysokú sme si vybrali rovnakú. A keď mi pred časom zavolala, že ktosi organizuje maturitnú stretávku, sľúbila som jej, že ju v tom nenechám, hoci sa mi tam vôbec, ale vôbec nechcelo ísť.

„Hej, Destiny, nemrač sa tak. V poslednom čase sme toho obe mali nad hlavu. Aj ja, aj Rachel.“

Pochybovačne vytiahla obočie. „Uhm… ak myslíš…“

„No tak, prestaň. Ty vieš najlepšie, že som mala šialene nabitý program. A Rachel má tri deti,“ pripomeniem, a keď si pomyslím na Rachelin domácky spôsob života, pokrčím nosom. Rachel mám veľmi rada, ale vždy vyzerá taká… uštvaná. „Áno, v poslednom čase som párkrát zrušila spoločný obed, ale tentoraz ju v štichu nenechám. Kamarátime sa roky rokúce. Teším sa, že po dlhom čase konečne strávime spoločný večer. Aj na Johna sa teším,“ dodám. John, Rachelina láska zo strednej, v súčasnosti jej manžel, je tiež môj priateľ.

Desatiny spokojne prikývla: „Urobí ti dobre, ak si pre zmenu zaflirtuješ s mužmi v tvojich rokoch.“

„Obe vieme, že nič také mi nie je súdené!“ odbijem ju so smiechom, ale v kútiku srdca dúfam, že tam hádam naďabím na muža primeraného veku, s ktorým by sa dalo flirtovať. Ach, stretnúť tak niekoho zrelého a láskavého, niekoho, kto ma nebude otravovať, aby som mu zohnala prácu! Muža, ktorý by chcel mňa, a nie osobu z televízie.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
Ak chceš spoznať srdce človeka, obuj si jeho topánky a kráčaj v nich aspoň míľu. Aj..." />