Pani učiteľka pomáha v škôlke chlapčekovi s obúvaním topánok. Obaja tlačia, ťahajú, ale stále sa im nedarí obuť topánočky. Po chvíľke konečne obujú topánočky, unavení a upotení si sadnú a v tej chvíli sa chlapček pozrie na topánočky a povie: “Pani učiteľka, my sme tie topánočky obuli obrátene.”
Pani učiteľka sa lepšie pozrie a skutočne, topánky sú obuté opačne. Zachová však pokoj, topánky s menšou námahou vyzuje a znovu ich začne obúvať. Teraz už správnu topánku na správnu nohu. Potom sa chlapček opäť zadíva na topánky a zvolá: “To ale nie sú moje topánočky!”
Učiteľka si zahryzne do jazyka a namiesto toho, aby na neho zrevala “to si nevedel skôr”, s námahou topánky vyzuje. Keď sú už vyzuté, povie chlapček: “To sú topánočky môjho bračeka. Mamička hovorí, že ich mám nosiť tiež.” Učiteľka nevie, či sa má smiať alebo plakať, a znovu pomôže chlapčekovi do topánok. Keď’ mu po tej úmornej práci pomáha aj do kabáta, opýta sa: “A kde máš rukavičky?” Chlapček milo odvetí: “Rukavičky mám predsa zastrčené v topánočkách.”
