Výhľad na more. Slnko. Sopku.
Poldi, teda Isolda Oberreiterová, je bývalá kostymérka. V deň svojich šesťdesiatych narodenín sa presťahuje z bavorského Mníchova na Sicíliu. Nič iné si nepraje len tú spomínanú pohodu a veľa alkoholu – chce sa upiť na smrť.
Teta Poldi a sicílske levy je vtipná a šarmantná detektívka z prostredia Sicílie, ktorú si užijete napríklad na pláži. Ideálna letná pohodovka. A postavička, proti ktorej nemajú šancu ani sicílski zločinci.
Ale vráťme sa k príbehu.
Vezme so sebou aj synovca, nádejného spisovateľa a beznádejného starého mládenca. Nepočíta však s početným a temperamentným príbuzenstvom svojho mŕtveho manžela. Sicílčania telom aj dušou sa rozhodli zasvätiť ju do dolce vita podľa svojho vlastného vzoru. A hneď je po odpočinku!
Tete Poldi pomáha v záhrade a domácnosti chlapec Valentino, ktorý však jedného dňa záhadne zmizne. Jednoducho nepríde, vyparí sa a nik o ňom nič netuší. Akoby sa po ňom zľahla zem.
Žeby v tom mala prsty mafia? Alebo sa mu prihodilo nejaké nešťastie?
Poldi sa cíti ako slávna slečna Marplová a tak sa púšťa do pátrania. Čoskoro jej cestu skríži atraktívny komisár Montana. A fešákom v policajných uniformách Poldi jednoducho neodolá…
Autor knihy Teta Poldi a sicílske levy Mario Giordano je syn talianskych prisťahovalcov, narodený už v Nemecku. Je autorom scenára k populárnym detektívnym seriálom Miesto činu, Schimanski či Volajte políciu 110. V slovenčine už vyšiel jeho úspešný román Apokalypsa.
Začítajte sa do novinky Teta Poldi a sicílske levy:
- kapitola
V nej sa dozvieme, ako a prečo sa Poldi odsťahuje na Sicíliu a čo na to jej švagriné. Bez parochne a fľaše brandy ani na krok. Poldi pozýva na grilovačku, dá svojmu synovcovi návrh, aký sa neodmieta, a spozná svojich susedov na Via Baronessa. Krátko nato však jeden z nich chýba.
Moja teta Poldi sa v deň svojich šesťdesiatych narodenín odsťahovala na Sicíliu, aby sa tam vo všetkej počestnosti a s pohľadom upretým na more upila na smrť. Toho sme sa všetci obávali, nakoniec jej však do toho vždy niečo prišlo. Sicília je komplikovaná, ani len umrieť sa tam nedá len tak, vždydo toho niečo príde. A potom ide zrazu všetko veľmi rýchlo, niekoho zavraždia a nikto s tým nechce mať nič spoločné. Nečudo, že teta Poldi, tvrdohlavá Bavorka, musela vziať veci do vlastných rúk a uviesť ich na pravú mieru. A tak sa to všetko začalo.
Teta Poldi. S veľkolepým zovňajškom a vždy pripravená na dramatický výstup. V ostatných rokoch trochu pribrala a nedá sa poprieť, že alkohol a trudnomyseľnosť zanechali na jej výzore pár stôp, bola však ešte stále atraktívnou ženou a duševne úplne fit, aspoň väčšinou. A vždy oblečená podľa poslednej módy. Keď Madonna vydala Music, mala Poldi ako prvá na Westermühlerovej ulici biely kovbojský klobúk.Jedna z mojich najstarších spomienok je, ako v žiarivo oranžovom nohavicovom kostýme stojí ešte so strýkom Peppem na terase mojich rodičov v Neufahrne, v jednej ruke pivo, v druhej cigareta, a všetko sa otriasa jej smiechom. Zvíjala sa v neutíchajúcom záchvate smiechu a pôsobilo to, akoby sa smialo celé jej telo. Smiech prerušovali len kliatby a oplzlosti, ktoré zo mňa nasledujúci deň urobili na školskom dvore hviezdu.
Isolde a Giuseppe sa spoznali v Mníchove v televízii, kde Poldi pracovala ako kostymérka a strýko Peppe ako krajčír, čo bolo povolanie, ktoré pre nedostatok iného nadania a vízií prevzal po svojom tyranskom a hypochondrickom otcovi, mojom starom otcovi. Vízie a nadanie chýbali aj jemu, na rozdiel od jeho otca, teda môjho prastarého otca Barnabáša, ktorý v dvadsiatych rokoch emigroval do Mníchova, a hoci po nemecky nevedel ani ceknúť, vybudoval tam prosperujúci veľkoobchod s južným ovocím a stal sa boháčom. Ale to už odbočujem.
Poldi a strýko Peppe, to bola veľká láska. Nanešťastie sa potom pár vecí od základu pokazilo. Dva potraty, alkohol, strýkove nevery, jeho rozvod, choroba a smrť, tá záležitosť s pozemkom v Tanzánii a niekoľko ďalších nepriaznivých okolností, zakopnutí a úderov osudu urobili z Poldi trudnomyseľnú ženu. A predsa sa aj naďalej veľa smiala, veľa milovala, chľastala, a ak jej niečo skrížilo plány, teda prakticky vždy, nedokázala to jednoducho nechať tak.
Poldi svoje povolanie kostymérky milovala. V ostatných rokoch jej však zákazky čoraz častejšie vyfúkli mladšie kolegyne. S televíziou to išlo z kopca, brandža bola čoraz dravšia a Poldi postupne strácala radosť z práce. Nanešťastie ju tá neblahá záležitosť s Tanzániou takmer pripravila o všetky úspory. Potom jej však krátko po sebe umreli obaja rodičia a zanechali jej domček na okraji Augsburgu. A keďže teta Poldi celý ten dom a všetko, čo s ním súviselo, nenávidela, nič nebolo jednoduchšie, ako dať dohromady zvyšné úspory, svoj malý dôchodok a splniť si dávne želanie. Umrieť s pohľadom upretým na more. A s rodinou.
Rodina na Sicílii však tušila, že Poldi so svojím sklonom k trudnomyseľnosti plánuje umieranie urýchliťpopíjaním. Bolo im jasné, že tomu treba všetkými dostupnými prostriedkami a na všetkých frontoch zabrániť. Keď teraz hovorím o rodine, mám namysli predovšetkým svoje tri tety Teresu, Caterinu a Luisu a strýka Martina, Teresinho manžela. Teta Teresa, ktorá má v našej rodine hlavné slovo, sa usilovala Poldi presvedčiť, aby sa presťahovala k nej do Catanie, už len preto, aby ju mal niekto na očiach.
„Prosím ťa, Poldi, čo si tam na vidieku počneš celkom sama?“ lamentovala svojou najlepšou mníchovčinou. „Presťahuj sa sem k nám, vždy si budeš mať s kým potrkotať a zahrať karty, všade sa dostaneš peši, divadlo, kino, samoobsluha aj nemocnica, všetko je na skok a máme tu dokonca aj zopár fešných policajtov.“
Nemala však šancu. Poldi so svojou melanchóliou si stanovila za cieľ výhľad na more a výhľad na more skutočne mala, spolu s dych vyrážajúcou panorámou na strešnej terase. Vpredu more a vzadu – otočiť sa, prosím – Etna. Čo viac by si človek mohol priať? Hlúpe bolo akurát to, že Poldi sa so svojím pochrámaným kolenom hore schodmi na terasu už takmer nevyštverala.
Torre Archirafi je ospalé priateľské mestečko na východnom pobreží Sicílie medzi Cataniou a Taorminou. Vďaka niekoľko kilometrov dlhému pobrežiu pokrytému veľkými ostrými lávovými kameňmi nie je vhodné na žiadne využitie v turistickom priemysle. Nehrozí mu teda žiadne zohavenie, žiadna gentrifikácia. To by sa aspoň zdalo. Obyvateľom to však nebráni, aby na pobrežie sypali odpad, zo všetkých síl si vzájomne sťažovali život a v lete nastavali medzi skaly na pobreží mohutné drevené plošiny a bufetové stánky. Tam sa potom cez víkendy nahrnú rodiny a mladí ľudia z Catanie a opaľujú sa, jedia, čítajú časopisy, hádajú sa, jedia, počúvajú rádio, jedia a flirtujú, a to všetko nonstop za neutíchajúceho hluku neidentifikovateľného dunenia basov a v zajatí omamných výparov kokosového oleja, tuku na vyprážanie a fatalizmu. A uprostred toho teta Poldi. Nikdy som to nepochopil, ale milovala to tam.
Na rozdiel od toho je zima v Torre zaliezavá, vlhká, more drsné a olovené, vlny narážajú do pripravených vlnolamov, akoby chceli spláchnuť celé mestečko. Slané morské výpary poškvrnia každý plafón tmavou plesňou. Klimatizácia a mľandravé kúrenie nemajú šancu. Už v prvý apríl potom, čo sa prisťahovala na Via Baronessa, musela teta Poldi celý dom znovu vybieliť. A potom každý rok znovu. Zimy v Torre nie sú žiadna zábava, ale aspoň netrvajú dlho.
Na nákupy sa chodí do neďalekého Riposta či rovno do megamercata Hipersimply, kde aj tak všetko majú. V samotnom Torre existuje už len malá trafika, Tabacchi signora Bussacca, kde človek dostane to najnutnejšie, potom bar-cukráreň Cocuzza so smutnou signorou a nakoniec Ristorante, ktorej sa dokonca aj mačky široko vyhýbajú. A predsa ponúka Torre Archirafi minerálny prameň, a hoci studnička v prístave už od sedemdesiatych rokov nefunguje, je minerálna aqua di Torre pre tetu Poldi pojem. Z bočnej steny starej vodárne vytŕča niekoľko medených kohútikov, z ktorých si obyvatelia Torre môžu zadarmo načerpať vlastnú minerálku.
„A ako chutí?“ spýtal som sa slušne, keď predo mnouteta Poldi prvýkrát básnila o verejnom minerálnom prameni, akoby to bola fontána s čokoládou.
„Pravdaže príšerne, čo si čakal? Poháňa ju však lokálpatriozitmus.“
