Stephen King je tu opäť s lahôdkou, ktorá poteší nielen jeho fanúšikov. Outsider je jeho typickým príbehom: napätie dokáže gradovať takmer k hranici únosnosti. Majstrovsky sa s nami pohráva a my netušíme, či ten slušný učiteľ je naozaj nevinný, alebo dokázal zavraždiť dieťa.
V mestskom parku nájdu zhanobené telo jedenásťročného chlapca. Svedectvo ľudí aj odtlačkov prstov jednoznačne ukazujú na jedného z najobľúbenejších občanov Flint City. Je to Terry Maitland, tréner chlapčenského bejzbalového družstva, učiteľ angličtiny, vzorný manžel a otec dvoch dievčat.
Detektív Ralph Anderson, ktorému Terry kedysi trénoval syna, nariadi rýchle zatknutie pred očami celého mesta. Maitland má alibi, Anderson aj štátny zástupca zas očitých svedkov, odtlačky prstov aj vzorky DNA. Všetko sedí, prípad vyzerá jasný.
Vyšetrovanie však pokračuje a na svetlo vychádzajú nepochopiteľné, hrôzostrašné skutočnosti. Napätie sa stupňuje. Terry Maitland je slušný človek, ale čo ak tvár, ktorú nosí, nie je pravá?
Môžu existovať tvorovia, nositelia zla, ktorí nie sú ľudia a prežívajú len vďaka tomu, že nikto v nich neverí? Holly Gibneyová z agentúry Stratení nájdení o tom vie svoje a prichádza na pomoc.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy čítajú Boris Farkaš a Alfréd Swan:
Román 22. 11. 1963 sa dostal na zoznam desiatich top kníh časopisu The New York Times Book Review v roku 2011 a získal cenu Los Angeles Times Book Prize aj ďalšie ocenenia.
V roku 2003 autorovi udelili medailu National Book Foundation za prínos k rozvoju americkej literatúry.
Začítajte sa do novinky Outsider:
Zatknutie
14. júl
Bolo to neoznačené auto, akýsi nenápadný americký sedan spred pár rokov, ale prezradili ho úplne čierne pneumatiky a traja muži vnútri. Dvaja vpredu mali na sebe modré uniformy. Ten vzadu mal na sebe oblek a bol veľký ako dom. Dvaja černošskí chlapci, ktorí stáli na chodníku, jeden s nohou na oranžovom skejte, druhý so žltozeleným skejtom pod pazuchou, sa dívali, ako odbočuje na parkovisko pred Štadiónom Estelle Bargovej, potom na seba pozreli.
Jeden povedal: „Poliši.“
Druhý odvetil: „Tomu ver.“
Bez ďalších rečí odfrčali na skejtoch. Pravidlo bolo jednoduché: keď prídu poliši, treba sa pratať. Rodičia ich poučili, že život černocha je rovnako vzácny ako život belocha, ale poliši to až tak vážne neberú. Na bejzbalovom ihrisku dav zahučal a tlieskal do rytmu, keď Zlatí draci z Flint City skórovali v deviatej zmene a prehrávali už len o bod.
Chlapci sa neobzreli.
2
Výpoveď pána Jonathana Ritza [10. júl, 21.30, vypočúvanie viedol detektív Ralph Anderson]
Detektív Anderson: Viem, že ste rozrušený, pán Ritz, je to pochopiteľné, ale potrebujem presne vedieť, čo ste v ten večer videli.
Ritz: Nikdy na to nezabudnem. Nikdy. Asi by sa mi zišla nejaká tabletka. Možno válium. Nikdy som také niečo nebral, ale teraz by sa mi zišlo. Stále mám srdce v krku. Vaši ľudia z forenzného by mali vedieť, že ak na mieste činu nájdu vývratky, a zrejme nájdu, sú moje. Ani sa za to nehanbím. Každý by sa povracal, keby také dačo videl.
Detektív Anderson: Keď skončíme, lekár vám určite predpíše niečo na upokojenie. Vybavím vám to, ale teraz potrebujem, aby ste mali čistú hlavu. To iste chápete, nie?
Ritz: Áno. Samozrejme.
Detektív Anderson: Len mi povedzte, čo ste videli, a nadnes večer skončíme. Zvládnete to?
Ritz: Áno. Dnes podvečer okolo šiestej som išiel na prechádzku s Davom. Dave je náš bígel. Večeru dostáva o piatej. My s manželkou večeriavame o pol šiestej. O šiestej je Dave pripravený vybaviť si svoje záležitosti – malú aj veľkú potrebu. Ja ho brávam na prechádzku a Sandy, moja manželka, umýva riad. Je to spravodlivá deľba práce. Spravodlivá deľba práce je podľa nás v manželstve veľmi dôležitá, najmä keď deti vyrastú. Trochu odbieham od témy, však?
Detektív Anderson: To nič, pán Ritz. Porozprávajte to vlastnými slovami.
Ritz: Prosím, volajte ma Jon. Neznášam, keď ma ľudia oslovujú pán Ritz. Pridám si ako hotel. Tak ma volali decká v škole, Hotel Ritz.
Detektív Anderson: Uhm. Takže ste boli na prechádzke so psom…
Ritz: Presne tak. Keď zachytil akýsi silný pach – predpokladám, že to bol pach smrti –, vôdzku som musel držať obidvoma rukami, hoci Dave je malý pes. Chcel sa dostať k tomu, čo zacítil. K…
Detektív Anderson: Moment, ešte sa na chvíľu vráťme. Odišli ste zo svojho domu na Mulberry Avenue 249 o šiestej…
Ritz: Mohlo to byť trochu skôr. S Davom sme prešli dolu kopcom k Geraldovi, k tým lahôdkam na rohu, potom hore po Barnum Street a napokon do Figgisovho parku. Decká ho volajú Fikniho park. Myslia si, že dospelí nevedia, čo decká hovoria, že nepočúvame, ale my počúvame. Aspoň niektorí z nás.
Detektív Anderson: Vždy chodievate po tejto trase?
Ritz: Občas ju trochu zmeníme, aby sme sa nenudili, ale takmer vždy skončíme pri parku, lebo Dave tam má čo oňuchávať. Je tam parkovisko, ale večer o tom čase býva takmer vždy prázdne, ak nejakí stredoškoláci nehrajú tenis. Dnes večer nehrali, lebo kurty sú antukové a predtým pršalo. Parkovala tam len biela dodávka.
Detektív Anderson: Povedali by ste, že firemná dodávka?
Ritz: Áno. Nemala okná, len vzadu dvojité dvere. Malé firmy v takých dodávkach vozia tovar. Možno to bol Ford Econoline, ale nemohol by som to odprisahať.
Detektív Anderson: Bol na dodávke napísaný názov firmy? Napríklad „Sam – inštalácia klimatizácie“ alebo „Bob – výroba okien“? Niečo podobné?
Ritz: Nie, nie. Nič také. Ale bola špinavá, to vám môžem povedať. Už dlhšie ju nikto neumýval. Na pneumatikách mala samé blato, zrejme od dažďa. Dave oňuchal pneumatiky, potom sme sa vybrali po jednom z tých štrkových chodníkov medzi stromami. Asi po päťsto metroch začal Dave štekať a rozbehol sa do kríkov po pravej strane. Vtedy zachytil ten pach. Takmer mi vytrhol vôdzku. Ťahal som ho naspäť, ale nechcel ísť, len sa zvrtol, hrabal v zemi labkami a štekal. Tak som ho k sebe pritiahol – mám flexku, navíjaciu vôdzku, tá je na to výborná – a vybral som sa za ním. Odkedy vyrástol zo šteňacieho veku, už ho nevzrušujú veveričky a čipmanky, ale pomyslel som si, že zavetril medviedika čistotného. Práve som sa ho chystal odtiahnuť, či chce, alebo nechce, lebo pes musí vedieť, kto je tu pánom, a vtedy som zbadal prvé kvapky krvi. Boli na brezovom liste, asi vo výške mojej hrude, čiže asi tak stopäťdesiat centimetrov od zeme. Na druhom liste trochu ďalej bola zase kvapka, potom na kríkoch ďalej celá škvrna. Ešte červená a vlhká. Dave ju oňuchal, ale ťahal stále dopredu. Ozaj, aby som nezabudol, práve vtedy som za sebou začul štartujúci motor. Inak by som si to možno nevšimol, ale zahučalo to poriadne nahlas, ako keď vystrelí z výfuku. Taký ten prudký hukot, viete?
Detektív Anderson: Uhm, viem.
Ritz: Nemohol by som odprisahať, že to bola tá biela dodávka, a nevrátil som sa potom rovnakým smerom, takže neviem, či odišla, ale stavil by som sa, že áno. Viete, čo to znamená?
Detektív Anderson: Povedzte mi, čo to znamená podľa vás, Jon.
Ritz: Že ma možno pozoroval. Ten vrah. Stál medzi stromami a pozoroval ma. Keď si to predstavím, po chrbte mi behajú zimomriavky. Myslím teraz. Vtedy som sa hlavne sústreďoval na krv. Dával som si bacha, aby mi Dave neodtrhol ruku. Mal som strach a nebojím sa to priznať. Nie som ktovieako vysoký, a hoci sa usilujem udržiavať vo forme, mám už na chrbte šesť krížikov. Ani v dvadsiatke som nebol veľký bitkár. Ale musel som sa tam ísť pozrieť. Pre prípad, že by bol niekto zranený.
Detektív Anderson: Ste charakter. Koľko bolo asi hodín, keď ste prvýkrát uvideli stopy krvi?
Ritz: Nepozeral som sa na hodinky, ale odhadujem, že mohlo byť tak sedem dvadsať. Možno sedem dvadsaťpäť. Dave cupkal popredu, držal som ho nakrátko, musel som sa pretískať pomedzi konáre, ktoré on so svojimi krátkymi nohami podliezal. Viete, čo sa hovorí o bígloch – sú krásne, ale majú nízky podvozok. Štekal ako najatý. Vyšli sme na takú kvázi čistinu… je to taký kútik, kde by sa mohli muckať milenci. Uprostred stála žulová lavička a bola od krvi. Úplne celá. Aj pod ňou bola krv. Vedľa na tráve ležalo telo. Ten chudák chlapec. Hlavu mal obrátenú ku mne, oči otvorené a namiesto hrdla len červenú dieru. Džínsy a spodky mal stiahnuté po členky a videl som, že mu z… no… veď viete… niečo trčí… asi suchý konár.
Detektív Anderson: Viem, ale musíte to kvôli záznamu presne opísať, pán Ritz.
Ritz: Ležal na bruchu a konár mu trčal zo zadku. Aj ten bol krvavý. Myslím ten konár. Časť kôry bola strhnutá a bol tam odtlačok ruky. Videl som to úplne jasne. Dave už neštekal, ale zavýjal, chudáčik, a mne len nešlo do hlavy, kto by také niečo urobil. Musel to byť nejaký maniak. Chytíte ho, pán detektív?
Detektív Anderson: Áno. Chytíme ho.
