Šiesty, predposledný diel úžasnej série, prepája postupne jednotlivé svety, spája nitky a blíži sa veľké finále. Fantasy séria Temná veža z pera Stephena Kinga pokračuje – v slovenčine vyšiel šiesty diel Susannina pieseň.
Hrdinovia nášho ka-tet síce dokázali poraziť vlky z Cally, ale vzápätí ich postihne nová katastrofa. Telo Susannah Deanovej ovládla démonka Mia a jej smrteľnú podobu chce zneužiť na vynosenie démonického dieťaťa. Mia ukradla čiernu Trinástku a cez stratené dvere prešla do New Yorku v roku 1999, aby tam porodila potomka zrodeného z dvoch matiek a dvoch otcov. Z neho má vyrásť Rolandova nemesis.
Roland a Eddie sa rozhodnú využiť pomoc manniov, cestovateľov v čase, a vybrať sa za Susannah. Otec Callahan s Jakom dostanú za úlohu nájsť Calvina Towera, majiteľa prázdnej parcely, na ktorej rastie magická ruža – a tú treba za každú cenu zachrániť. Bez ohľadu na ich úmysly však ka má pre nich úplne iné plány. Jake, Callahan a chlapcov spoločník brumbo sa prenesú do New Yorku za Susannah a Eddie s Rolandom skončia v East Stonehame v štáte Maine, kde ich privíta Eddieho starý nepriateľ gangster Balazar.
Pištoľník s mladým spoločníkom však nemusia čeliť iba guľkám. Onedlho ich totiž čaká stretnutie s ich stvoriteľom, mladým autorom románu Prekliatie Salemu.
Susannina pieseň je zaujímavá z pohľadu jednej scény, v ktorej sa do príbehu vloží samotný autor Stephen King. Celá kniha je akýmsi pokusom o vysvetlenie, ako celá sága Temná veža funguje, kam smeruje a čo ňou chcel povedať. V danej scéne ukazuje svoju rolu v príbehu – že nie je jeho vládcom, ale len služobníkom. Rozprávačom, cez ktorého hovorí Roland, Gan, múzy…
Začítajte sa do knihy Susannina pieseň, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar:
„Ako dlho mágia zostane?“
Na Rolandovu otázku spočiatku nikto neodpovedal, preto sa opýtal znova a tentoraz sa cez obývaciu izbu na fare pozeral na miesto, kde sedeli manni Henchick s Cantabom, ktorý sa oženil s jednou z mnohých Henchickových vnučiek. Muži sa držali za ruky, ako je u manniov zvykom. Starší v ten deň prišiel o vnučku, ale či trúchlil, to sa z jeho kamennej, vyrovnanej tváre nedalo vyčítať.
Vedľa Rolanda sedel tichý a príšerne bledý Eddie Dean. Za ruku nikoho nedržal. Na zemi pri ňom sedel so skríženými nohami Jake Chambers a do lona si posadil Ráta. Roland čosi také v živote nevidel a neveril by, že billy-brumbo to chlapcovi dovolí. Eddie aj Jake boli zafŕkaní krvou. Tá na Jakovej košeli patrila jeho priateľovi Bennymu Slightmanovi. Krv na Eddieho košeli Margaret Eisenhartovej, kedysi Margaret z Červenej cesty, stratenej vnučke starého patriarchu. Eddie s Jakom vyzerali rovnako unavene, ako sa Roland cítil, ale bol si takmer istý, že dnes v noci si neoddýchnu. Z diaľky z mesta k nim doliehalo burácanie ohňostrojov, spev a huriavk oslavy.
Tu sa neoslavovalo. Benny a Margaret zomreli a Susannah zmizla.
„Henchick, odpovedzte mi, na kolenách prosím: ako dlho mágia zostane?“
Starec si neprítomne pohladil bradu. „Pištoľník – Roland –, to nedokážem odhadnúť. Mágia dverí v jaskyni je nad moje sily, ako iste vedia.“
„Povedzte mi, čo si myslíte. Čo vám napovedajú vaše vedomosti.“
Eddie zdvihol ruky. Boli špinavé, pod nechtami mu zasychala krv a triasli sa. „Hovorte, Henchick,“ požiadal pokorným a bezmocným hlasom, aký Roland ešte nepočul. „Hovorte, na kolenách prosím.“
Rosalita, všestranná gazdiná otca Callahana, priniesla tácku. Ležali na nej šálky a karafa s pariacou sa kávou. Aspoň ona si našla čas prezliecť sa z krvavých, zaprášených džínsov a košele do domácich šiat, hoci v očiach sa jej stále zračila hrôza. Hľadeli jej z tváre ako malé zvieratká z brloha. Bez slova naliala kávu a rozdala šálky. Roland si jednu vzal a neuniklo mu, že všetkej krvi sa predsa len nezbavila. Na chrbte pravej ruky jej zostala červená šmuha. Margaretina, alebo Bennyho? Roland to nevedel. Ani mu na tom veľmi nezáležalo. Vlky porazili. Možno sa do Cally Bryn Sturgis vrátia, možno nie. Rozhodne o tom ka. Ich starosť je Susannah Deanová, ktorá zmizla po boji a zobrala so sebou čiernu Trinástku.
Henchick sa opýtal: „Pýtate sa na kaven?“
Roland prikývol. „Tak, otec. Na zotrvačnosť mágie.“
Otec Callahan si zobral šálku kávy, kývol Rosalite a roztržito sa usmial, ale nepoďakoval. Od návratu z jaskyne takmer neprehovoril. Na kolenách mu ležala kniha Prekliatie Salemu od autora, o ktorom nikdy nepočul. Svoj román vyhlasoval za dielo fikcie, ibaže on, Donald Callahan, v ňom vystupoval. Žil v meste, o ktorom kniha rozprávala, a podieľal sa na udalostiach, ktoré opisovala. Pozrel sa na zadnú stranu obálky aj na záložku. Zmocnila sa ho podivná istota, že z autorovej fotografie sa naňho bude pozerať iná verzia jeho vlastnej tváre (s najväčšou pravdepodobnosťou ako vyzeral v roku 1975, keď sa spomínané udalosti odohrali), lenže podobizeň chýbala a informácia o spisovateľovi bola veľmi stručná. Žije v štáte Maine. Je ženatý. Predtým už napísal inú knihu, a ak sa dá veriť citátom na zadnej strane obálky, stretla sa s veľmi dobrým ohlasom.
„Čím silnejšia mágia, tým dlhšie zotrvá,“ povedal Cantab a spýtavo sa pozrel na Henchicka.
„Tak,“ starec súhlasil. „Mágia aj kúzla sú jedno a odvíjajú sa odzadu.“ Odmlčal sa. „Z minulosti, vieme.“
„Dvere sa otvorili do mnohých miest a mnohých časov vo svete, z ktorého prišli moji priatelia,“ povedal Roland. „Mňa zaujímajú iba posledné dve miesta. Dá sa to?“
Čakali, kým to Henchick s Cantabom zvážia. Manniovia sú skvelí cestovatelia. Ak by niekto vedel alebo dokázal urobiť, čo Roland žiada – čo chcú všetci –, budú to títo ľudia.
Cantab sa úctivo naklonil k starému mužovi, dinh Cally Červená cesta. Niečo mi pošepkal. Henchick ho počúval s bezvýraznou tvárou, potom Cantabovi hrčovitou stareckou rukou obrátil hlavu a tiež mu niečo pošepkal.
Eddie sa zamrvil a Roland cítil, že je pripravený explodovať – možno začne kričať. Položil mu na plece ruku a Eddie sa utíšil. Aspoň nateraz.
Tichá porada pokračovala asi päť minút, kým ostatní čakali. Zvuky oslavy v diaľke na Rolanda sťažka doliehali; len Boh vie, ako sa musel cítiť Eddie.
Napokon Henchick potľapkal Cantaba po líci a obrátil sa k Rolandovi.
„Domnievame sa, že je to možné,“ povedal.
„Vďaka Bohu,“ zamrmlal Eddie. A potom hlasnejšie: „Vďaka Bohu! Poďme hore. Stretneme sa s vami na Východnej ceste…“
Obaja bradatí muži krútili hlavami, Henchick s akousi strohou ľútosťou, Cantab takmer s výrazom hrôzy.
„Potme do Jaskyne hlasov nepôjdeme,“ povedal Henchick.
„Musíme!“ vybuchol Eddie. „Nerozumiete tomu! Nejde iba o to, ako dlho mágia zotrvá, je to aj otázka času na druhej strane! Za dverami plynie rýchlejšie a nedá sa zastaviť. Kristepane, Susannah možno v tejto chvíli rodí, a ak je to nejaké kanibalské…“
„Počúvajte ma, mladý muž,“ oslovil ho Henchick, „veľmi pozorne ma počúvajte, na kolenách prosím. Deň je takmer na konci.“
Mal pravdu. Roland si nepamätal, že by mu nejaký deň tak rýchlo pretiekol pomedzi prsty. Skoro ráno, krátko po úsvite, bojovali s vlkmi, potom na ceste oslavovali víťazstvo a oplakávali straty (ktoré boli neuveriteľne malé, ako sa ukázalo). Len čo zistili, že Susannah je preč, vyšli k jaskyni, kde pochopili, čo sa stalo. Kým sa vrátili na bojisko na Východnej ceste, prešlo poludnie. Väčšina obyvateľov mesta odišla, triumfálne si odviedli zachránené deti domov. Henchick pomerne ochotne pristal na dišputu, ale kým prišli na faru, slnko bolo na nesprávnej strane oblohy.
Napokon si v noci predsa len odpočinieme, pomyslel si Roland, no nevedel, či sa má tešiť, alebo byť sklamaný. Spánok by sa mu zišiel, aspoň tým si bol istý.
„Počúvam a rozumiem,“ odvetil Eddie, lenže Roland mal ruku stále na jeho pleci a cítil, že mladší muž sa trasie.
