Je od radosti celá bez seba, keď im hlava rodiny oznámi, že ide pracovať do New Yorku. Už sa nevie dočkať, ako prevalcuje krajinu mrakodrapov, múzeí a žltých taxíkov. Veľmi dúfa a verí, že sa tam opäť stretne so svojím vysnívaným priateľom, supermodelom Nickom.
Takže hurá! Ide sa do Ameriky!
Séria Geek Girl pokračuje treťou knihou – po Šprtke a Modelke je tu Rebelka.
Zúfalo sa pokúšam preložiť si tatkove slová tak, aby dávali zmysel, ale nedarí sa mi to. AMERIKY DO SŤAHUJEME SA. AMERIKY SA DO SŤAHUJEME. SŤAHUJEME DO AMERIKY SA.
Bez ohľadu na znalosti gramatiky mi z toho zakaždým vyjde to isté.
„T-to nie, nemôžete ma tu len tak nechať,“ zajachcem. „Neviem narábať s rúrou a nepoznám kód bezpečnostného alarmu.“
„Tri, jeden, štyri, jeden, päť,“ vysype tatko.
„Prvých päť cifier Ludolfovho čísla?“ Aspoň si to ľahšie zapamätám.
„Berieme ťa so sebou, Harriet,“ vyhlási Annabel pokojne. „Myslíš, že sme potratili rozum?“
Tatko má na kolene spálený kúsok pizze.
Radšej neodpoviem.
„To nestihneme,“ zamrmlem nechápavo. „Budúci týždeň sa začína škola.“
„To nie je výlet, srdiečko. Ostaneme tam najmenej pol roka.“
Lenže – prekvapenie…
Keď jej rodičia hovorili o New Yorku, mali na mysli jedno malé, nudné mestečko vzdialené asi dve hodiny vlakom od tohto veľkomesta. Návrat k modelingu by mal byť iba jej vedľajším rozptýlením. A preraziť v módnej metropole Ameriky, to bude asi riadna fuška…
Holly Smalová je britská spisovateľka. V pätnástich ju nečakane objavila známa londýnska modelingová agentúra, a tak ďalšie dva roky strávila padaním na móle, červenaním sa a ničením všetkého, čo sa už nedalo nahradiť.
Keď vyštudovala anglickú literatúru na univerzite v Bristole, skončila s modelingom a vydala sa na spisovateľskú dráhu. Vystriedala viacero profesií, vyučovala angličtinu v Japonsku a veľa cestovala.
Začítajte sa do novinky Rebelka:
1
Volám sa Harriet Mannersová a som frajerka.
Viem to, lebo sa neustále žiarivo usmievam. Priemerné dievča sa usmieva šesťdesiatdvakrát za deň, takže najskôr kradnem cudzie šťastie, lebo sa škerím najmenej každých tridsať-štyridsať sekúnd.
Viem, že som frajerka, lebo sa chichocem na vlastných vtipoch, pospevujem si piesne, ktorých slová nepoznám, objímam všetky zvieratá v okruhu sto metrov a roztiahnem ruky a zavrtím sa, len čo zazriem slnečné lúče. Môj mozog sa topí vo fenyletylamíne, dopamíne a oxytocíne – chemikáliách lásky. V podstate sa zo mňa stala kreslená princezná z rozprávky.
Až na to, že mám neuveriteľne vysoký účet za telefón a tendenciu vyhľadávať na internete „symptómy zaľúbenosti“, vždy keď môj frajer nedáva pozor.
Chcete poznať aj posledný dôvod? Viem, že som frajerka, lebo mám v novučičkom fialovom denníku napísané toto:
FRAJERKA
Pravdaže, je to moje dielo. Čarbať do cudzieho denníka by bolo mimoriadne zvláštne. Pod nápisom je kresba mňa s presným dátumom a časom, keď sme sa s Levím chlapcom dali dokopy – pred štyrmi týždňami a dvomi dňami.
Presne tak: Nick a ja sme skutočný pár.
Sme duo, nerozlučná dvojica ako soľ s korením či syr s rajčinou. Sme ako morské koníky, čo plávajú bok po boku a naraz menia farbu, aby dali všetkým najavo, ako sa majú rady, alebo zobákorožce dvojrohé, čo spievajú duetá, aby svet počul, že sú dokonale zladené.
Všetko sa zmenilo.
Po Najromantickejšom lete všetkých čias (NLVČTM) môj život naplnili dúhy, západy slnka, ranné esemesky, večerné telefonáty a človek, čo ma zakaždým upozorní, že mám vo vlasoch žuvačku a prilepila som sa o zadné sedadlo.
Po prvý raz v živote netúžim po zmene. Vo vesmíre je 170 miliárd galaxií a ja by som nezmenila ani jediný detail v žiadnej z nich. Mám všetko, čo som vždy chcela.
Svet je proste dokonalý.
2
Moja rozjarenosť má jednu veľkú výhodu – momentálne ma nič nerozhodí. Ani ranné vstávanie po dvoch mesiacoch vyspávania, ani môj pes Hugo, čo mi zachlpil špeciálny novučký outfit, ani vyhliadka na stretnutie s mojou úhlavnou nepriateľkou po nekonečných týždňoch božského pokoja.
Dokonca ani fakt, že dnešok je najdôležitejší deň v mojom živote a všetci na to zabudli.
Nie. Som stelesnenie pokoja a zrelosti.
Ako Gandalf. Alebo Mikuláš.
„Dobré ráno,“ vyhlásim, len čo vplávam do kuchyne. Tak sa totiž po tieto dni pohybujem – v zázračnej bubline plnej radosti. „Dnes máme vskutku krásny deň, čo poviete? Ako nádherne svieti slnko! Akoby sa mali diať veľké veci.“
S nádejou sa zahľadím na spiacich rodičov.
Zdá sa, že sa v noci ktosi pokúsil zničiť dom, ale napokon to vzdal a naplnil ho uspávacím plynom. Izbu osvetľuje len otvorená chladnička a všetok povrch je zaprataný taniermi a pohármi. Tatko sa vyvaľuje na stoličke s utierkou na hlave a moja nevlastná mama Annabel leží na stole s lícom na maslovej hrianke.
Tabitha leží v postieľke a chutne posmrkáva. Vôbec nevyzerá ako bomba pripravená na výbuch.
Odkašlem si.
„Vedeli ste, že august pomenovali po prvom rímskom cisárovi Augustovi? Bol to jeho najúspešnejší mesiac. Úchvatné, no nie?“
Ticho.
Ešteže som v siedmom nebi, inak by som dávno spustila hrozný vresk. Namiesto toho roztiahnem záclony, aby rodičia videli, ako je vonku krásne.
„HORÍ!“ skríkne tatko, stiahne si z hlavy utierku a pozrie na mňa pomedzi prsty. „Nie, je to ešte horšie. Čo sme si vraveli o dennom svetle, srdiečko?“
„Je skoro pol desiatej,“ poznamenám. „Nie ste predsa upíri.“
Pravdupovediac, nie som o tom presvedčená. Obaja sú bledí ako stena, majú červené oči, celú noc nezažmúria oko, nejedávajú a dorozumievajú sa bez slov. Začínam sa ich báť.
„Ááááách,“ zamrmle Annabel a nadvihne sa. Na líci má prilepenú hrianku. „Ako dlho sme spali?“
Tatko strčí prst do pohára. „Nie dosť,“ vzdychne si a zamáva si rukou pred tvárou. „Smola. Elizabeth Hurleyová je preč.“
„Bože dobrý,“ zavzdychá Annabel a prižmúri oči. Jej zvyčajne dokonale upravená ofina trčí dohora ako chochol papagája kakadu a v obočí má omrvinky. „Musím dať prať, vyumývať kúpeľňu…“ Opäť sa zvalí na stôl. „Táto hrianka je ozaj pohodlná, kto by to bol povedal.“
