Tip na knihu: Herečka Lucia Siposová. A jej nová Anča

Pred siedmimi rokmi napísala Lucia Siposová svoj debut Hello. My name is Anča Pagáčová. A stal sa z neho bestseller. Rýchlo sa vypredal. Potom vyšiel v novom vydaní…a aj to je vypredané. História sa zopakovala. Nedávno vyšla Lucii nová kniha…a vypredala sa. Dotlačili ju a teraz je opäť vonku. A oplatí sa prečítať ju.

 

S láskou Anča Pagáčová je to román o láske, ktorá nás dokáže veľa naučiť, aj keď je slepá.Tento príbeh má šťavu a humor. A najmä ľudské teplo.  Je venovaný láske, aj tej slepej, ktorá prišla, lebo musí prísť a veľa nás dokáže naučiť. Je venovaný všetkým odvážnym, ktorí sa neboja milovať a postaviť sa na vlastné nohy… Vrátila sa Anča Pagáčová a je plná lásky!

Na rozdiel od prvej knihy, tentoraz nejde o poviedkové situačné fragmenty, ale o román, ktorého hlavnú dejovú líniu tvorí uletený a ulietaný vzťah Anče s nevypočítateľným Gašparom. Siposová vo svojom rozprávaní ľahkou hravou formou rozoberá dôležité životné témy, provokuje aj rozosmieva.

Anča precestuje kus sveta, čo románu dodáva kozmopolitný charakter. Príbehu nechýba nadhľad, irónia a svojský humor, ktorý sa určite dotkne aj vášho srdca. Či už ste Luciin debut čítali, alebo nie, jej titul S láskou Anča Pagáčová si určite vychutnáte plnými dúškami!

Na knihe pracovala Lucia Siposová posledný polrok a veľmi intenzívne. „Knižku treba písať kontinuálne, v jednej nálade a atmosfére, po kúskoch to nejde,“ vysvetľuje herečka, ktorú teraz môžeme vidieť v seriáli Divoké kone. „Hovoril mi to aj Boris Filan – keď písať, tak sa treba zavrieť v izbe, zatiahnuť závesy. A presne tak to aj bolo, posledného pol roka som sedela doma a písala.“
Lucia dúfa, že jej kniha S láskou Anča Pagáčová dokáže čitateľov nielen rozosmiať, ale aj dojať a napokon ich dokáže urobiť lepšími.

 

Začítajte sa do novinky Lucie Siposovej S láskou Anča Pagáčová:

Mám perné dni. Dostala som rolu v seriáli. Hrám väzenkyňu. Neviem, či vyzerám práve ako väzenkyňa. Ale je pravda, že väzenkyňa môže byť pokojne aj premiérka. Ako tá Ukrajinka Júlia Tymošenková. Usvedčili ju zo sprenevery a šup do basy. Myslím, že ju len chceli odstrániť. Asi vedela viac, než treba. Skutoční zločinci v base predsa netvrdnú. Ktovie, či si aj tam zaplieta ten pekný vrkoč…

     Dnes by som sa potrebovala vyvetrať. Volá Gašpar! Ako na zavolanie!

„Budem U Zlatého kojota.“

„Robíš si srandu s tým názvom?“

„Nerobím. Príď.“

    Prídem. Tretia cenová. Gašpara nikde. Nejde mi do hlavy, čo by tu vôbec robil. Možno nechce, aby nás spolu videli. Ešte si zrejme nevyriešil tie svoje veci. Čo ja viem… Chvíľu čakám pri bare s pepsi light. Nechodí. Píšem sms. Kde si? Odpíše. Hore. Prihovorím sa čašníčke v zástere:

„Prosím vás, je tu ešte nejaká iná miestnosť?”

     Päťdesiatnička s vyrytou vráskou medzi očami si ma premeriava. Hlavou naznačí, že ju mám nasledovať. Zrejme nejaký súkromný salónik. Začínam si predstavovať erotickú scénu s Gašparom a Ančou Pagáčovou v hlavnej úlohe. Možno som tento podnik podcenila. Možno mi odhalí svoje ľahko perverzné tajomstvo. Ideme po schodoch. Potme. Príliš sexy to zatiaľ nevyzerá. Na schodoch narazíme na mladého Cigána, kompletne nahodeného v športových značkách. Svietia mu oči aj tenisky. Schody berie po dvoch, zmizol tak rýchlo, ako sa objavil.

     Sme na poschodí. Čašníčka v zástere otvorí dvojkrídlové otlčené dvere a zasvieti. Naskytne sa mi boľavý pohľad na bratislavskú luzu a obete hazardu! Poďakujem sa za sprievod a čašníčka bez slova odíde.

Salónik. Na stenách visia poľovnícke trofeje. Hlavy svíň a paroháčov, alter egá veľkých hráčov. Karty a žetóny, cigarety a popolníky, alkohol a koks. A Gašparova pepsi. On nepije, nefajčí, ani nefetuje.

„Čo tu robíš, preboha?”

     Gašpara pobaví moje zdesenie. Veď on sa iba hrá. Underground na druhom poschodí v tretej cenovej. Tu pochovám svoj dnešný sexuálny apetít.

„Ja som si myslela, že ma chceš zbaliť…“

     Gašpar sa chlapčensky uškrnie a naznačí mi, že mám byť ticho. Som teda ticho. V šere nahmatám nejakú stoličku a usadím sa vedľa neho. V celej miestnosti svieti len jediná lampa nad veľkým pokrovým stolom. Z tieňa sa vynárajú telá, tváre a ruky hráčov. Je ich tam osem plus unavená krupiérka. Uhladený chlapík v obleku, zúfalec vo flanelke, výpalník v koženej bunde, mafián s pečatným prsteňom, zabijak so skoksovanými očami, otec rodiny vo svetri, chudý študent v slnečných okuliaroch a pologénius Gašpar v bielej košeli. Táto zdanlivo biela košeľa má na chrbte flitrovaného strieborno-červeného draka. No neviem.

„Prečo má ten chalan slnečné okuliare? Je tu totálna tma.”

„Aby ho neprezradili oči, keď blufuje… All in!“ vyhŕkne Gašpar a všetci spozornejú. Vyhrá. Krupiérka mu prisunie kôpku žetónov. Vyskočí zo stoličky a začne vzrušene chodiť po salóniku ako kohút po dvore.

„Kto je tu pán? Kto je tu pán?!“

Dokonca ma od samej radosti pobozká.

Myslela som si, že to bol už koniec a pôjdeme, ale ukázalo sa, že to bol len začiatok. Hodinku to sledujem. Chlapi sú do hry takí zažratí, že mi nikto nevenuje žiadnu pozornosť. Výnimočne mi to neprekáža. Niekto zaklope. Nik nereaguje. Ani Gašpar. Sústredene sleduje protihráčov ponad svoje dioptrické okuliare s čiernou obrubou. Pristanú mu.

     Otvoria sa dvere a niekto zapáli hnusné neónové svetlo. Už reagujú.  Žmúrim. Vidím malú Číňanku s vrecom.

„Doblý. Doblý. Nekupite tličko? Nekupite tličko?“ zopakuje  dvakrát a začne z vreca vyťahovať všelijaké farebné handry. Gašpar okamžite ožije, že on chce to futbalistické. Ona, že sedem eur. On, že má len päť.

Ona, že doble. Vyhandloval to. Vtedy som ešte netušila, že má záľubu v kupovaní tých najhorších tričiek na svete. A v handlovaní. Číňanka odišla o tričko ľahšia a za mak bohatšia. Nikto iný o tričko neprejavil záujem.

     Miestnosť sa zasa ponorí do tmy a mne sa začne zívať. Som v nejakom zlom sne bez pointy.

„Kedy už pôjdeme preč?”

„Nemrnči.“

 „Kedy je koniec?“

Z opačného konca stola sa ozve tichý, ale presvedčivý hlas zabijaka. Skoksované oči mu nevidno, z tmy vystupujú len jeho hovoriace pery.

„Nikdy, moja. Toto nie je turnaj, toto je cash game. Niekedy sme tu aj týždeň. Hrá sa, kým sú prachy na stole, a kým tu sedia aspoň dvaja, čo majú o ne záujem. Chápeš, moja?”

„Ty tu plánuješ sedieť týždeň, Gašpar?”

Gašpar sa začne smiať, ako keby som povedala niečo bohovsky vtipné.

Pridajú sa aj ostatné indivíduá.

„Ja už nevládzem. Idem.”

„Počkaj, Anči. Ešte chvíľu.”

Počkala som ešte chvíľu asi trikrát. Dokopy som čakala ďalšie dve hodiny a celý čas som rozmýšľala, že načo.

„Načo som tu, Gašpar?“

„Veď sme spolu.“

„Hm. Dobrú noc.“

     O jednej ráno som rezignovane opustila tajný salónik U Zlatého kojota. Sama. Kojot ešte neskončil. Prachy boli stále na stole a ani zvyšných päť hráčov sa zjavne domov neponáhľalo. Možno domov ani nemali… Sadám do auta úplne triezva, ale cítim sa ako nesvojprávna. Ako som mohla v tom pajzli stráviť štvrtkový večer? Gašpar ma celú noc ťahal za nos a ja som sa nechala. Sedela som tam ako taká trúba a kukala na tú socku. Čo mi šibe? Gašpar je gambler. Oči mi oslepuje červené svetlo. Alarmujúce červené svetlo. STOP STOP STOP. To je varovanie! … Nie. Je to len semafor. Zelená. Idem. Pomaly. Teraz nesmiem skončiť v base. Nemám na to čas. Som väzenkyňou v seriáli.

 

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
Pred siedmimi rokmi napísala Lucia Siposová svoj debut Hello. My name is Anča Pagáčová. A stal sa..." />