Je tu Veľké kúzlo od bestsellerovej autorky Elizabeth Gilbertovej, ktorú pozná celý svet vďaka hitu Jedz, modli sa a miluj. Novinka je jej vyznaním lásky k životu, umeniu a k literatúre.
Mimochodom, Jedz, modli sa a miluj vychádza v novom vydaní. Táto kniha sa ihneď po vydaní stala bestsellerom New York Times, bola predlohou úspešného filmu s Juliou Robertsovou v hlavnej úlohe a je Elizabethinou úprimnou spoveďou o láske, živote a umení. Myšlienky, ktoré rozoberá v knihe, prezentovala aj vo svojich prednáškach na konferenciách TED. Prvá z nich, z roku 2009, viac ako 10 miliónov zhliadnutí.
Novinka Veľké kúzlo prináša návod na vysnený život plný kreativity a naplnenia, ktorý už obsadil prvé miesto v rebríčku bestsellerov New York Times.
Gilbertová sa rozhodla napísať knihu o vzťahu k umeniu a o túžbe žiť tvorivý život. S čitateľmi sa delí o svoj jedinečný pohľad na inšpiráciu. Empaticky a nadšene ponúka tajomstvo kreativity. Chce, aby ľudia kŕmili svoju zvedavosť a nasledovali jej stopy. Ukazuje, ako tvoriť s láskou, nevzdávať sa a čeliť svojim najväčším strachom.
Zaoberá sa otázkami postojov, cieľov a zvykov, ktoré by sme si mali osvojiť, aby sme mohli žiť tvorivo. Na rozhraní duchovna a radostného pragmatizmu nás Elizabeth Gilbertová vyzýva, aby sme vo svojich vnútrach našli naše skryté poklady.
Spochybňuje všetky zažité predstavy o utrpení umelcov pri tvorbe a povzbudzuje všetkých ľudí, aby naplnili svoje kreatívne sny s radosťou a bez obáv.
Začítajte sa do ukážky z novinky Veľké kúzlo:
OČARENIE
Nápad prichádza
Teraz, keď sme si už vysvetlili, ako je to so strachom, sa konečne môžeme rozprávať o kúzlach.
Rada by som začala tým, že vám poviem, aká najčarovnejšia vec sa mi stala.
Je to príbeh o knihe, pri ktorej písaní som zlyhala.
Začína sa skoro na jar v roku 2006. Práve som vydala Jedz, modli sa a miluj, a snažila som sa zistiť, čo ďalej. Inštinkty ma tlačili k literatúre, k napísaniu nejakej beletrie – teda k niečomu, čo som nerobila niekoľko rokov. Vlastne som tak dlho nenapísala román, že som sa bála, že som zabudla, ako sa to robí. Bála som sa, že beletria je jazykom, ktorým už nehovorím. Ale mala som nápad – taký, ktorý ma neskutočne nadchýnal.
Tá idea vychádzala z príbehu Felipeho, môjho miláčika, ktorý mi raz povedal, príbeh z obdobia 60. rokov, počas ktorých vyrastal v Brazílii. Brazílska vláda dostala nápad postaviť obrovskú diaľnicu cez Amazonský prales. Bolo to v období veľkého technologického rastu a modernizácie a tá predstava sa im zdala neskutočná. Brazílčania do tohto plánu investovali neskutočné peniaze. A ďalšie milióny pridal aj zahraničný developer. Veľká časť z tých peňazí sa okamžite prepadla do čiernej diery korupcie a chaosu, ale napokon sa našiel dostatok peňazí, aby začali s projektom. Prvých pár mesiacov išlo všetko hladko. Napredovali. Dokončili krátky úsek cesty.
A potom začalo pršať.
Vyzeralo to, akoby nikto z inžinierov nerátal s obdobím dažďov v Amazonskom pralese. Sieť ciest bola ihneď zaplavená a nedala sa využiť. Robotníci nemali inú možnosť, než odísť a nechať všetko svoje náčinie niekoľko metrov pod vodou. A keď sa po mnohých mesiacoch, keď dážď ustal, vrátili, zistili, že prales ich diaľnicu takmer pohltil. Ich snahy zničila príroda a to tak, akoby ani nikdy nič nespravili. Neboli ani schopní povedať, kde presne pracovali. Aj všetky ich ťažké stroje zmizli. Nikto ich neukradol, proste ich pohltila džungľa. Ako povedal Felipe: „Buldozéry s kolesami veľkými ako človek sa proste prepadli do zeme a navždy zmizli. Všetko sa stratilo.“
Keď mi ten príbeh hovoril – najmä tú časť o džungli, ktorá všetko pohltila – behal mi po chrbte mráz. Mala som husiu kožu a bolo mi aj trochu zle, točila sa mi hlava. Akoby som sa do niekoho zaľúbila, zistila nejakú šokujúcu správu či nazerala cez okraj priepasti na niečo krásne, očarujúce, ale nebezpečné.
Už sa mi to zopárkrát stalo, takže som presne vedela, čo sa deje. Takéto intenzívne emocionálne a telesné reakcie som nezažívala často, ale stali sa mi toľkokrát (a boli rovnaké ako symptómy opisované rôznymi ľuďmi na celom svete v histórii), že s istotou môžem povedať: je to inšpirácia.
Takto sa cítite, keď dostanete nápad.
Ako to s nápadmi chodí
V tomto okamihu by som mohla povedať, že som celý život túžila po kreativite a po ceste za ňou som objavila niekoľko myšlienok o tom, ako to s ňou funguje – a celé to je nepochybne založené na čarovnom myslení. A ak narážam na mágiu, myslím to doslovne. Tak ako to je v Rokfortskej čarodejníckej škole. Mám na mysli niečo nadprirodzené, surreálne, božské, transcendentné, z iného sveta. Pretože taká je pravda – verím, že kreativita je zdrojom očarenia – je v podstate ľudského života.
Je mi jasné, že toto nie je práve moderný ani racionálny prístup k veciam. Je totálne nevedecký. Chvíľu potom som počula rešpektovaného neurológa, ako v interview povedal: „Kreatívny proces možno vyzerá čarovne, ale mágia to nie je.“
Hoci ho rešpektujem, nemôžem súhlasiť.
Ja verím, že tvorivý proces je magický aj mágia.
Pretože podľa mňa sú funkcie kreativity takéto:
Verím, že našu planétu neobývajú len zvieratá, rastliny, baktérie, vírusy ale aj myšlienky. Myšlienky nemajú telá, existujú len ako energia. Sú od nás úplne nezávislé, no môžu s nami spolupracovať – aj keď podivne. Nápady nemajú telo, ale majú vedomie a som si dosť istá, že majú aj svoju vôľu. Poháňa ich jediný cieľ – prejaviť sa. A jediný spôsob, ako sa môžu prejaviť, je prostredníctvom spolupráce s ľudským partnerom. Jedine ľudské činy môžu vypustiť nápad do éteru a spraviť z nich realitu.
Preto nápady trávia nekonečnosť poletovaním okolo nás, hľadajúc dostupných a ochotných ľudských partnerov. (Mám na mysli všetky myšlienky – umelecké, vedecké, priemyselné, reklamné, etické, náboženské, politické.) Keď si taký nápad povie, že niekoho našiel – povedzme, že vás – niekoho, kto bude schopný dostať ju na svetlo, zaplatí vám. Bude sa snažiť získať vašu pozornosť. Vo väčšine prípadov si to nevšimnite. Pravdepodobne preto, lebo budete pohltený vlastnými drámami, strachmi, rozptýleniami, neistotami a povinnosťami, vďaka ktorým tú myšlienku nespoznáte. Možno si jej znamenie, nevšimnete, lebo budete pozerať televíziu, nakupovať, vzrušovať sa nad niekým, kto vás vytočil alebo premýšľať o vlastných nedostatkoch a omyloch. Alebo ste proste príliš zaneprázdnený. Ten nápad sa vás bude snažiť upútať (možno len na chvíľu; možno niekoľko mesiacov; možno dokonca pár rokov), ale ak si napokon uvedomí, že z toho nič nebude, skúsi to na niekoho iného.
Ale niekedy – síce len zriedka, ale veľkolepo – nadíde deň, keď ste dostatočne otvorený a pokojný na to, aby ste niečo prijali. Vaša obrana ustrnie, obavy sa znížia a vtedy k vám prenikne čaro. Nápad, ktorý vycíti vašu prístupnosť, s vami začne spolupracovať. Vyšle typické telesné a emotívne signály inšpirácie (jemné mrazenie na chrbte, zježené chĺpky na rukách, žalúdočná nervozita, nepokojné úvahy, pocit, akoby ste sa zaľúbili alebo boli niečím posadnutý). Myšlienka zorganizuje náhody a predzvesti tak, aby vás viedla po vašej ceste, aby vás udržala v túžbe. Začnete si uvedomovať rôzne znamenia, ktoré vás k nej privedú. Všetko, čo zbadáte a čoho sa dotknete, vám bude pripomínať myšlienku. Prebudí vás uprostred noci a vyruší z každodennej rutiny. Nenechá vás na pokoji, dokým nebude mať vašu úplnú pozornosť.
A potom sa vás v okamihu ticha spýta: „Chceš so mnou pracovať?“
Vtedy máte dve možnosti.
