„Trilógia Stiega Larssona sa predala vo vyše 80-miliónov náklade, no jeho životným poslaním nebolo písanie detektívok. Celý dospelý život bojoval proti expandujúcemu pravicovému extrémizmu,“ tvrdí novinár Jan Stocklassa, ktorý naďabil na zabudnutý archív Stiega Larssona a vstúpil do sveta plného postáv a udalostí sťaby zo Stiegových románov.
Stiegovým druhým najväčším projektom po sérii Millennium bolo totiž vyšetrovanie vraždy Olofa Palmeho. Z archívu jasne vyplýva, že ho najviac zaujíma pravicový extrémizmus, no dokumenty sa prekrývajú s materiálom z vyšetrovania premiérovej vraždy a vedú ku konkrétnym teóriám a tipom pre políciu.
A vznikla tak jedinečná kniha Odkaz Stiega Larssona.
V dvadsiatich škatuliach objaví novinár a spisovateľ Jan Stocklassa materiál, v ktorom Larsson mapuje pravicový extrémizmus osemdesiatych rokov a záhadný prípad: neobjasnenú vraždu švédskeho premiéra Olofa Palmeho, ktorého zastrelili 28. 2. 1986. Aj napriek tisíckam podozrivých sa nenašla jediná stopa, ktorá by viedla k odhaleniu vraha. Nenašla sa, alebo sa nikdy nájsť nemala.
Larssonove dokumenty, listy, články a fotografie prinášajú nové indície. Stopy vedú k niečomu, čo bolo vyše troch desaťročí nepredstaviteľné – k pravdepodobnému objasneniu Palmeho vraždy. Vďaka materiálom z Larssonovho vyšetrovania, ktorému zasvätil osemnásť rokov života, príde Jan Stocklassa na stopu možnému páchateľovi.
Odkaz Stiega Larssona obsahuje doteraz nezverejnené texty a predstavuje jedinečný opis skutočných udalostí, až neuveriteľne pripomínajúci osudy postáv z jeho krimirománov.
Kniha je výsledkom osemročnej rešerše.
Je to reportážny román, vzrušujúce rozprávanie ako vystrihnuté z najlepších detektívok.
Začítajte sa do knihy Odkaz Stiega Larssona:
Stierače zápasili s ťažkým snehom. Parkoval som tam síce iba štvrťhodinu, no snehová búrka už zasypala moje tmavočervené volvo rovnomernou vrstvou snehu. Zvonku prenikali do auta tlmené zvuky. Pri pohľade na zvírený sneh som sa nedokázal zorientovať, hoci som vedel, že stojím na parkovisku pred plechovou budovou skladu.
Keď som začul jemné bručanie motora, prešiel som rukou po zahmlenom bočnom okienku. Skondenzované kvapky vody mi stiekli po dlani do rukáva. Naľavo odo mňa zaparkovalo strieborné kombi. Ani som nestihol vypnúť motor, už sa na ňom otvorili dvere. Muž mal okolo tváre omotaný dlhý šál a na hlave kapucňu parky. Ponad strechu auta mi naznačil, aby som prešiel ku vchodovým dverám. Keď som tam dorazil, práve zadával kód, ale očividne nefungoval, lebo musel niekomu zatelefonovať. Minúty čakania sa vliekli ako švédska volebná kampaň. Archív bol desať rokov zavretý a nechcel sa len tak vzdať svojej pokojnej existencie. Napokon sa posuvné dvere uhli do strany a my sme sťaby cez pretlakovú komoru vošli do teplej, suchej chodby s oslepujúcim osvetlením a nekonečným množstvom plechových rolovacích brán. Po ľadovej zime to tam pôsobilo takmer útulne.
Keď si dal dole čiapku, šál a kapucňu, videl som, že je to naozaj Daniel Poohl z časopisu Expo. Podali sme si ruky, vykročili po dlhej chodbe, vyšli po schodoch na prvé poschodie a pokračovali po ďalšej identickej chodbe, kým Daniel nezastal pred jednou rolovacou bránou. Iba vďaka malému plechovému štítku s anonymným číslom sme vedeli, že sme na správnom mieste. Nič iné neprezrádzalo, že práve za touto bránou by sa mohol skrývať poklad. Dúfal som, že ma privedie k neoceniteľnému skvostu.
Keď sa plechová brána s hrmotom vyrolovala, zbadal som stiesnený priestor naplnený do posledného centimetra. Škatule na sťahovanie sa týčili na regáloch od zeme po strop. V dvoch úzkych chodbičkách boli naukladané na seba až po dvere. Preštudoval som krátku stranu jednej škatule. Nápis hrubou fixkou ma uistil o tom, že som našiel, čo som tak túžobne hľadal: STIEGOV ARCHÍV.
Spoločne sme zložili prvú škatuľu na zem. Daniel podržal papierové veko, aby som mohol vytiahnuť zopár starých zhnednutých závesných zakladačov. Všetky boli označené v hornom rohu čitateľným nápisom v miniatúrnom štýle. Na tých, čo som dočiahol, bolo uvedené WACL (Svetová antikomunistická liga), Tridsaťtrojka, Resistance International (Medzinárodný odboj), Juhoafrická stopa a Christer Pettersson.
Vibrovali mi prsty, akoby boli zložky nabité elektrickým prúdom. Z nadpisov mi bolo jasné, že dokumenty sa týkajú vraždy švédskeho premiéra Olofa Palmeho.
Bolo tam podstatne viac materiálu, ako som dúfal. Bol som zvedavý, ako ho všetok prelúskam.
Daniel ma vrátil do reality. Mal síce iba tridsaťjeden rokov, no pracoval ako šéfredaktor a výkonný riaditeľ časopisu Expo a zasvätil život boju proti rasizmu a intolerancii. Niesol zodpovednosť za archív a rovno ma upozornil, že dokumenty bez jeho súhlasu nesmú opustiť priestor a že nesmiem nikomu prezradiť, kde sa sklad nachádza.
Neostávalo mi iné, ako ich študovať na mieste. Neexistovalo však žiadne iné miesto na svete, kde by som radšej trávil čas, než na chodbe v plechovej budove bez okien, sediac na škatuli za zúrenia snehovej búrky. Mal som však tak málo času, že by som nestihol prečítať viac ako zlomok materiálu a už vôbec nie vyvodiť závery o Stiegových úvahách.
Moja cesta k Stiegovmu archívu vôbec nebola jednoduchá. Utekal som od zlyhaní v osobnom živote a venoval všetok voľný čas nevyriešenej vražde Olofa Palmeho. Táto cesta ma priviedla k zabudnutému archívu jedného z najznámejších spisovateľov na svete. Zrazu existovalo viacero alternatív. Stieg rozpracoval teóriu o juhoafrickej tajnej službe, ktorej asistovali švédski pravicoví extrémisti. Ja som si myslel, že vrahom bol amatér. Nešlo to dohromady.
Hneď som si však uvedomil, že to nemôžem nechať tak. Materiál z archívu bol príliš zaujímavý na to, aby som ho nechal plávať. Vtedy som ešte nevedel, že moja rešerš vystaví mňa aj ďalších ľudí nebezpečenstvu, lebo sa stretneme s extrémistami, tajnými agentmi, obetnými baránkami a vrahmi.
***
Ani nie tri týždne po vražde Olofa Palmeho Stieg poslal sedemstranový list Gerrymu Gablemu, šéfredaktorovi popredného britského časopisu Searchlight bojujúcemu proti rasizmu, ktorý bol vzorom pre švédsky Expo.
Štokholm 20. marca 1986
Drahý Gerry, drahí priatelia,
vražda švédskeho premiéra Olofa Palmeho je, ak mám byť úprimný, jedna z najneuveriteľnejších a najohromujúcejších vrážd, akú som mal tú nepríjemnú česť monitorovať.
Ohromujúca tým, ako sa história z ničoho nič zvráti a celý čas prináša nové prekvapujúce objavy, len aby ich zasa dementovala, keď nadíde ďalší termín. Neuveriteľná tým, aký mala politický vplyv. Myslím si, že prvýkrát v histórii bol zavraždený predseda vlády s tým, že nik nemá najmenšie tušenie, kto je vrahom. Nepríjemná – vraždy sú vždy nepríjemné – pretože obeťou bol premiér, skutočne milovaný a rešpektovaný muž vo Švédsku, či už človek volil sociálnych demokratov, alebo nie (ako ja).
