V jeden studený večer sa na najnepravdepodobnejšom mieste v Chicagu stretnú dvaja neznámi chlapci s rovnakým menom. Od tej chvíle sa ich životy prepletajú.
Autor bestsellerov John Green spojil svoje majstrovstvo s Davidom Levithanom. Spolu napísali vôbec prvý román s tematikou LGBT, ktorý sa dostal na rebríček najpredávanejších kníh podľa prestížneho denníka NY Times.
Je tu novinka Will Grayson, Will Grayson.
Hoci žijú na rozličných predmestiach jedného mesta, akoby žili na rozličných planétach. Keď ich osud zaveje na prekvapujúcu križovatku, životy Willov Graysonov sa uberú nečakaným smerom. S pomocou nových aj starých priateľov vrátane obrovského Drobca Coopera, futbalového útočníka a nevšedne nadaného autora muzikálu, Will a Will začnú smerovať k romantickému rozuzleniu, ktoré vyvrcholí najúžasnejším stredoškolským muzikálom v dejinách.
John Green je autorom viacerých bestsellerov, ktorými vdýchol život novej generácii čitateľov. Medzi jeho dielami vyniká román Na vine sú hviezdy či Papierové mestá.
Je držiteľom viacerých významných literárnych ocenení, okrem iných aj Printzovej medaily, Printzovho čestného uznania a Edgarovej ceny za najlepšiu dobrodružnú knihu pre mládež.
Dva razy bol finalistom literárnych cien denníka LA Times. Spolu s bratom Hankom tvorí dvojicu Vlogbrothers (youtube.com/vlogbrothers), jednu z najobľúbenejších online videorelácií.
Oveľa viac young adult príbehov nájdeš na
www.YOLi.sk.
Začítajte sa do novinky Will Grayson, Will Grayson:
Keď som bol malý, otec mi hovorieval: „Will, môžeš si vyberať kamarátov a môžeš si vyberať šušne z nosa, ale nemôžeš kamarátovi vyberať šušne z nosa.“ Keď som mal osem rokov, zdalo sa mi, že to je bystrý postreh, ale ukazuje sa, že je z viacerých stránok nesprávny. Predovšetkým, človek si nemôže vyberať kamarátov, inak by som sa nekamarátil s Drobcom Cooperom.
Drobec Cooper nie je najozajstnejší gej na svete a nie je ani najväčší človek na svete, ale verím, že je najväčší človek, ktorý je skutočne, skutočne gej, no aj najozajstnejší gej na svete, ktorý je skutočne, skutočne veľký.Drobec je mojím kamošom od piatej triedy okrem posledného polroka, keď bol totálne zaujatý skúmaním rozsahu svojej homosexuality a ja som bol totálne zaujatý tým, že som mal prvý raz v živote skutočnú partiu kamošov, ktorí sa rozhodli, že sa so mnou nikdy viac nebudú rozprávať pre dva drobné prehrešky:
- Keď ktorýsi člen správnej rady školy dal najavo pobúrenie, že gejovia sa stretávajú v šatni, bránil som právo Drobca Coopera byť obrovský (a preto najlepší člen útoku nášho mizerného futbalového mužstva) a byť gej v liste do školských novín, ktorý som, ja hlupák, podpísal.
- Jeden chalan z tej partie kamošov, volal sa Clint, rozprával o tom liste pri obede a medzi rečou ma označil za bukvicu, a keďže som nevedel, čo je bukvica, spýtal som sa: „Ako to myslíš?“ A vtedy ma znova označil za bukvicu a ja som Clintovi povedal, aby mi vyliezol na hrb, vzal som si tácku a odišiel som.
- Čo zrejme znamenalo, že ja som opustil partiu kamošov, hoci som mal opačný pocit. V skutočnosti ma ani jeden z nich nemal naozaj rád, ale boli mi blízki, a to sa ráta. A teraz mi nie sú blízki, takže som zostal bez parťákov.
Teda, pokiaľ sa neráta Drobec. A ten by sa zrejme mal rátať.
—
Pár týždňov po tom, čo sme sa v treťom ročníku vrátili z vianočných prázdnin, sedel som na svojom vyhradenom mieste v učebni algebry, keď vtom valčíkovým krokom vošiel dnu Drobec, dres zastrčený do nohavíc, hoci futbalová sezóna sa dávno skončila. Drobcovi sa každý deň nejakým zázrakom podarí vtlačiť do lavice vedľa mňa a ja každý deň žasnem, že to dokáže.
A tak keď sa teraz vtlačil do lavice, znova som patrične užasol, a vtedy sa obrátil na mňa a zašepkal dosť nahlas, lebo v kútiku duše chcel, aby to počuli aj ostatní: „Som zaľúbený.“ Prevrátil som oči, pretože Drobec sa zaľúbi každú hodinu do nejakého nového chudáka. Všetci vyzerajú rovnako: vycivení, spotení, opálení, ale to opálenie je hrozné, lebo všetci ľudia v Chicagu, ktorí sú vo februári opálení, sú opálení umelo, a chalani, ktorí predstierajú, že sú opálení – je mi jedno, či sú gejovia –, sú smiešni.
„Si taký cynický,“ Drobec len mávol rukou.
„Nie som cynický, Drobec,“ bránil som sa. „Som praktický.“
„Si robot,“ vyhlásil. Drobec si myslí, že neviem prejaviť pocity, pretože naposledy som plakal na svoje siedme narodeniny, keď som videl film Všetky psy idú do neba. Podľa názvu som si mohol domyslieť, že sa to neskončí veselo, ale na svoju obranu môžem povedať len to, že som mal sedem rokov. A odvtedy som neplakal. Jednoducho nechápem, aký má zmysel plakať. Okrem toho mám pocit, že plaču sa možno vyhnúť – okrem úmrtia príbuzných a podobne –, stačí, ak sa človek drží dvoch veľmi jednoduchých pravidiel: 1. Na všetko zvysoka kašle. 2. Držíhubu. Všetky nešťastia, čo sa mi kedy stali, vyplývali z toho, že som nezachoval jedno z týchto pravidiel.
„Viem, že je to ozajstná láska, lebo ju cítim,“ vyhlásil Drobec.
Očividne sa bez nášho vedomia začala hodina, lebo pán Applebaum, ktorý sa tvári, že nás učí algebru, no väčšinou do nás vtĺka, že bolesť a utrpenie treba niesť stoicky, sa nahlas spýtal: „Čo cítiš, Drobec?“
„Lásku!“ odvetil Drobec. „Cítim lásku.“ Všetci sa obrátili a buď sa zasmiali, alebo zastonali, a keďže sedím vedľa neho a je to môj najlepší a jediný kamoš, smejú sa aj na mne, a presne z toho dôvodu som si nemal vybrať Drobca Coopera za kamoša. Púta na seba priveľa pozornosti. Okrem toho je patologicky neschopný držať sa oboch mojich pravidiel. A tak len chodí tým svojím valčíkovým krokom, bez prestania rozpráva a potom je zmätený, keď naňho svet serie. A, samozrejme, keďže som v jeho blízkosti, znamená to, že svet serie aj na mňa.
Po hodine som šiel do šatne a civel som do svojej skrinky. Nechápal som, ako som mohol nechať doma Šarlátové písmeno, keď vtom Drobec prišiel so svojimi kamošmi z homo-hetero aliancie s Garym (ktorý je gej) a Jane (ktorá možno je a možno nie je lesba – nikdy som sa jej na to nespýtal) a Drobec mi povedal: „Všetci si tuším myslia, že som ti dnes na algebre vyznal lásku. Vraj milujem Willa Graysona. Nie je to najväčšia blbosť, akú si kedy počul?“
„No super,“ odvetil som.
„Ľudia sú hrozní debili,“ pokračoval Drobec. „Akoby bolo niečo zlé na tom, že je človek zaľúbený!“
Vtedy Gary zastonal. Keby som si mohol vybrať kamoša, vybral by som si Garyho. Drobec sa zblížil s Garym, Jane a s Garyho chalanom Nickom, keď vstúpil do skautingu, kým som bol členom partie kamošov. Garyho veľmi nepoznám, lebo som sa znova skamošil s Drobcom pred dvoma týždňami, ale zdal sa mi najnormálnejším človekom, s akým sa Drobec kedy kamošil.
„Je rozdiel medzi tým, keď je človek zaľúbený,“ vyhlásil Gary, „a tým, keď to oznámi na hodine algebry.Teda, aby si mi rozumel, máš právo ľúbiť Zacha.“
„Billyho,“ podotkol Drobec.
„Počkaj, čo sa stalo so Zachom?“ spýtal som sa – bol by som odprisahal, že Drobec ľúbil počas hodiny algebry nejakého Zacha. Ale od jeho vyhlásenia uplynulo štyridsaťsedem minút, tak možno prehodil rýchlosť. Drobec mal doteraz zhruba 3 900 frajerov – z toho polovicu na internete.
Gary, ktorý bol rovnako zarazený z existencie Billyho ako ja, sa oprel o skrinku a zľahka narazil čelom na antikoro. „Drobec, to, že si taká kurva, nerobí dobre našej veci.“
Pozrel som na Drobca a poznamenal som: „Mohli by sme skoncovať s tými klebetami o našej láske? Kazí mi to šance u dám.“
„To, že ich voláš dámy, ti takisto veľmi nepomôže,“ podotkla Jane.
Drobec sa zasmial. „Ale vážne,“ povedal som mu, „vždy mám z toho problémy.“ Drobec na mňa výnimočne pozrel vážne a prikývol.
„Ale podotýkam,“ ozval sa Gary, „že by si mohol obísť horšie ako Willy Grayson.“
„Veď aj obišiel,“ poznamenal som.
Drobec urobil piruetu uprostred chodby a so smiechom vykríkol: „Milý svet, nie som zaľúbený do Willa Grayson. Ale počuj, svet, mal by si o Willovi Graysonovi niečo vedieť.“ A začal spievať broadwayským barytónom: „Nemôžem bez neho žiť!“
Ľudia sa smiali, ujúkali a tlieskali, zatiaľ čo Drobec pokračoval v serenáde, kým som šiel na hodinu angličtiny. Bola to dlhá cesta, najmä keď ma niekto podchvíľou zastavil a spýtal sa, aká je sodomia s Drobcom Cooperom alebo ako nájdem Drobcovho minivtáka pod jeho tučným bruchom. Reagoval som ako vždy – sklopil som pohľad a rýchlo som kráčal ďalej. Viem, že len vtipkujú. Viem, že k tomu, že človek niekoho pozná, patrí aj to, že je k nemu protivný. Drobec má vždy poruke niečo geniálne ako: „Vzhľadom na to, že ma teoreticky nechceš, venuješ až priveľa času myšlienkam a rečiam o mojom penise.“ U Drobca to možno funguje, ale u mňa nie. U mňa funguje dodržiavanie pravidiel. A tak držím hubu a krok a o chvíľu je po všetkom.
Naposledy som povedal niečo, čo stálo za to, keď som napísal ten posratý list šéfredaktorovi o tom, že posratý Drobec Cooper má posraté právo byť posratou hviezdou v našom futbalovom mužstve. Vôbec neľutujem, že som napísal ten list, ľutujem len, že som ho podpísal. Tým podpisom som jasne porušil pravidlo držať hubu – a pozrite, kam ma to dostalo: v utorok popoludní som sám a civiem na svoje čierne conversy.
