Severské krimi Vyššia spravodlivosť

 

Severská séria s policajným psychológom Sebastianom Bergmanom pokračuje už šiestou knihou a autorská dvojica Hjorth-Rosenfeldt si udržiava nastavenú kvalitu. Napínavý a precízne vyskladaný príbeh, postavy, ktoré si musíte obľúbiť a popri vyšetrovaní aj ich súkromné životy – a to čitateľov baví.
Je tu Vyššia spravodlivosť.

Policajný psychológ Sebastian Bergman sa pomaly vyrovnáva s myšlienkou, že jeho spolupráca s oddelením vrážd sa končí, a vracia sa k prednášaniu. Jediný, s kým udržiava aký-taký kontakt je Uršula. Za posledné štyri mesiace nepočul takmer nič o svojej dcére Vanji…
Nie je však odstavený nadlho.

Bergmanova dcéra Vanja sa zamestná v Uppsale ako kriminalistka a pustí sa do vyšetrovania série znásilnení. Prípady vyvolajú vlnu strachu, páchateľ napadá ženy odzadu, injekčnou striekačkou im vpichne uspávaciu látku a na hlavu im navlečie vrece. Keď jednu z obetí nájdu mŕtvu, ukáže sa, že polícia nemá len do činenia so sériovým násilníkom, ale aj s vrahom. 

K prípadu povolajú Sebastiana Bergmana a ten sa spolu s kolegami, rozhodenými vlastnými problémami a spormi, púšťa do vyšetrovania. Indície naznačujú, že páchateľ si obete nevyberá náhodne. Čo ich však spája? A prečo je viacerým proti srsti, aby pravda vyšla najavo? 

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Judita Hansman:

 

Vyššia spravodlivosť je šieste pokračovanie úspešnej série o kriminálnom psychológovi Sebastianovi Bergmanovi a jeho tíme z Riksmordu. Perfektné krimi, ktoré budete hltať – postupné vyšetrovanie, falošné stopy, prekvapivé zvraty. V tomto sú autori zohratí a vedia si chytiť čitateľov. 

Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.SeverskeKrimi.sk

Michael Hjorth patrí k najuznávanejším škandinávskym scenáristom a producentom a je zakladateľom produkčnej spoločnosti TreVänner.
Hans Rosenfeldt pracoval najskôr pre televíziu, neskôr ako chovateľ tuleňov, učiteľ a herec. Napísal scenáre k vyše dvadsiatke seriálov.

Začítajte sa do novinky Vyššia spravodlivosť

Október priniesol zimu. Celý rok poznačilo bláznivé počasie. Jar neprišla skôr ako v máji. Sneh dopadal na biele čiapky študentov dokonca aj počas tradičnej a populárnej oslavy Valpurginej noci, aj počas oveľa konzervatívnejších prvomájových sprievodov na druhý deň. Leto meškalo, neprišlo skôr ako koncom júna, keď sa teplota vyšplhala nad dvadsať stupňov až týždeň po svätojánskej noci, no teplota sa viac-menej nezmenila až do polovice septembra.
Jeseň akoby nebola. A osemnásteho októbra to prišlo zas. Tenká biela pokrývka prekvapila obyvateľov Uppsaly, keď ráno vyťahovali rolety a vyzreli z okna. Necelé štyri mesiace bez snehu bolo ako voda na mlyn pre odporcov klimatických zmien.
„Podľa mňa to nevyzerá tak, že sa Zem otepľuje.“
„Nikto sa ťa nepýtal na názor,“ odpovedala by Klara, ako vždy, keď počula túto otrepanú frázu, po ktorej väčšinou nasledoval samoľúby úškrn.
Klimatické zmeny boli skutočné. Trojročné štúdium environmentalistiky v Lunde a magisterský stupeň v odbore trvalo udržateľného rozvoja v Uppsale presvedčili Klaru o tom, že je to pravda. Roky strávené výskumom po celom svete to len potvrdzovali, bez ohľadu na to, ako sa to javilo pri pohľade z kuchynského okna v októbri.
Je veľmi chladno, pomyslela si, keď vychádzala z budovy, kde organizovali kurzy, iba niekoľko minút pred deviatou večer a zapínala si tenkú bundu. Ako zvyčajne, zostala dlhšie, aby upratala a dala do poriadku priestory po odchode posledného účastníka kurzu.
Čalúnenie nábytku.
Začiatok kurzu: 15. septembra. Dĺžka trvania kurzu: 18.30 – 20.30.
Deväť záujemcov.
Dnes večer sa stretli po piatykrát. Klara s nadšením pozorovala pokroky, ktoré všetci účastníci robili. Zbožňovala organizovanie týchto kurzov.
Robila to už štvrtý rok.
Skôr než sa vydala smerom k ulici Östra Ågatan, ešte raz skontrolovala zamknuté dvere. Bolo chladno, preto kráčala rýchlo. Zazvonil mobil. Vybrala ho a odpovedala s jemným úsmevom na perách.
„Ahoj, zlatko, ešte nespíš?“
„Kedy prídeš domov?“ Victorov ospalý hlas. Predstavovala si ho, ako sedí na pohovke, v obľúbenom pyžame so Spidermanom, s umytými zubami, rozstrapatenými vlasmi, bojujúc sám so sebou, aby udržal oči otvorené.
„Mierim k autu, takže o pätnásť-dvadsať minút som doma. Deje sa niečo?“
„Boľačka.“
Pred týždňom sa jej syn zúčastnil na školskom športovom podujatí, vtedy ešte nesnežilo, podarilo sa mu však zakopnúť o nejakú hromadu zhrdzaveného šrotu pohodeného v lese a poranil si pri tom lýtko. Výsledkom bolo päť stehov. Ranu museli preväzovať každý večer.
„Nemôže ti vymeniť obväz ocko?“
„Ty to vieš lepšie.“
Klara si povzdychla. Bol to skvelý pocit, keď vedela, že ju má rád a chýba mu, ale ona a Zach sa delili o rodičovskú starostlivosť rovným dielom, Zach bol súčasťou synovho života, ako rástol, občas dokonca viac ako ona, ale keď išlo o… prakticky o všetko ostatné, potreboval Victor mamu. Na Zachovi videla, že hrať druhé husle mu vôbec neprekáža.
„Ja však nie som doma a ty si musíš ísť ľahnúť,“ vysvetľovala mu. Zabočila na ulicu Ångkvarnsgatan.
„Ale čo s mojou boľačkou?“
„Nechaj ocka, nech ti s tým pomôže, a potom šup do postele. Ak ešte nebudeš spať, keď prídem domov, a nebude to dobre previazané, urobím to ja.“
Na jej návrh nič nepovedal, takmer akoby sa osemročný chlapec pokúšal zistiť, či sa ho nesnaží obalamutiť.
„Dohodnutí?“ spýtala sa Klara.
„Dobre teda…“
„V poriadku. Posielam ti bozk a uvidíme sa zajtra ráno.“
Ukončila hovor a vložila si mobil do vrecka. Ruku však z neho nevytiahla. Vonku bolo naozaj chladno.
Urobila chybu?
Ak bude Victor ešte hore a ona bude nútená vymeniť obväz, ako keby priznala, že Zach to nevie urobiť poriadne. Mala by byť naňho prísnejšia? Mala mu povedať, že ocko vymení obväz a on si má ísť ľahnúť a spať? A bodka?
Nedať mu na výber.
Nedať mu možnosť vyjednávať.
Pravdepodobne áno.
V najlepšom prípade už bude Victor spať, keď príde domov, a ona sa nebude musieť týmto problémom zaoberať, pomyslela si a zabočila na parkovisko.
Vo dvore so štvorcovým pôdorysom bolo miesto pre šesť áut. Dve parkovacie miesta boli rezervované pre Studiefrämjandet, jeden z najväčších študentských spolkov vo Švédsku. Jej modré auto Volkswagen Polo, zaparkované vo vzdialenejšom rohu, ostalo na parkovisku posledné.
Klara zastala.
Panovala tam tma.
Väčšia než zvyčajne.
V budovách naokolo sa nachádzali zväčša kancelárske priestory, v ktorých sídlili rôzne združenia, no o tomto čase boli ponorené do tmy. Dnes večer však nesvietili ani vonkajšie lampy pripevnené na fasáde najbližšej budovy. Klara netušila, kde sa nachádza vypínač, zrejme ich niekto zhasol omylom.
Keď sa však približovala k svojmu autu a jej oči si zvykli na tmu, zistila, že opak je pravda. Na zemi pri stene, blízko jej auta, ležali črepy skla.
Lampa bola rozbitá.
Alebo sa sklenený kryt uvoľnil a spadol na zem? Rozbité však boli obe lampy, zjavne sa niekto upokojoval tým, že ich zničí obe. Hoci bola Klara ešte stále mladá, v duchu sa neubránila zahundraniu „prekliati tínedžeri“. Možno to bola skôr zbožná myšlienka. Že vandalizmus a podobne bezohľadné správanie sa dá vysvetliť iba nezrelosťou. Ale správanie spoločnosti čoraz zreteľnejšie naznačovalo, že to nie je pravda.
Z vrecka vybrala kľúče od auta. Svetlá na aute dvakrát zablikali a spätné zrkadlá sa so slabým vrzgotom vysunuli do strán. Práve sa chystala položiť ruku na ľadovú kľučku dverí, keď zbystrila pozornosť a po chrbte jej prebehol mráz.
Ozvali sa za ňou tiché kroky.
Nebola sama.
V odraze skla sa na okamih mihla tmavá silueta.
Neprirodzená. Veľká. Blízko.
Inštinktívne urobila krok bokom a otočila sa. Tmavá postava teda nestála za jej chrbtom, ale vedľa nej. Stihla si všimnúť čiernu čiapku a zakrytú tvár, než ju prekvapil vysoký, prenikavý zvuk.
Akoby sa spustil alarm.
Trvalo niekoľko sekúnd, kým si Klara uvedomila, že vrieska.
Postava pred ňou zaspätkovala, prekvapená intenzitou jej hlasu. Klare to pridalo na sile.
Ani jej nenapadlo vziať nohy na plecia a dať sa útek.
Chcela sa brániť.
Za každú cenu.
Spomenula si na radu, že pri možnom útoku by mal človek klásť čo najväčší odpor, preto sa jej aj držala. Zápasila a kopala. Vo vzduchu sa mihali jej ruky a nohy. Triafali útočníkovo telo. Silno. Znova a znova. Jej zlosť bola slepá. A neprestávala kričať.
Klara nemala potuchy, ako dlho útok trval, možno niekoľko sekúnd, hoci jej sa zdalo, že to trvalo celú večnosť, kým útočník začal cúvať, otočil sa, rozbehol sa k východu a zabočil doľava na ulicu Ångkvarnsgatan.
Klara sa ani nepohla. Chrapľavo dychčala. Hlavou jej prebleslo, že kričala ako nepríčetná a pravdepodobne si to odniesli jej hlasivky. Od totálneho vysilenia sa zosunula na zem. Necítila chlad ani vlhkosť, ktoré jej nemilosrdne prenikali cez nohavice. Jej hlasné chrapčanie sa zmenilo na tiché stonanie. Prázdny pohľad upierala kamsi pred seba. Zrak jej padol na malý dlhý predmet na asfalte vedľa auta.
Injekčná striekačka s akousi tekutinou.
Mala ju uspať.
Uspať, aby ju mohli znásilniť.
Rovnako ako Idu.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
  Severská séria s policajným psychológom Sebastianom Bergmanom pokračuje už šiestou knihou a autorská dvojica Hjorth-Rosenfeldt..." />