„Vstávaj, génius.“
Tak sa začína triler o šialenom pomstychtivom čitateľovi. Majstrovský nadupaný príbeh o čitateľovi, ktorého posadnutosť obľúbeným spisovateľom zájde až príliš ďaleko…
Stratení nájdení od Stephena Kinga je voľné pokračovanie hitu Pán Mercedes, za ktorý King získal prestížnu Cenu Edgara Alana Poea za najlepší krimiromán za rok 2015. „Úžasné, strašidelné, dynamické. Nový vynikajúci triler, ktorý nebudete vedieť odložiť ani v noci,“ napísal The Washington Post.
Génius je John Rothstein, kultový autor, ktorý vytvoril ešte kultovejšiu postavu – Jimmyho Golda –, no už desaťročia nevydal jedinú knihu.
Morris Bellamy zúri, lebo jeho literárny idol rebel Jimmy Gold sa v poslednom vydanom románe zapredal reklamnému biznisu.
Preto Morris zabije Johna Rothsteina, ulúpi mu zo sejfu hotovosť, ale najmä získa najvzácnejší poklad – zápisníky, v ktorých je najmenej jeden ďalší, nevydaný román o Goldovi.
Morris korisť ukryje – a potom ho zavrú za celkom iný zločin. Čas plynie a poklad objaví chlapec menom Pete Saubers, rovnako vášnivý mladý čitateľ. A teraz je Pete na úteku pred čoraz nebezpečnejším šialencom Morrisom, ktorého po tridsiatich piatich rokoch prepustili.
Trojica známa z trileru Pán Mercedes – bývalý policajt Bill Hodges, neurotická Holly Gibneyová a šikovný mladík Jerome Robinson – robí všetko pre to, aby Petovi pomohla.
Ale postačí to?
Začítajte sa do novinky Stephena Kinga Stratení nájdení:
Prvá časť
Zakopaný poklad
1978
„Vstávaj, génius.“
Rothstein sa nechcel zobudiť. Na to bol ten sen príliš príjemný. Bola v ňom jeho prvá žena niekoľko mesiacov predtým, ako sa stala jeho prvou ženou, sedemnásťročná a od hlavy po päty dokonalá. Nahá a žiariaca. Obaja boli nahí. On mal devätnásť a špinu za nechtami, ale jej to neprekážalo, lebo mal aj hlavu plnú snov, a o tie jej išlo. Snom verila ešte väčšmi ako on a mala pravdu. V tomto sne sa smiala a chytala ho za tú časť tela, za ktorú sa dal chytiť najľahšie. Pokúsil sa dostať ešte hlbšie, no potom ho akási ruka potriasla za plece a sen praskol ako mydlová bublina.
Už nemal devätnásť a nebýval v dvojizbovom byte v New Jersey, mal pol roka do osemdesiatych narodenín a žil na farme v New Hampshire, kde ho podľa priania v testamente mali pochovať. V jeho spálni boli muži. Na hlavách mali lyžiarske masky, jeden červenú, jeden modrú a jeden kanárikovožltú. Videl to a dúfal, že je to len ďalší sen – krásny sen premenený na nočnú moru, ako sa to so snami občas stáva –, lenže potom ho tá ruka zhodila na dlážku. Udrel si hlavu a vykríkol.
„Kroť sa,“ zavrčal ten v žltej maske. „Chceš, aby ti odkväcol?“
„Aha,“ ukázal ten v červenej maske. „Starkému stojí. Asi mal fest pekný sen.“
Ten v modrej maske, ten, ktorý ním predtým triasol, odvrkol: „Čoby, len sa mu chce šťať. V tom veku sa im postaví už iba od toho. Môj dedo…“
„Čuš,“ zahriakol ho ten v žltej maske. „Tvoj dedo nikoho nezaujíma.“
Hoci bol Rothstein omráčený a zamotaný do čoraz tenšej tkaniny sna, pochopil, že má problém. V mysli sa mu vynorilo jedno slovo: vlámanie. Pozrel na trojicu, čo sa mu zhmotnila v spálni, stará hlava ho bolela (na pravom spánku bude mať obrovskú sinku, lebo berie lieky na riedenie krvi), srdce s nebezpečne tenkými stenami mu búšilo o ľavú stranu hrudného koša. Skláňali sa nad neho, traja muži s rukavicami na rukách, v károvaných jesenných bundách a v tých desivých lyžiarskych maskách. Vlamači. Tu, takmer osem kilometrov od najbližšieho mesta.
Rothstein sa nútil uvažovať, odháňal spánok a hovoril si, že na tejto situácii je aspoň niečo dobré: ak nechcú, aby im videl do tvárí, plánujú ho nechať nažive.
Možno.
„Páni,“ zachripel.
Pán Žltý sa zasmial a ukázal mu palcom jednotku. „Dobrý začiatok, génius.“
Rothstein prikývol, akoby prijímal kompliment. Pozrel na hodiny pri posteli, videl, že je pol tretej ráno, potom znovu pozrel na pána Žltého, ktorého tipoval na vodcu. „Mám iba trochu peňazí, ale nech sa páči, sú vaše. Len mi neublížte.“
Zadul vietor, zašuchotal jesenným lístím na západnej strane domu. Rothstein si uvedomil, že prvý raz v tomto roku hučí kúrenie. Nebolo len pred chvíľou leto?
„Podľa našich informácií máš viac než len trochu.“ To sa ozval pán Červený.
„Pst.“ Pán Žltý vystrel k Rothsteinovi ruku. „Vstávaj, génius.“
Rothstein prijal ponúkanú ruku, roztrasene sa pozviechal a sadol si na posteľ. Sťažka dýchal, ale až príliš jasne si uvedomoval (uvedomovanie si seba samého bolo celý život jeho prekliatím i požehnaním), ako vyzerá: starec v priširokom modrom pyžame, z vlasov mu zostali len chumáčiky nad ušami, biele ako pukance. Takto dopadol spisovateľ, ktorý sa rok predtým, ako do Bieleho domu prišiel JFK, ocitol na obálke časopisu Time: JOHN ROTHSTEIN, AMERICKÝ SAMOTÁRSKY GÉNIUS.
Vstávaj, génius.
„Vydýchaj sa,“ poradil mu pán Žltý. Znelo to súcitne, no Rothstein jeho tónu nedôveroval. „Prejdeme do obývačky, aby sme sa porozprávali ako normálni ľudia. Neponáhľaj sa. Máš čas.“
Rothstein pomaly, zhlboka dýchal a srdce sa mu trochu upokojilo. Pokúsil sa myslieť na Peggy, na jej prsníky ako čajové šáločky, malé, no dokonalé, na jej dlhé hladké nohy, lenže sen zmizol tak ako Peggy, z ktorej je stará vrana a býva v Paríži. Za jeho peniaze. Yolande, jeho druhý pokus o manželské šťastie, je aspoň na druhom svete, takže jej už nemusí platiť alimenty.
Ten v červenej maske vyšiel z izby a Rothstein začul, ako sa mu prehrabáva v pracovni. Niečo sa prevrhlo. Pri otváraní a zatváraní rachotili zásuvky.
„Už je lepšie?“ spýtal sa pán Žltý, a keď Rothstein prikývol, dodal: „Tak poďme.“
Rothstein sa dal odviesť do malej obývačky, zľava ho sprevádzal pán Modrý, sprava pán Žltý. V jeho pracovni pokračovala hlučná prehliadka. Pán Červený onedlho otvorí šatník, odsunie nabok jeho dve saká a tri svetre a odhalí sejf. Nedalo sa tomu vyhnúť.
Dobre. Ak dajú pokoj zápisníkom, nič sa nedeje, a načo by im boli? Takí gauneri sa zaujímajú len o prachy. Stavím sa, že v živote neprečítali nič náročnejšie ako listy čitateľov v Penthouse.
Až na to, že mužom v žltej maske si nebol celkom istý. Ten hovoril ako vzdelaný človek.
V obývačke svietili všetky lampy a žalúzie neboli zatiahnuté. Prebudení susedia by sa možno divili, čo sa to v dome starého spisovateľa deje… keby mal susedov. Najbližší bývali o tri kilometre ďalej, pri hlavnej ceste. Nemal priateľov, nikto sem za ním nechodil. Občas sa objavil obchodný cestujúci, ktorého hneď poslal z krátkej cesty. Rothstein bol jednoducho čudák. Spisovateľ v dôchodku. Pustovník. Platil dane a dali mu pokoj.
Modrý so Žltým ho zaviedli k relaxačnému kreslu, ktoré mal pred zriedka používaným televízorom, a keď sa okamžite neposadil, pán Modrý ho doň strčil.
„Prestaň!“ okríkol ho Žltý a Modrý trochu cúvol, len si čosi zamrmlal. Pán Žltý tu očividne velil. Pán Žltý bol vodcom psieho záprahu.
Sklonil sa nad Rothsteina a oprel sa dlaňami o kolená v menčestrákoch. „Nedáš si kvapku niečoho na upokojenie?“
„Ak myslíš alkohol, s tým som pred dvadsiatimi rokmi prestal. Na príkaz doktora.“
„Dobre si spravil. Chodievaš na stretnutia?“
„Ja som nebol alkoholik,“ podráždene odsekol Rothstein. Bláznovstvo, dať sa v takejto situácii podráždiť maličkosťou… alebo nie? Ako má človek reagovať, keď ho uprostred noci vytiahnu z postele muži vo farebných lyžiarskych maskách? Zišlo mu na um, ako by takúto scénu napísal, a vôbec netušil – podobné situácie vo svojom písaní nevyužíval. „Ľudia si myslia, že všetci bieli spisovatelia v dvadsiatom storočí musia byť alkoholici.“
„Dobre, dobre,“ tíšil ho pán Žltý, akoby chlácholil umrnčané decko. „Tak vodu?“
„Nie, ďakujem. Chcem len, aby ste vy traja odišli, tak k vám budem úprimný.“ Ktovie, pomyslel si, či pán Žltý chápe najzákladnejšie pravidlo ľudskej komunikácie: keď niekto vyhlási, že k vám bude úprimný, vo väčšine prípadov sa chystá vysypať klamstvá rýchlejšie, ako kôň prepletá pri kluse nohami. „Peňaženku mám na bielizníku v spálni. Je v nej niečo vyše osemdesiat dolárov. A na príborníku je hlinený čajník…“
