Záhadné zmiznutie malého mestečka

 

 

Chladná a temná atmosféra ponurého severu. K tomu strašidelnosť mesta a postupné odhaľovanie pravdy. Prečo zmizli obyvatelia jedného malého mestečka? Kam zmizli?
A čo je ešte dôležitejšie – dokáže sa z mesta dostať aj filmový štáb?

Ak máte chuť na klaustrofobický triler, siahnite po novinke Mesto od Švédky Camilly Stenovej.
Pred polstoročím obletela krajinu správa, že obyvatelia malého banského mestečka zmizli. Takmer 900 ľudí sa bez stopy stratilo, úrady nedokázali nájsť žiadne vysvetlenie a mestečko ponechali svojmu osudu….
Bola to nehoda, masová samovražda alebo v zmiznutí zohralo svoju úlohu oživenie fanatického náboženského hnutia? 

Odvtedy prešlo viac ako pol storočia.
Alice je mladá ambiciózna dokumentaristka. Odmala počúvala príbeh o Silvertjärne z rozprávania starej matky, ktorá pri nevysvetliteľnej udalosti stratila celú rodinu. Túži konečne sa dozvedieť pravdu. S priateľmi sa rozhodne stráviť päť dní v izolovanom opustenom meste a zozbierať materiál na film. Len čo však dorazia na miesto, počujú zvláštne zvuky a vidia nevysvetliteľné veci. Ukáže sa, že v meste nie sú celkom sami a postupne začnú odhaľovať šokujúce pravdivé udalosti, ktoré viedli k zániku mesta.
A čoskoro si musia položiť otázku, či je minulosť naozaj minulosťou a či tajomné mesto nepohltí aj ich…

Mesto je napínavý triler, v ktorom sa prelínajú dve časové roviny. Súčasnosť sledujeme očami filmového štábu a pomedzi to sa vraciame o šesťdesiat rokov späť. Camilla Sten je skutočnou vychádzajúcou hviezdou severského trileru. 

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Camilla Sten debutovala dystopickým románom Nové svitanie, v ktorom zobrazila Švédsko po tom, čo sa vlády zmocnili extrémisti a zaviedli nehumánny sociálny systém. S matkou, známou autorkou kriminálnych románov Vivecou Sten, píše aj obľúbenú krimisériu pre deti.
Jej najnovšia kniha Mesto, ktoré vychádza vo vydavateľstve Ikar, hneď po vydaní vyvolala nevšedný záujem zahraničných vydavateľstiev. Spoločnosť Nordisk Film kúpila filmové práva. 

Začítajte sa do novinky Mesto:

Prebudí ma prenikavý praskot. Okamžite ma preberie z driemot do zmätenej bdelosti.
Keď sa vystriem a zažmurkám, vidím, ako sa Tone natiahne k rádiu a vypne ho. Praskot hneď prestane. Nahradí ho tlmené bzučanie motora a uzatvorené ticho auta.
„Čo to bolo?“ spýtam sa jej, zatiaľ čo si prstami prehrabnem vlasy.
„Rádio už niekoľko kilometrov štrajkuje,“ odvetí Tone. „Prešlo od starého roku na tanečnú muziku a potom sa začalo rušenie.“
„Musí to byť tou mŕtvou zónou,“ odvetím a cítim, ako sa mi od vzrušenia chveje žalúdok.
Vytiahnem z vrecka mobil a súčasne si všimnem, že je viac hodín, ako som si myslela.
„Stále mám pokrytie, ale slabé,“ informujem Tone. „Využijem príležitosť a poslednýkrát aktualizujem naše kanály, kým úplne stratíme kontakt.“
Vojdem na Instagram, urobím rýchlu snímku cesty, ktorá sa pred nami rozširuje a kúpe sa v zlatistom súmraku.
„Čo povieš na takéto titulky?“ spýtam sa Tone. „Blížime sa! Onedlho v mŕtvej zóne. Ozveme sa o päť dní, ak nás duchovia nedostanú…“
Tone sa uškŕňa.
„Možno trochu prisilné,“ odvetí.
„Bude sa im to páčiť,“ nedám sa a nahrám príspevok. Postarám sa, aby sa objavil na Twitteri aj Facebooku, potom strčím telefón znova do vrecka.
„Naši fanúšikovia to majú radi,“ pokračujem. „Duchov, horory a sračky. To je naše najlepšie USP.“
„Naši fanúšikovia,“ zopakuje Tone. „Všetci jedenásti.“
Vyvrátim oči dohora. Nepopieram, že to zabolelo. Je to priveľká pravda, o tom sa nedá žartovať.
Tone to nezbadá. Pohľadom sleduje cestu. Ideme po prázdnej anonymnej diaľnici bez zákrut či zatáčok. Po oboch stranách nás obklopujú vysoké nepreniknuteľné ihličnany. Šikmo vľavo visí žiariace slnko zapadajúce na krvavej oblohe, ktoré zalieva nás i les.
„Čoskoro sme pri výjazde,“ oznámi Tone. „Blížime sa.“
„Chceš sa vymeniť?“ spýtam sa Tone. „Neplánovala som zaspať. Neviem, čo sa to stalo.“
Tone sa krivo usmeje, zuby však neukáže.
„Ak si bola hore do štvrtej, aby si si to všetko prešla, nie div,“ odvetí a neodpovie na otázku, kto sa má chopiť volantu.
Neviem sa rozhodnúť, či to myslí ako výčitku alebo nie.
„Nie,“ súhlasím. „Možno nie.“
Aj tak ma to prekvapí. Myslela som si, že to prenikavé horúčkovité vzrušenie, ktoré mi posledné noci nedalo spať, mi zabráni, aby som odpočívala v aute.
Pozriem do bočného zrkadla, vidím druhú bielu dodávku s Emmy a technikom, ktorá nás nasleduje. Maxovo modré volvo zazriem v karaváne ako posledné.
Búri sa mi v žalúdku napätie alebo nepokoj?
Prenikavé svetlo mi sfarbí biely pletený pulóver na ohnivočervený a vrhá na Toninu tvár ostrý profil. Je z tých, čo sú krajší zboku než spredu, so závideniahodnou zaostrenou líniou čeľuste a s rovným patricijským nosom. Nikdy som ju nevidela namaľovanú. Cítim sa hlúpo a prehnane márnivo. Dala som si urobiť trvalú, aby som vyzerala k svetu, lesklé blond vlasy namiesto mojich prirodzených matných špinavo sivých. Napriek tomu, že to stálo deväťsto korún, ktoré som nemala, a navyše v materiáli, ktorý budeme nasledujúcich päť dní nakrúcať, ma ani nebude vidieť.
Urobila som to kvôli sebe. Aby som sa upokojila. Fotiť musíme, na instagramový účet, facebookovú stranu, Twitter a blog. Poskytnúť našim nemnohým, no zato entuziastickým fanúšikom a investorom niečo, čo by udržalo ich záujem a nadšenie pri živote.
Po zdriemnutí mám v ústach hnusnú pachuť. V držiaku na poháre zbadám Tonin plastový pohár z benzínky a opýtam sa:
„Čo je v ňom?“
„Kola. Môžeš si vziať,“ odvetí Tone a dodá skôr, než sa stihnem spýtať: „Zero.“
Vytiahnem teplý pohár a hltám vyprchané nealko. Nie je práve osviežujúce, ale som smädnejšia, než som si myslela.
„Tam,“ ozve sa zrazu Tone a pribrzdí.
Starý výjazd na GPS nie je. Objavili sme ho, až keď sme plánovali cestu. Vychádzali sme z voľakedajších máp zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov, preverili si to v archíve Trafikverket a pozreli si, kadiaľ vedú železničné koľajnice, keďže vlaky jazdia do mesta dvakrát do týždňa. Max sa v mapách vyzná a zaručil sa, že cesta tam bude. No ja som si nebola úplne istá, až teraz, keď Tone spomalí a ide takmer krokom a blíži sa k malému, temer úplne zarastenému výjazdu, ktorý bol voľakedy jedinou cestou do mesta.
Dodávka sa šinie dopredu a zastane. Zmätene sa pozriem na Tone.
„Čo sa deje?“ spýtam sa.
Je bledšia ako zvyčajne, malé ústa sú na tvári ako čiara; pehy svietia na svetlom pozadí. Rukami veľmi, ale veľmi pevne zviera volant.
„Tone?“ oslovím ju trochu tichšie.
Najskôr mlčí. Len ticho sedí a zíza niekde pomedzi stromy.
„Nikdy som neverila, že to uvidím,“ prehovorí ticho.
Položím jej ruku na plece. Pod tenkou látkou trička s dlhými rukávmi má svaly napnuté ako oceľové pružiny.
„Chceš, aby som šoférovala?“ ponúknem sa.
Ostatní tiež zastali. Druhá dodávka hneď za nami a Max vo svojom modrom volve, predpokladám, za nimi.
Tone pustí volant a nakloní sa trochu dozadu.
„Možno to bude lepšie,“ odvetí. Nepozrie na mňa. Odopne si bezpečnostný pás, otvorí a vyskočí von.
Nasledujem jej príklad, vyskočím a obídem auto. Vzduch vonku je ohurujúci, čistý, svieži a veľmi chladný. Hoci je bezvetrie, hneď prenikne mojím hrubým svetrom.
Keď sa vyhupnem na sedadlo vodiča, Tone už má zapnutý bezpečnostný pás. Čakám, že niečo povie, no ona mlčí. Opatrne šliapnem na plyn a pomaly sa sunieme po napoly zarastenej ceste.
Ticho v aute je takmer zbožné. Keď nás stromy pohltia a zdá sa, že sa nad malou cestou uzavreli, ozve sa v náhlom pološere Tone a ja až nadskočím.
„Je lepšie, že do mesta vojdeš ty. Je to tvoj projekt. Ty si sem chcela ísť, nie?“
Poškuľujem po Tone a zároveň sa snažím sústrediť na riadenie neohrabanej dodávky po sukovitých koreňoch a kameňoch.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
    Chladná a temná atmosféra ponurého severu. K tomu strašidelnosť mesta a postupné odhaľovanie pravdy. Prečo zmizli obyvatelia..." />