Sú Veľkonočné sviatky a pri vchodových dverách rodiny Carlstenovcov zazvoní muž.
V ruke má brokovnicu a v hlave jediný cieľ: všetkých zlikvidovať. Matku, otca aj dve malé deti. Brutálne ich vyvraždí…
Ale prečo? Čím sa previnili? Azda tým, že sa zasadzovali za lepšie životné prostredie?
Nikto nič nevidel ani nepočul a vrah akoby sa pod zem prepadol. Našiel sa iba jediný odtlačok topánky. Patrí však skutočne vrahovi?
Začína sa nová severská detektívka Nemý svedok od dvojice Hans Rosenfeldt a Michael Hjorth. 4.kniha v sérii s policajným psychológom Sebastianom Bergmanom.
Ten sa okamžite vloží do prípadu aj spolu s kolegami z Riksmordu. Pri vyšetrovaní vyjde najavo, že predsa len existuje očitý svedok tejto brutálnej vraždy. Malé dievča. No ani po ňom niet stopy…
Tím sa ocitá pod čoraz väčším tlakom. Sebastian si je vedomý, že musí svedka vystopovať, skôr než bude neskoro. Nie je totiž sám, kto ho hľadá. Poľuje naňho aj vrah, ktorý je odhodlaný dokončiť, čo začal.
Pozrite si mrazivý TRAILER:
Hlasujte za TOP severské krimi a TOP autora na
www.severskekrimi.sk
Autori znova vystavali napínavý a premyslený príbeh s dokonalou zápletkou. A ich silná stránka je v tom, ako ho dokážu napasovať na hlavné postavy, takže dostanete komplexný príbeh, ktorý nenudí.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta herec Vlado Kobielsky:
Nevedel, aký je dnes deň.
Ale dnes má voľno. Je takmer deväť hodín a on je stále v pyžame. Vlastne sú doma všetci. Z obývačky k nemu dolieha zvuk televízora, dávajú film SpongeBob v krátkych nohaviciach. Mama kladie na stôl tanier s jogurtom a pýta sa ho, či si po záchode umyl ruky. Prikyvuje. Dá si na raňajky aj obložený chlebík? Krúti hlavou. Stačí mu vanilkovo-banánový jogurt. Najradšej by raňajkoval cereálie Frosties, ale Fred ich dojedol, preto sa musí uspokojiť s cereáliami Havrefras. A keďže Fred zjedol najlepšie cereálie, on si po raňajkách pustí DVD podľa svojho výberu. Pozrie si film Transformeri: Temná strana Mesiaca. Ešte raz.
Zazvoní zvonček pri dverách.
„Kto to môže byť tak skoro ráno?“ čuduje sa mama a zamieri k dverám.
On však nevníma ani povedomé zvuky, keď mama stláča kľučku a otvára dvere. Zrazu sa ozve prenikavý tupý zvuk, akoby v predsieni niekto spadol na zem. Pri tom zvuku sa preľakne a jogurt z lyžičky skončí na stole. Vôbec si to nevšimne. Otec niečo znepokojene zakričí zo spálne, lebo ešte vždy leží v posteli. O chvíľu sa ozvú na schodoch jeho rýchle kroky. Vtom sa v kuchynských dverách zjaví postava.
A v ruke drží pušku.
—
Už boli dve.
Ona bola rozdvojená.
Jedna jej časť totiž existovala navonok a druhá existovala v jej vnútri.
Navonok sa stále hýbala.
Šla opačným smerom, a to celkom náročky. V škole ju učili, že keď zablúdi, má len ticho sedieť. To bolo v rozpore s inštinktívnym nutkaním dať sa na útek.
Zablúdila vôbec?
Netušila, kde je, ale vedela, kam ide. Nikdy nezašla ďalej než cez cestu, kde ešte vždy počula autá prechádzajúce okolo. Mohla ísť ešte ďalej, kráčať popri ceste a skryť sa, keď to prišlo. Kráčať, kým nepríde k značke, a stále kontrolovať, či je na správnej ceste a zmizne v lese. Vtedy totiž vie, že sa nestratila a neexistuje teda dôvod potichu sedieť. Chlad, vlhký chlad, jej našepkával, aby pokračovala. Bolo jej teplejšie, keď sa hýbala. Nebola ani veľmi hladná, preto pokračovala.
Vnútri bola potichu.
Istú chvíľu utekala, navonok aj vnútri. Tápala a nedokázala si spomenúť, od čoho to vtedy utekala, ani identifikovať, kam prišla. Nebolo to miesto ani miestnosť, bolo to skôr… Niečo ako pocit…
Nebola si istá. Už sa tam však nachádzala, hoci tam bolo prázdno a ona bola potichu.
Ona bola prázdna a tam panovalo ticho.
Všade bolo ticho.
Akoby to bolo najdôležitejšie, pretože kým bolo ticho, bola v bezpečí. Na mieste, ktoré nebolo miestom, osvetleným bez svetla. Tam, kde farby už neboli farbami, ktoré jej vnímavé oči poznali z vonkajšieho sveta. Otvorené, no nevidomé. Vnímala len pocit bezpečia, ktorý mal už-už zmiznúť rovnako ako ticho. Inštinktívne to cítila. Iba slová by ju dokázali odhaliť. Iba slová by prelomili ochrannú bariéru, ktorú si vytvorila, a všetko naokolo by sa znova stalo skutočným. A k nej by sa opäť dostala všetka zloba z okolitého sveta.
Údery, výkriky, teplo vyžarujúce z červenej farby a hrôza.
Nielen jej vlastná, ale aj hrôza ľudí okolo nej.
Preto vo svojom vnútri len potichu sedela.
Navonok však musela kráčať ďalej.
Dôjsť tam, kde by ju nikto nenašiel. Navonok totiž musela chrániť to, čo nosila vo svojom vnútri.
Vedela, kam má ísť.
Rozprávali sa o tom mieste. Varovali ju pred ním. Ak tam vkročí, riskuje, že ju už nikto nikdy nenájde. Nikdy viac. Aspoň toľko jej povedali. Nikto ju nenájde.
Pritiahla si tenkú bundu tesnejšie k telu a pridala do kroku.
Vo svojom vnútri sa však schúlila do klbka, neprestajne sa zmenšovala a dúfala, že zmizne úplne.
—
Anna Erikssonová sedela v aute zaparkovanom pred svetložltým panelákom s nájomnými bytmi a čakala. Vanja meškala a ona nikdy nechodievala neskoro. Anna predpokladala, že to je len jedna z mnohých zmien, ktoré sa udiali v jej živote za posledných pár mesiacov. Najhoršie bolo asi to, že už jej viac nevolala. Anna by s tým dokázala žiť, pretože chápala jej dôvody a kdesi v kútiku duše si uvedomovala, že by si to tak trocha aj zaslúžila. Ak by mala byť úprimná, ich vzájomný vzťah sa nikdy nevyznačoval dlhými intímnymi rozhovormi, aké prebiehajú medzi matkou a dcérou.
Valdemar to vnímal inak. Vanjino odmietavé správanie ho príšerne zraňovalo a skôr jej odstup než choroba ho zmenil na chodiaci tieň. Ustavične rozprával o svojej dcére a o pravde, ktorú pred ňou nemal tajiť, o veciach, ktoré mal urobiť inak. Prekabátil smrť len preto, aby vzápätí zistil, že život mu neponúka nič okrem ľútosti a beznádeje? Celá táto situácia zarmucovala aj Annu, ale ona to znášala o niečo lepšie. Vždy bola silnejšia než jej manžel.
Z nemocnice sa vrátil takmer pred mesiacom, ale jej sa stále nedarilo dostať ho na chvíľu von z bytu. Všetko nasvedčovalo tomu, že jeho telo prijalo novú obličku bez problémov, no bol to Valdemar, kto nebol schopný akceptovať zmenu vo svojom novom svete. Vo svete, ktorého súčasťou Vanja už nebola. Vedome odmietal aj všetko ostatné. Annu aj to málo kolegov, ktorí sa mu ozývali napriek tomu, čo spáchal, či zvyšok priateľov, ktorí sa mu ozývali čoraz zriedkavejšie. Dokonca ani vyšetrovanie, ktoré proti nemu stále viedli, ho viac neznepokojovalo. Daňový podvod a podvodné účtovníctvo boli nanajvýš vážne obvinenia, no aj tie bledli v tieni zrady, ktorej sa dopustil voči Vanji.
Pustila sa doňho celá zúrivá. Bolo to hrozné. Kričala, nadávala a plakala. Ani jeden z nich takúto Vanju ešte nezažil. Bola príšerne nahnevaná a očividne ranená. Obviňujúce otázky sa naňho valili z každej strany a sústreďovali sa na to isté. Ako len mohol? Aká matka a aký otec sa môžu dopustiť niečoho takého? Čo sú vlastne za ľudia?
Anna to chápala. Keby bola na Vanjinom mieste, pravdepodobne by kládla rovnaké otázky. Áno, otázky boli pochopiteľné, ba čo viac, boli oprávnené. Nepáčila sa jej však odpoveď na ne. Ona. Ona bola tou matkou, ktorá sa mohla dopustiť niečoho takého. Keď ich hádka kulminovala, Anna sa pristihla, že má chuť zvolať: „Chceš vedieť, kto je tvoj otec? Naozaj to chceš vedieť?“ Zahryzla si však do jazyka a mlčala. Neodvážila sa vysloviť to nahlas. Navrávala si, že na tom vlastne aj tak nezáleží.
Neurobila to preto, aby ochránila Sebastiana Bergmana. Vedela, čo chcel dosiahnuť. Na vlastné oči videla, ako sa pokúšal votrieť do života jej dcéry. Odvolával sa na právo, ktoré nemal, rovnako ako výpalník, dožadujúci sa splátky, ktorú mu nik nedlhuje. Sebastian Bergman nikdy nebol Vanjiným otcom. Bol ním Valdemar. Po celý čas a na plný úväzok, nech sa v zdravotnom zázname z nemocnice, s ktorým Vanja v ruke vpochodovala do bytu, písalo čokoľvek. Jediné pozitívum na tomto všetkom bolo to, že Sebastian nemohol zo vzniknutej situácie vyťažiť nič vo vlastný prospech. Do spleti vlastných klamstiev sa totiž zamotal až po uši. Ak by sa jej priznal, že o tom vedel už dlho a rozhodol sa mlčať namiesto toho, aby jej povedal pravdu, ranilo by ju to prinajmenšom rovnako ako ich zrada. Nenávidela by ho rovnako, ako teraz nenávidí ich. A takisto by ho vylúčila zo svojho života.
Sebastian to vedel. Za posledné týždne jej volal niekoľkokrát a fakticky na kolenách ju prosil, aby mu pomohla nájsť spôsob, akým by mohol povedať Vanji pravdu. Anna sa však zdráhala. Nikdy by mu nepomohla odlákať Vanju od Valdemara. Nikdy v živote. To bola jedna z mála vecí, o ktorých bola skalopevne presvedčená. Všetko ostatné bol iba obrovský chaos. Dnes sa však rozhodla prevziať nad vecami kontrolu. Dnes urobí prvý krok k náprave. Mala totiž plán.
Vchodové dvere sa otvorili a konečne sa v nich zjavila Vanja. Ruky mala zastrčené hlboko vo vreckách bundy, plecia sklesnuté. Pod očami sa jej črtali tmavé kruhy, bola bledá a celkovo vyčerpaná. Akoby za posledných pár mesiacov zostarla o niekoľko rokov. Rukou si prehrabla neumyté, spľasnuté vlasy, prešla cez cestu a približovala sa k autu. Anna sa zhlboka nadýchla a vystúpila z auta.
„Ahoj. Som rada, že si prišla,“ povedala a pokúšala sa znieť čo najpozitívnejšie.
„Čo chceš?“ zaznela protiotázka. „Mám toho veľa.“
Od ich posledného rozhovoru ubehli tri týždne a Anna si myslela, že dcéra bude menej príkra ako naposledy. Zjavne to bolo len zbožné želanie.
„Rada by som ti niečo ukázala,“ začala Anna opatrne.
„Čo také?“
„Ak nastúpiš do auta, prezradím ti to za jazdy.“
Vanja si ju podozrievavo premerala pohľadom. Anna vedela, že čím dlhšie budú mlčky stáť, tým sa šanca, že Vanja nakoniec privolí, zvyšuje. Tak to bolo pri každej hádke. Nebolo rozumné útočiť na Vanju a snažiť sa zahnať ju do kúta, len aby si presadila svoje. Ak s ňou má ísť, tak bez zbytočnej konfrontácie a za Vanjiných podmienok.
„Uvidíš, že to stojí za to,“ pokračovala Anna. „Som o tom presvedčená.“
Vanja nakoniec mlčky prikývla a pristúpila k dverám na aute. Nastúpila dnu a neprehovorila ani slovo. Anna naštartovala a vyrazila. Prechádzali okolo čerpacej stanice pri Frihamnene, keď prelomila mlčanie a dopustila sa prvej chyby.
„Mám ťa pozdraviť od Valdemara. Chýbaš mu.“
„Aj mne chýba otec. Skutočný otec,“ odvrkla Vanja.
„Bojím sa oňho.“
„Je to vaša vina,“ skočila jej Vanja do reči. „Ja som nikomu celý život neklamala.“
Anna tušila, že ďalšia hádka je nablízku. Bolo to až príliš jednoduché. Áno, Vanjina nenávisť sa dala pochopiť, ale Anna si z celého srdca želala len jedno. Aby Vanja pochopila, ako veľmi takto zraňuje tých, ktorí ju naozaj nadovšetko milovali, podporovali ju a chránili po celý jej život. Klamali jej, aby ju ochránili, nie aby jej ublížili. No Vanja čakala len na zámienku, vďaka ktorej by mohla opäť vybuchnúť, preto Anna zvolila inú taktiku. Pokúsila sa ju odzbrojiť.
„Áno, ja viem. Ale prepáč, dnes sa naozaj nechcem hádať. Nie dnes.“
Zdalo sa, že Vanja pristúpila na mierový návrh a dočasne zložila zbrane. Cesta prebiehala v tichosti. Prechádzali dolu ulicou Valhallavägen a zabočili na západ smerom k štokholmskej štvrti Norrtull.
„Kam ideme?“ ozvala sa Vanja, keď minuli známu historickú budovu Stallmästargården.
„Niečo ti ukážem.“
„Čo mi ukážeš?“
Anna jej však neodpovedala, preto sa k nej Vanja otočila.
„Vravela si, že mi všetko prezradíš za jazdy. Tak teda spusť.“
Anna sa zhlboka nadýchla, no pozornosť venovala premávke a vozovke pred sebou.
„Chcem ťa vziať k tvojmu skutočnému otcovi.“
