V Deň Ústavy, keď Slovenskom otrasie správa o rituálnej samovražde neznámeho dievčaťa pred Grasalkovičovým palácom, sa devätnásťročná Sofia stretáva s tajomným a temným Havranom.
Sofia je slušne vychované dievča z dobrej rodiny. Práve ju prijali na vysokú školu a tak sa rozhodne, že vycestuje za Havranom, ktorého spoznala na sociálnej sieti. V jeho spoločnosti sa odovzdane vrhne do sveta narkotík, avantgardnej hudby, dekadentnej filozofie, zvráteného sexu a okultizmu…
„Žiť rýchlo a umrieť mladý.“
To je hlavná téma temného trileru mladého, slovenského autora Sebastiána Jahiča. Zameriava sa predovšetkým na tienisté stránky života – deviantné správanie, sexuálnu mágiu či deprimujúce filozofické smery.
Sofia a Havran, hlavné postavy románu Zapálili sme onen svet, sa cítia spútaní normami a očakávaniami spoločnosti aj blízkych a hľadajú oslobodenie neprijateľným a zakázaným spôsobom.
Havrana v súvislosti so samovraždou hľadá polícia a Sofia uteká s ním. Do dekadentného sveta sa prepadáva čoraz viac a z lásky k Havranovi sa odhodláva na splnenie jeho tajného sna, i keď vie, že mu musí obetovať to najcennejšie, čo má. Svoj život.
Začítajte sa do novinky Zapálili sme onen svet:
I
„… Hoci polícia sprístupnila oblasť už pred hodinou a upratovacia čata odstránila všetky stopy nešťastia, Hodžovo námestie je stále plné zvedavcov a novinárov. Žurnalisti neodchádzajú napriek tomu, že väčšina z nich mala dnes priniesť reportáž z osláv Dňa Ústavy, ktoré prebiehajú či skôr mali prebiehať len o niekoľko ulíc ďalej. Z dôvodu tragických udalostí dnešného skorého rána sa napriek bohatému programu na oslavách zúčastnil len neveľký počet ľudí, a preto organizátori večerné vystúpenia zrušili. Prezident sa vyjadril, že tento zbytočne vyhasnutý život mladej ženy visí nad dnešným výročím ako hrozivý a nezmazateľný tieň, spochybňujúci všetko, čo má tento dátum pre občanov Slovenskej republiky znamenať. Po identite obete sa stále pátra.“
Sofia sedela sama v kupé vozňa ŽSR pamätajúceho si iný režim a pokúšala sa sústrediť na rozčítanú knihu. Ktosi neďaleko nej však na tablete sledoval aktuálne správy pri maximálnej hlasitosti, takže sa nevedela koncentrovať. Napriek tomu, že cestovala expresnou linkou z Košíc do Bratislavy, dvere na kupé boli rozbité a nedali sa zavrieť. Sofia nemala inú možnosť, než si zbaliť čítačku do pyramídkami vybíjanej kabelky a dnes si nechtiac už x-tý raz vypočuť správy o dievčati, čo nadránom spáchalo veľkolepú samovraždu.
„Celú udalosť zachytilo niekoľko priemyselných kamier z viacerých uhlov,“ pokračoval hlas známej moderátorky. „Hoci všetky záznamy sú už v rukách vyšetrovateľov, dnes doobeda boli na internetový portál youtube.com umiestnené dve videá zachytávajúce celý priebeh upálenia. Kým videá administrátori portálu stiahli, dosiahlo každé z nich vyše sedemstotisíc vzhliadnutí. Aj týmto činom sa tragédia dostala do pozornosti svetových médií, ako sú BBC, CNN…“
Všetky sociálne siete boli plné tohto nezvyčajného prípadu. Bola to jedna z tých udalostí, ktoré otrasú celým národom, ktoré sa nemihnú v každodenných správach ako ďalšie banálne a do zajtra zabudnuté nešťastie, ale zaryjú sa hlboko do kolektívnej pamäti. Na hrôzostrašnú smrť sa sústredila celá mediálna pozornosť a to, čo zrána až tak horibilne nevyzeralo, novinári počas dňa nafúkli do gigantických rozmerov.
Toho dňa Sofiini rodičia odcestovali, paradoxne, práve pre otcovu prácu súvisiacu s oslavami Dňa Ústavy. Sofia plánovala stráviť celé poobedie prípravami na dnešný dlho očakávaný večer, ale to, čo sa odohralo v Bratislave, jej znova a znova odvracalo myšlienky od vytúženého stretnutia: aj preto, že mala namierené práve do hlavného mesta.
Hučiaci tablet sa na chvíľu odmlčal, ale skôr než svitla nádej na ticho, rozhulákal sa opäť, prinášajúc spravodajstvo o tejto záležitosti pekne od začiatku, ibaže od inej televízie a z úst inej moderátorky:
„Oslavy dnešného štátneho sviatku narušila šokujúca udalosť. V skorých ranných hodinách sa zatiaľ neznáma mladá žena pred prezidentským palácom poliala benzínom a zapálila sa. Privolaní pracovníci rýchlej lekárskej pomoci už iba konštatovali smrť podpálenej. Motív samovraždy ostáva neznámy, no záznamy priemyselných kamier zverejnené na internete spochybňujú depresiu ako príčinu tohto hrozného činu. Mladá žena, oblečená v čiernom, totiž napriek zjavnému rozrušeniu vykonala uprostred ľudoprázdneho námestia zvláštny obrad s dýkou. Na záver si preťala žily na oboch rukách a poklonila sa smerom na západ. Až potom na seba vyliala…“
Pred rodičmi uviedla ako dôvod cesty do Bratislavy návštevu koncertu rôznych experimentálnych zoskupení. Skutočnou príčinou však bolo stretnutie s istým mladíkom, ktorý ju neodolateľne priťahoval napriek tomu, že na facebookovom profile nezverejnil ani jednu svoju fotografiu.
Posledné týždne boli pre ňu melancholické, leto strávila v pochmúrnej samote svojej izby. Rozišla sa s priateľom po dlhoročnom vzťahu, pričom ten sa netajil tým, že posledné mesiace s ňou ostával iba preto, aby zvládla obdobie maturít a prijímacích skúšok na univerzitu. Sofia zanevrela na celý svet a po prerušení kontaktov so všetkými stredoškolskými kamarátkami to bol práve tento záhadný mladý muž, s ktorým sa virtuálne čoraz viac zbližovala. Poháňala ju vrodená zvedavosť, mladík využil Sofiinu fascináciu a ukázal jej, aký je v skutočnosti hlboký a rozsiahly svet pre ňu blízkej morbídnej, žánrovo nezaraditeľnej hudby, dekadentných filozofov, bizarnej poézie a okultizmu.
Zápis na fakultu sa mal konať už o niekoľko dní – chcela študovať astrofyziku, mimochodom, na skúškach bola najlepšia – pričom dúfala, že sa jej podarí vzoprieť sa matke a ostať v Bratislave až do dňa zápisu. On odtiaľ síce tiež nebol, ale vraj by vedel zohnať nejaké ubytovanie.
Zhlboka zazívala a vyložila si nohy v ťažkých topánkach na sedačku pred sebou. Už kedysi prechádzala takouto cestou, ako si to sama spoetizovala, nadol, do temných hlbín duše, ešte na začiatku strednej školy. Zišla z nej, na veľké potešenie rodičov, práve vďaka vzťahu so „slušným“ chlapcom. K tomu ryšavému dievčaťu, ktoré poznala len ako blčiacu červenooranžovú fakľu z nekvalitného kamerového záznamu, cítila akési sympatie, náklonnosť, dokonca každou hodinou akési rozširujúce sa, neviditeľné puto. Počúvala správy z vedľajšieho kupé a rozmýšľala, o čom by sa dočítala v tej „pri obeti nájdenej knihe, ktorá však bola z veľkej časti zničená plameňmi. Očití svedkovia tvrdia, že bola napísaná v neznámom jazyku a plná neznámych symbolov.“
* * *
Klub Monštrum je situovaný takmer ideálne – uprostred komplexu opustených fabrík a tovární. Zanedbané okolie skvele dotvára umiestnenie podniku takéhoto charakteru – s vchodom z bočnej uličky, do ktorej sa nedá dostať autom. V okolí klubu sa už flákajú skupinky návštevníkov, podávajú si fľaše s rôznymi destilátmi, z útrob budovy sa ozývajú nepravidelné, neidentifikovateľné zvuky, pravdepodobne zvuková skúška. Sofia zacítila závan marihuany. Snažila sa nepriťahovať pozornosť, ale ako osamotený votrelec na očividne uzavretej scéne, kde sa každý s každým pozná, sa jej to veľmi nedarilo.
Utiahla sa do rohu uličky a naťukala číslo, čo jej iba včera dal jej kontakt. Napäto očakávala, kedy prvýkrát začuje hlas svojej záhadnej známosti. Obsadzovací tón, linka bola mŕtva. Rozrušená navolila číslo ešte raz, ale opäť bolo nedostupné. Výborne, Sofia, pomyslela si, dotrepala si sa sem cez pol republiky za kýmsi, koho nepoznáš po mene a nevieš ani, ako vyzerá. Cítiš sa medzi týmito indivíduami trápne a vlak domov ide až ráno.
Ako tušila, klub sa nachádzal v podzemí uprostred siete úzkych, zatuchnutých chodieb popretkávaných labyrintom chladných rúr, prachu a pavučín. Jasné pokyny namaľované na stenách nasmerovali hostí, kam majú ísť. Postavila sa do radu pred vstupom do sály, a práve keď siahla do kabelky po peňaženku, ktosi jej nečakane položil ruku na plece. Striaslo ju.
„Presne tomu som sa chcel vyhnúť. Nechcel som ťa vystrašiť, tak som ťa radšej neoslovil,“ prihováral sa jej vysmiaty mladý muž.
Vystrúhala úsmev: „Havran?“
„Hej, tak ma volajú.“
