Krvavý január je spletitý príbeh, ktorý na pozadí odvrátenej strany života zámožnej elity, významných i bezvýznamných figúrok hudobnej branže a drsných gangov zo špinavých predmestí oživuje temnú podobu Glasgowa sedemdesiatych rokov a predstavuje nový elektrizujúci hlas v škótskej detektívnej literatúre.
Keď dospievajúci chlapec zastrelí mladé dievča priamo na rušnej autobusovej stanici v centre Glasgowa a vzápätí spácha samovraždu, detektív Harry McCoy nepochybuje, že to nebola náhoda.
Spolu s novým partnerom sa vrhá do vyšetrovania, neváha pritom využiť ani svoje dlhoročné styky s podsvetím. Stopy ho čoskoro privedú k tajnému spoločenstvu, ktoré vedie najbohatšia glasgowská rodina, Dunlopovci. McCoyov šéf nechce, aby sa v tom ďalej rýpal,
ako keby boli Dunlopovci nedotknuteľní. Lenže McCoy má iný názor…
„Za každou fotkou sa skrýva príbeh, či nie?“
Rod Stewart
Alan Parks prevažnú časť svojej kariéry strávil v hudobnom priemysle. Podieľal sa na významných kampaniach pre All Saints, New Order, The Streets, Gnarls Barkley, CeeLo Greena a mnohých ďalších. Mal na starosti grafické spracovanie obalov, tvorbu videí a fotografií. Istý čas pôsobil aj ako generálny riaditeľ nahrávacej spoločnosti 679 Recordings.
Krvavý január je síce prvá kniha Alana Sparksa, no podľa kritiky, médií i čitateľov ho okamžite katapultuje medzi top autorov krimi žánru. Vynikajúco vykreslil 70.roky v škótskom Glasgowe, kde vládli tvrdí muži, zločinci a gangstri, aj skorumpovaní policajti. Vládla tam brutalita a krutosť. A mnohé krvavé zločiny neprekryl ani stále padajúci sneh…
Začítajte sa do novinky Krvavý január:
Bol to jeden z prípadov, aké zanechajú v každom policajtovi hlbokú stopu. Peter Manuel, Biblický John, Krvavý január. Nikto ani len netušil, kde sa vlastne vzalo to pomenovanie, možno ho utrúsil niekto na ústredí na Pitt Street alebo v nejakej krčme pri hlavnej železničnej stanici. Noviny sa ho chytili okamžite, strkali ho hneď do palcových titulkov. Ten najslávnejší visí dodnes zarámovaný na mnohých policajných staniciach po celom meste.
KRVAVÝ JANUÁR – KOĽKO ICH EŠTE ZOMRIE?
Po rokoch policajti, ktorí pracovali na Krvavom januári, budú tvrdiť mladším kolegom, že nemajú ani potuchy, aké to vtedy bolo. Päť mŕtvol behom jedného týždňa. Budú vysedávať po krčmách a oddávať sa spomienkam na časy, keď boli ešte v službe, budú tučnieť a chľastať, čo sa do nich zmestí, pretože nič iné im ani nezostane. Budú vykladať drsné historky o tom, ako málo chýbalo, aby toho skurvysyna chytili, či o zohavených telách nájdených na rôznych miestach. Zelenáči sa budú iba usmievať a prikyvovať, oveľa viac budú zaujímať výsledky futbalových zápasov na veľkej televíznej obrazovke. Predsa to nemohlo byť až také strašné, pomyslia si.
Mýlia sa. Bolo.
- JANUÁR 1973
1
McCoy kráčal po ochodzi k schodom, opätky klopkali po kovovej podlahe, dych sa mu pred tvárou menil na obláčiky pary. V Barlinnie sa nezmenilo vôbec nič. V zime tam bola svinská kosa, v lete sa tam človek piekol zaživa. Stará viktoriánska budova praskala vo švíkoch. Nebola stavaná na kvantum väzňov, aké do nej napratali. Tiesnili sa po troch, zavše i po štyroch, v cele navrhnutej tak akurát pre dvoch. Nečudo, že celá basa páchla ako tchoria nora. Smrad moču a výkalov z preplnených vedier a pach zatuchnutého potu sa do vás zahryzli, len čo ste vošli do nej hlavnou bránou, a držali sa vašich šiat ešte dlho po tom, čo ste ju opustili.
Chodil sem od samého začiatku svojej policajnej kariéry. Jedinou výhodou Barlinnie bolo, že ste nemuseli chodiť už nikam inam. Všetci glasgowskí hriešnici sedeli tu. Sexuálni násilníci, vrahovia, pedofili, ba aj popletení starci, ktorých chytili, keď vychádzali zo samošky s dvoma plechovkami lososa pod bundou a nablízku nebola nijaká manželka, ktorá by vysvetlila ich správanie. V Barlinnie neboli prieberčiví, brali každého.
Naklonil sa ponad zábradlie a vrhol krátky pohľad na spoločenskú miestnosť, zabezpečenú zhora ochrannou sieťou. V mrakoch cigaretového dymu si tam lebedili staré známe ksichty v typickom väzenskom mundúre, s bielymi teniskami na nohách. Dvaja chlapci, na mená si v tej chvíli nevedel spomenúť, hrali pingpong. Pešiaci z miltonských gangov postávali okolo biliardového stola, všetci mali dlhé vlasy, fúzy a tetovania, ktorými sa označkovali v polepšovniach. Jeden z nich si štimoval strk, ale vtom si všimol, že pred telku práve doviedli na vozíku Jacka Thomsona, a začal sa chichotať. Ešte pred rokom by sa na niekoho, ako je Thomson, bál čo i len pozrieť. Dnes má ten chudák takú hlbokú preliačinu na lebke, že ju dobre videl až z ochodze. Takto sa to skončí, keď vám niekto puckou rozmláti obe kolená a pridá ešte pár úderov do hlavy. Nemôžete chodiť a mozog máte taký rozhodený, že neviete, kto ste.
Zapol si nepremokavý kabát až po krk a dýchol si do dlaní. Bola tam skutočne zima ako v psinci. Územčistý chlap vstal od rozohranej partie pokru, zdvihol zrak a mykol hlavou. Steph Andrews. Dosiaľ nemohol uveriť, že ho tu ešte nikto neprekukol a neodhalil v ňom informátora. McCoy hrabol do vrecka, vylovil z neho škatuľku cigariet značky Regal, ktoré priniesol so sebou, a hodil ju dolu. Steph ju hravo chytil, vopchal šikovne do vrecka a zamiešal sa medzi ostatných, skôr než si niekto niečo všimol. Prvé pravidlo pre návštevy odsúdených v Barlinnie: Prines cigy. McCoy sa ešte väčšmi naklonil, ale dôvod jeho dnešnej návštevy stále nevidel.
„Čas nakŕmiť zvieratá, čo?“
Otočil sa za hlasom. Tommy Mullen stál vedľa neho, opieral sa o zábradlie. Zložil si čiapku a poškrabal sa na hlave. Keď McCoy začal chodiť do Barlinnie, Mullenove vlasy boli čierne ako uhoľ, dnes mu lebku pokrývali zväčša šediny.
„Tak koľko ti ešte zostáva, Tommy?“ spýtal sa.
„Posledné tri týždne. Už si škrtám dni v kalendári.“
„Nebude ti za týmto tu smutno?“
„Žartuješ? Už sa neviem dočkať, kedy z tejto diery vypadnem. Švagor si dolu v Girvane kúpil takú malú maringotku. Čerstvý vzduch, more. Tam rýchlo zabudnem na tento odporný smrad.“
„Čo vlastne chce?“ spýtal sa McCoy. „Nikto mi nič nepovedal, len mi zavolali na stanicu, aby som prišiel.“
Mullen mykol plecami. „Myslíš, že mne niečo povie?“ Vytiahol si z tabatierky vlastnoručne ušúľanú cigaretu a zapálil si. McCoy sa znovu zadíval dolu, snažil sa nájsť ho pohľadom medzi ostatnými.
„Tam ho neuvidíš,“ povedal mu Mullen. „Preložili ho. Teraz si váľa gule v záhradnom domčeku.“
Záhradný domček. Luskáčikov apartmán. Tak sa hovorilo jednému a tomu istému miestu. Zvláštnemu oddeleniu. Vytvorili ho zhruba pred rokom, keď k škótskej väzenskej službe s oneskorením dorazili šesťdesiate roky. McCoy sa dobre pamätal na tlačovku, čo dávali vtedy v telke. Riaditeľ väznice s kyslým výrazom na nej sedel za stolom v obkľúčení dvoch hipisáckych profesorov, ktorí nadšene mleli o arteterapii, pozitívnom dozore a prelamovaní bariér.
Akákoľvek zmienka o zvláštnom oddelení privádzala novinárov – a spolu s nimi aj väčšinu policajtov – do zúrivosti. Podľa nich bolo zvláštne oddelenie Sodomou a Gomorou, postavenými tentoraz na brehoch rieky Clyde. Podľa hipíkov to bol iba malý úsek väznice, kde sa aj s tými najstráženejšími väzňami zaobchádzalo ako s ľudskými bytosťami. McCoy sa neprikláňal ani k jednému táboru, sám vedel veľmi dobre, ako to chodí medzi múrmi väznice. Drsní dozorcovia sa s nikým nepárali, drzých muklov mlátili hlava-nehlava a zatvárali ich do ciel vo vlhkom suteréne, kde sa niekoľko dní a nocí klepali od zimy. Podľa neho nemal takýto trest žiadny efekt, výsledkom bolo iba to, že títo magori sa správali ešte horšie; boli odhodlaní prebodnúť či zmaľovať každého, kto na nich škaredo pozrel.
Mullen a McCoy vyšli z hlavnej budovy a rozbehli sa cez dvor k červeným dverám na opačnom konci. Počasie sa opäť zhoršilo, ľadová pľušť im bičovala prikrčené telá v nepremokavých kabátoch, zatiaľ čo vietor rozmetával lístie a odpadky po celom dvore. Mullen potiahol za kľučku a obaja vbehli dnu.
McCoy zostal stáť ako obarený. Pripadal si ako Alenka v ríši divov.
Pred nimi stáli dva skleníky plné kvetinových záhonov a paradajok. Na miestach, pôvodne zaliatych betónom, sa skveli úhľadné hriadky s vysadenou zeleninou. Na jednej strane, na voľne prístupnej ploche, stálo niekoľko masívnych žulových blokov s rozpracovanými tvárami či telami, ktoré sa v tom vlhku nádherne leskli. Dvere na malej dielni za nimi sa otvorili a vyšiel z nich vyziabnutý chlapík s dlhými plavými vlasmi, mal na sebe koženú zásteru a v ruke držal dláto. Zložil si z očí ochranné okuliare.
„Deje sa niečo, Tommy?“ prihovoril sa. „Dlho si sa neukázal.“
McCoyovi trvalo pár sekúnd, kým mu došlo, koho má pred sebou. Bol to Bobby Munro. Pri pohľade na ten bizarný výjav sa nevdojak usmial. Bobby „Žiletka“ Munro v barlinnskom lochu s dlátom v ruke? Nečudo, že novinári tak vyvádzajú. Nepochybne prvý raz používa dláto na to, na čo slúži naozaj; normálne by ho už zapichol niekomu do krku.
„Čo by sa dialo?“ odvetil Mullen. „Všetko je, ako má byť. Hľadám Howieho.“
„Určite civí na telku ako vždy.“
„Takže vy si tu tykáte, čo?“ neodpustil si McCoy, keď prešli ďalšími dverami. „Ako starí kamoši. Tak to tu teraz funguje?“
„Ani mi nevrav,“ odvrkol nasrdene Mullen. „Trvalo mi celú večnosť, kým som si na to zvykol, ver mi. Oslovovanie priezviskom je vraj ponižujúce a vrcholne neosobné, preto sa od neho musí postupne upustiť,“ odcitoval plechovým hlasom. „Samé sračky.“
Keď bol McCoy v tomto bloku slúžiacom ako čistiareň a práčovňa naposledy, bol plný vrčiacich strojov, chlapi stáli za veľkými elektrickými mangľami a striedavo sa strácali v oblakoch pary. Teraz bola hala takmer prázdna, na žiarivo bielych stenách viseli zarámované fotky a plagáty a uprostred stála obrovská kovová socha. McCoy usúdil, že to budú asi dva psy s ľudskými tvárami, ktoré spolu zápasia alebo sa navzájom obrábajú, ťažko povedať. Mullen ukázal na dvere v rohu.
„Tamto je klubovňa.“
McCoy vošiel do miestnosti. To, čo tam našiel, rozhodne nečakal. Akoby ste sa zrazu ocitli v tetinej útulnej obývačke. Tapety s geometrickým vzorom, ohrievač pustený na plný výkon, trojdielna kožená sedacia súprava s drevenými opierkami, elegantne rozmiestnená okolo farebného televízora. Vo vzduchu ani stopa po moči či výkaloch z preplnených vedier. Pohostinnú atmosféru kazilo iba jedno: Howie Nairn. Sedel rozvalený na gauči. Väzni zo zvláštneho oddelenia nemuseli nosiť väzenské mundúry a biele tenisky, mohli sa obliekať, ako chceli. V Nairnovom prípade to nebola bohvieaká výhra. Špinavé tričko s portrétom Che Guevaru, károvaný šál omotaný okolo krku, zvonové džínsy. Dlhé kučeravé svetlohnedé vlasy mal zviazané na šiji do chvosta. Nechal si dokonca aj tenisky. Trochu schudol, ale inak sa od tých čias, čo ho McCoy videl naposledy, skoro vôbec nezmenil. Rozhodne mu nezmizli cikcakovité jazvy, čo sa mu ťahali po krku až kamsi pod tričko.
„Pošli toho bachára do riti,“ povedal Nairn, oči prilepené na obrazovke. „Toto neni jeho rajón, tuná nemá čo robiť.“
„Len si poslúž,“ odfrkol Mullen. „V pohode, McCoy?“
McCoy prikývol a Mullen zamieril späť k dverám. „Nechám vás tu samých, chlapci. Dajte vedieť, keď skončíte.“
McCoy si sadol na operadlo gauča, položil škatuľku regaliek na malý stolík s keramickou doskou a čakal. Bol si istý, že niekde nablízku ktosi fajčí trávu. Po tom, čo tu videl, by ho to ani neprekvapilo. Nairn sa k ničomu nemal, ani na okamih neodlepil oči od obrazovky. Prvý krok je teda na ňom.
„Dostal som správu. Čomu vďačím za tú česť?“
Nairn si pohŕdavo odfrkol. „Nefandi si, McCoy. Bol si jediný fízel, ktorého meno som si zapamätal.“
McCoy pozrel na plagáty, čo viseli na stene, prilepené páskou. Žiadne ženské s rozhodenými nohami. Namiesto nich sa díval na mapu Stredozeme a portrét predsedu Komunistickej strany Číny Mao Ce-tunga. Knihy na polici boli z podobného súdka. Autobiografia Malcolma X. Cudzinec v cudzej zemi. Bhagavadgíta.
„Tie hipisácke somariny vážne fungujú?“ spýtal sa. „Už necítiš potrebu rozmlátiť ciferník riaditeľovi väznice?“ Nijaká odpoveď. McCoy si otrávene vzdychol a skúsil to znova. „Chcel si sa so mnou stretnúť kvôli Garviemu?“
Nairn konečne odtrhol oči od Čarovného kolotoča. „Komu?“
