Pestovať užitočné rastliny sa človek naučil už veľmi dávno, ešte v dobe kamennej. Najskôr ľudia iba zbierali to čo im dávala príroda a čo sa dalo použiť ako jedlo – plody, listy, semená.
Neskôr začali zachovávať určité druhy stromov, kríkov, tráv, ktoré im dávali jedlo. Následne vzniklo primitívne poľnohospodárstvo, keď ľudia zasiali semená užitočných rastlín a zbierali úrodu.
Nedobrovoľne sa starovekí poľnohospodári stali tiež elementárnymi chovateľmi – však vybrali rastliny s chutnými plodmi, vysokou plodnosťou a ďalšími prospešnými vlastnosťami. Vo všeobecnosti, všetky zeleninové rastliny majú svoju dlhovekú históriu.
Tu sú niektoré z nich:
Zemiaky.
Zemiaky sa v Európe objavili len celkom nedávno – v 1565 roku. Priviezli ich z Južnej Ameriky španielski námorníci.
Cesta tejto kultúry z Ameriky na náš stôl bola však veľmi dlhá. Spočiatku ju pestovali v záhradách ako okrasnú rastlinu, potom začali variť zelené bobule a až neskôr konzumovať hľuzy. Aj tak však ešte v roku 1800 boli zemiaky také vzácne, že ich spájali ruka v ruke so sviatkami a oslavami.
Prvý pokus o rozšírenie novej kultúry skončil neúspechom. Hospodári nepoznali schopnosť zemiakov vytvárať hľuzy a do jedla používali zelené semená, čo viedlo k hromadným otravám. Preto dokonca v rokoch 1830-1840 sa vyskytlo takzvané «zemiakové povstanie» — roľníci boli nútení pestovať zemiaky, ktoré nazývali «čertovo jablko».
Postupne zemiaky dobývali nové oblasti a dnes ich pestujú už dokonca aj za polárnym kruhom!
Paradajky.
Rodina paradajok tiež pochádza z Južnej Ameriky. Divoké formy tejto rastliny sa stále vyskytujú v Peru, na Kanárskych či Filipínskych ostrovoch.
Predpokladá sa, že paradajky do Európy priniesli v polovici 16. storočia. Dlho však boli v Európe považované za dekoratívne rastliny. V Nemecku kvetináče s paradajkami dávali do obývačiek, vo Francúzsku ich dávali do altánkov, a v Anglicku a v Rusku ich pestovali v skleníkoch medzi vzácnymi kvetmi.
Do začiatku 19. storočia považovali paradajky v Európe za nejedlé. V Amerike ich považovali dokonca za smrteľne jedovaté. Je známy prípad, keď chceli paradajkami otráviť generála Gerogea Washingtona, ktorý sa po „otrave“ dožil ešte mnoho rokov a stal sa prvým prezidentom USA.
V polovici 19. storočia sa paradajky stali veľmi rozšíreným a populárnym druhom zeleniny.
Mrkva.
Mrkva – staroveká koreňová zelenina, ktorú ľudia konzumujú už 4 tisíc rokov. Mrkvu poznali už starovekí Gréci aj Rimania.
Pestovanie mrkvy pokračovalo aj v stredoveku. Bola čestným jedlom na dvore cisára Karola Veľkého. Až do 16. storočia bola považovaná za delikatesu.
Iba v 17. storočí začali mrkvu pestovať všade, a práve vtedy vznikla aj jej najznámejšia odroda, akú poznáme dnes. V tom istom čase sa objavili aj mrkvové omáčky, ktoré do dnešných dní považujú frarncúzi aj nemci za pochúťku.
Cesnak.
Cesnak, ako aj cibuľu, používali už starovekom Egypte, o čom svedčia aj nápisy na Cheopsovej pyramíde: kŕmili ním stavbárov, ktorý na nej pracovali. Odnepamäti cesnak pestujú aj v Číne. V čínskej abecede je znak pre cesnak jedným z úplne najstarších.
V Starom Grécku cesnak síce pestovali, ale nezaraďovali ho do denného jedla, lebo jeho vôňa bola považovaná za krajne nepríjemnú a urážala bohov.
V starom Ríme ho konzumovali slobodní občania, zaradení medzi chudobných. Od Rimanov cesnak prešiel do stredovekej Európy. Jednoduchí ľudia trpiaci nedostatkom zdravej výživy v ňom videli istotu zdravia.
Cibuľa.
Od nepamäti kultivovali cibuľu Egypťania, u ktorých sa tešila univerzálnej obľúbenosti. V starovekom Grécku ju považovali za posvätnú rastlinu: chápali ju ako symbol štruktúry vesmíru.
Na slávnostiach boha Pana – ochrancu lesov a polí – boli jeho sochy okrášlené cibuľou. Významní obyvatelia starovekého Grécka však cibuľu nekonzumovali, kvôli pretrvávajúcemu silnému zápachu.
Starí Rimania prebrali cibuľu od Grékov. V Ríme ju konzumovali ľudia všetkých tried, každodenne aspoň jednu porciu. Aby zabránili nepríjemnému zápachu zajedali ju petržlenom a vlašskými orechmi.
Od Rimanov prešla cibuľa k starým Nemcom, ktorý keď chceli človeka pochváliť alebo vyzdvihnúť, porovnávali ho s cibuľou. Cibuľovými kvetmi zdobili svojich hrdinov, ktorí sa vyznamenali v boji. V Španielsku a Portugalsku cibuľa dodnes predstavuje základnú zložku každodennej stravy.
Uhorky.
Za rodisko uhoriek sa považuje India, kde do dnešných dní môžete nájsť jeden z jej divých druhov. V Indii začali uhorky konzumovať už 3000 rokov pred naším letopočtom.
Vyobrazenia uhoriek na obetných stoloch, ktoré sa nachádzajú na pamätníkoch starovekých egypťanov, dokazujú, že aj oni poznali a milovali túto zeleninu. V chráme Dahirel-Bars sú nakreslené zelené okrasné uhorky spolu s hroznom. A v Grécku v časoch Homéra dokonca existovalo mesto Sikoón — «mesto uhoriek».
Starovekí Rimania pestovali uhorky v skleníkoch a solili ich v kadiach. Už v starovekých dobách sa uhorková šťava osvedčila aj ako vynikajúci kozmetický prípravok, čistiaca a chrániaca pokožku. Do prášku sa primiešali najemno rozdrvené uhorkové semienka a tiež sa používala na vyhladenie vrások.
Pravdepodobne jedným z prvých národov, ktorý obchodovali s Byzanciou, a začali pestovať uhorky boli slovania. Od nich sa táto zelenina dostala až k Nemcom.
Kapusta.
Kapusta je jednou z najstarších zeleninových kultúr pestovaných v Stredozemí a južnej Európe – viac ako 4,5 tisíc rokov.
Podľa jednej z legiend, boh Jupiter, zatiaľ čo sa pokúšal rozsúdiť pri oltári dvoch rozpoluplných veštopiscov, sa veľmi vyčerpal. Od veľkej záťaže sa jeho čelo skropilo potom. Pár kvapiek dopadlo z čela otca bohov aj na zem a práve z nich vyrástla kapusta.
Roľníci starovekého Ríma, mali obzvlášť radi kapustu s hovädzím mäsom a bôbmi. Staroveký grécky prírodopisec a filozof, jeden z prvých botanikov antiky, Teofrast, vo svojej slávnej práci «Štúdie o rastlinách» podrobne opísal a zdokumentoval tri odrody kapusty, ktoré sa v tých ďalekých časoch pestovali v Aténach.
Starovekí Gréci a Rimania kapuste pripisovali veľký význam, pretože je pokladali za liek, schopný vyliečiť takmer všetky choroby. V stredoveku v Európe záujem o kapustu iba vzrástol: slávny vedec, filozof a lekár, Avicenna, venoval kapuste pomerne veľa priestoru vo svojej encyklopédii teoretickej a klinickej medicíny «Canon medicinae».
Reďkovka.
Reďkovka pochádza z Egypta a Číny. O kultivácii reďkovky v starovekom Egypte svedčia nápisy na Cheopsovej pyramíde podobne ako o cesnaku. Z reďkovkových semien v Egypte pripravovali veľmi rozšírený rastlinný olej, ktorý tiež produkovali aj starovekí Číňania.
Z Egypta sa reďkovka dostala do antického Grécka a odtiaľ do celej Európy. Počas slávností zasvätených bohovi Apollónovi, prinášali Gréci k jeho oltárom tri z hlavných koreňových plodín — reďkovku, cviklu, mrkvu.
Novšie druhy, ktoré poznáme dnes sa pravdepodobne objavili v stredoveku.
Špenát.
Vo voľnej prírode sa špenát nachádza v Prednej Ázii a jeho kultivácia začala v Perzii. Po veľkej hodvábnej ceste ho dopravili aj do Číny, kde v polovici 7. storočia dostal pomenovanie «perzská zelenina».
Zo stredomorskej oblasti pochádzajú prvé zápisy o pestovaní špenátu z troch arabských spisov 11. storočia. Špenát bol jedným z populárnejších druhov zeleniny arabského sveta, ktorému venovali aj špeciálne traktáty.
Obyvateľom kresťanskej Európy (pôvodne Sicílie a Španielska) bola táto zelenina predstavená okolo 13. storočia. V stredoveku sa im podarilo skultivovať špeciálnu odrodu špenátu s ostrejšími semenami, ktorá je dnes už prakticky zabudnutá. V Taliansku v 15. storočí špenát považovali za jarnú zeleninu, ktorá sa dokonale hodila na konzumáciu počas Veľkého Pôstu.
Na francúzskom kráľovskom dvore zmódnila konzumáciu špenátu Talianka Katarína Medici. Vyžadovala, aby sa špenát podával s každým jedlom. Práve v polovici 16. storočia v Európe sa rozšíril moderný druh špenátu — bez horkosti, so širokými listami a okrúhlymi semenami.
Cvikla.
Divorastúca cvikla sa dodnes vyskytuje v Iráne, na pobreží Stredozemného, Čierneho a Kaspického mora a tiež v Indii a Číne.
Už 2000 rokov pred naším letopočtom bola známa, ale neobľúbená v starovekej Perzii, kde ju považovali za symbol hádok a intríg a používali ju predovšetkým ako lekársku bylinu. Až v roku 800 pred naším letopočtom začali červenú repu pestovať v prednej Ázii ako koreňovú zeleninu.
Pestovali ju aj v starovekom Grécku. Za symbol hádok ju považovali aj starí Rimania, ale to im nebránilo v tom, aby ju zaradili medzi svoje obľúbené jedlá. Jedli nielen korene, ale aj listy.
Rímsky cisár Tibérius nariadil, aby Rímom pokorené nemecké národy odovzdávali daň v podobe červenej repy, čo prispelo k širokému rozšíreniu tejto zeleniny po Rýne.
A aká je vaša obľúbená zelenina?