Lekár vysvetľuje, prečo vzniká u detí agresia a čo s ňou robiť.

Na portáli ukrajinského pediatra Evgenija Komarovského boli publikované rady pre rodičov, ako majú reagovať na prejavy agresivity svojich detí.

Ak nebudeme venovať pozornosť potrebám a pocitom detí, určite sa budú búriť, hnevať a urrážať. Jednou z našich úloh je pomôcť dieťaťu prežiť ich „zložité pocity“. Spolu s našou pomocou, pozornosťou musíme skúšať, ako vydržať zlyhanie, ako prejaviť odpor vhodným spôsobom, ako správne pomenovať to, čo cítite.

Každým dňom sa s našou pomocou dieťa učí odolávať stresu a postupne dozrievať vo svojich reakciách.

Malé dieťa nemá príležitosť ukázať svoju silu. Častejšie sa prejavuje odporom. Ak stratí schopnosť odporovať nám vo veku 3-4-5-7 rokov, potom neskôr ako teenager nebude vedieť povedať NIE, keď to bude dôležité.

A toto je úloha rodiča – zachovať hranice, teda isté pravidlá, ale umožniť dieťaťu slobodu rozvíjať sa v rámci týchto pravidiel. Uvedomovať si svoje pocity – a naučiť ich pomenovať aj svoje deti. Veď do určitého veku sme pre naše deti „externým mozgom“.

Prečo si vyberajú také agresívne hračky, prečo pozerajú také hrozné rozprávky, prečo si za svojich priateľov vyberajú takých zvláštnych priateľov? Pýtajú sa rodičia chlapcov a dievčat.

Faktom je, že sme veľmi racionálni : ak nemôžeme priamo prejavovať emócie, kompenzujeme si to nejako inak.

Ideálni rodičia – pri všetkej láske a úcte k dieťaťu – nedávajte mu príležitosť pocítiť „realitu života“. Nečítajú komplikované príbehy, odstraňujú z textu zlé a strašidelné postavy, boja sa, keďv rozprávke dieťa prejaví hnev.

 

23 praktických rád o agresii detí rôzneho veku:

  1. Dieťa sa líši od dospelého človeka tým, že u dospelého je mechanizmus brzdenia a kontroly už prítomný a ladiaci. Slová „vezmi to do svojich rúk“ sú u detí absolútne nepoužiteľné, lebo sa všetko ešte len učia. Je dôležité si to zapamätať.
  2. Akúkoľvek prácu s rodičmi začínam od koreňa veci (ak sa dospelý nestará o seba, ak je unavený, vyčerpaný, potom prirodzene nebude mať dostatočnú silu na primeranú dospelácku reakciu). Ak si dovolia povedať dieťaťu, že sú unavení, a potrebujú byť sami, aby sa im mohli neskôr venovať. Veď dieťa nás nepotrebuje 24 hodín denne.
  3. Deti sú veľmi silné, sa väčšinu času stráveného s nimi pretvarujeme, potom epizódy našej „pretvárky“ vnímajú bez ujmy. Ale vynára sa dôležitá otázka – akí sme väčšinu času?
  4. Akákoľvek prejavená reakcia je lepšia ako skrytá. Neprejavené reakcie môžu nabrať aj telesné príznaky vo forme auto-agresie. „Agresia voči sebe“ sa môže prejaviť znížením výkonnosti v škole, pocitom, že dieťa je obeťou, strácaním vecí.

Môže vám dieťa odporovať? Pripustíte v rodine konfrontáciu? Dávate dieťaťu možnosť výberu?

Má dieťa pocit, že môže niečo ovplyvniť?

  1. Dieťa môže „odzrkadľovať“ agresívne správanie dospelých, môže byť nahnevané „kvôli niekomu“. Často dieťa svojím správaním „odhaľuje“ skrytý konflikt v rodine. Je dôležité úprimne analyzovať svoje správanie a svoje reakcie, ako rodiča.
  2. Agresia často rastie z neistoty, je kompenzáciou bolesti, odporu. Dieťa môžu raniť v škole a ono môže následne reagovať agresívne na svoju babičku alebo mladšieho brata. Je dôležité starostlivo preskúmať situáciu.
  3. Agresia je pasívna a aktívna (pasívna je napríklad ukázať jazyk za chrbtom osoby a mať na to zároveň svedka. Aktívna agresia môže byť verbálna alebo telesná (verbálna – odvrávanie, kričanie, rev), telesná – bitie.
  4. Na každý typ agresie existuje spôsob, ako na ňu reagovať: pri verbálnom sa s dieťaťom môžeme porozprávať, pri telesnom – zastavíme ruku, nastavíme blok, učíme dieťa vyhnúť sa udieraniu.
  5. Je dôležité si uvedomiť, že deti, ktoré ešte nevedia rozprávať, používajú telo namiesto verbálneho prejavu. Keď sa zoznamujú, ohadzujú sa pieskom, hádžu hračky, človeka, ktorý ich zaujme bijú lopatkou po hlave, prejavujú sympatie a svoju náladu. To nie je znakom toho, že z dieťaťa rastie maniak a agresor. Našou úlohou je pomaly, v hrách na roly ich učiť zoznamovať sa a osvojiť si komunikačné zručnosti. 
  6. Ak dieťa bije mamičku, otca, babičku a zároveň sa smeje, potom to s najväčšou pravdepodobnosťou nie je prejav agresivity. Pre dieťa je to hra. Je dôležité, aby ste nereagovali prehnane.
  7. Niekedy sa deti dožadujú našej pozornosti, budia nás, dotýkajú sa nás, udierajú nás. Ich dlane doslova kričia: „Hej, vráť sa.“ Vtedy sú pre ne dôležité ani nie tak intelektuálne ako fyzické hry.
  8. Pri riešení agresie je dôležité pochopiť, či existuje nejaká príčina, chronické ochorenie, teplota, (všetko to môže vyvolať prepuknutie agresie). Agresia často vyrastá z únavy a napätia.
  9. Ak dieťa zažilo skúsenosť s násilím, ak došlo k agresívnemu zásahu na tele dieťaťa, ak z pohľadu dieťaťa „trpelo“, ale nedostalo „odškodnenie“, potom môže byť kompenzáciou agresívne správanie.
  10. U detí predškolského a školského veku môže agresia zahŕňať strach.
  11. U deti počas obdobia vzdoru v 3 rokoch, u teenagerov neočakávajte kontrolu nad emóciami. Verte mi, nerobia to schválne.
  12. Pri práci s agresiou u trojročných a teenagerov je dôležité mať na pamäti, že jednou z ich nevedomých „činov“ je znehodnocovanie matky. A tu je dôležité naše vlastné sebavedomie, naša stabilná pozícia: Som úžasný rodič pre moje dospievajúce dieťa. Hovorí nepríjemné veci, dokonca hovorí, že nás nenávidí, ale ale o to viac ho ľúbime a veríme mu.
  13. Je dôležité mať na pamäti, že v reakcii na komplexné správanie dospelého alebo dieťaťa môže mať vplyv uvoľnenie hormónu kortizolu, stresového hormónu. Zastaví našu racionalitu, núti nás, aby sme konali rýchlo. Pod vplyvom kortizolu pôsobíme ako impulzívne ako dieťa. Je dôležité nadýchnuť sa, vydýchnuť a vychladnúť.
  14. Je dôležité, aby ste boli schopní rozpoznať a pomenovať emócie. Ak sa pýtate dieťaťa (je dôležité opýtať sa, nie utvrdzovať sa): „Si nahnevaný?“, reakcia môže byť intenzívna.
  15. Je dôležité, aby dieťa malo možnosť sa jednoducho vyhnúť napätiu – skákaním na trampolíne, boxovaním, vankúšovou bitkou, karaoke, spevom, niekedy aj počítačovými hrami, kreslením (aj čiernou farbou). 
  16. Agresia je často reakciou na skutočnosť, že nie je realizovaná dôležitá potreba, ani reakcia na fakt, že sú porušené isté hranice. Je dôležité, aby sme sa my naučili rozpoznať naše potreby a správne ich interpretovať. A potom to môžeme učiť dieťa. Hnev je silou, ktorá nám bola poskytnutá na ochranu.
  17. Ukážeme dieťaťu, ako reagovať na konflikt. Ak je našou rekciou na toto správanie výprask, toto správanie len posilníme.
  18. Často sa za ťažkým „neproduktívnym“ správaním dieťaťa ukrýva niečo neznáme a nezvyčajné.
  19. Najdôležitejšou „praxou“ v práci s rodičmi je predstaviť si seba ako nekonečný oceán a ako najvyššiu hora. S vnútorným zámerom : Som obrovský. Som dospelý. Zvládnem to.

Pamätajte, vaše reakcie na agresívne správanie vášho dieťaťa ovplyvnia to, aký človek z neho vyrastie!

zdroj foto: pexels.com

Chod hore