Muž požiadal svoju manželku o rozvod. Ona mu na papier napísala niečo, čo mu zmenilo život. Ženatý alebo nie, toto by ste si mali prečítať

Keď som sa vrátil v tú noc domov, manželka prestrela stôl a prichystala večeru. Chytil som jej ruku a povedal jej : „Musím ti niečo povedať.“ Sadla si a potichu jedla. V jej očiach som spozoroval bolesť.

V tom momente som nevedel otvoriť ústa. Musel som sa priznať, že uvažujem o rozvode. Tému som predniesol naozaj pokojne. Nevyzerala nahnevane. Iba sa opýtala: „Prečo?“

Odpovedi som sa vyhýbal. To ju nahnevalo. Niečo do mňa hodila a kričala na mňa, že nie som muž! V ten deň sme sa viac nerozprávali. Plakala. Vedel som, že chcela vedieť, čo sa stalo s našim manželstvom. Iba ťažko som jej vedel uspokojivo odpovedať. Nemiloval som ju už. Moje srdce patrilo Jane. Iba som ju ľutoval.

S pocitom viny som podpísal rozvodové papiere, v ktorých stálo, že si môže nechať  náš dom, auto, a  30% v spoločnosti. Pozrela sa na ne a roztrhala ich na kúsky. Žena, ktorá so mnou strávila 10 rokov života mi bola zrazu cudzia. Bolo mi ľúto času a energie, ktorý premrhala. Ale nemohol som zmeniť fakt, že milujem Jane. Nakoniec sa predo mnou rozplakala. Jej plač bol pre mňa úľavou. Myšlienka rozvodu sa zdala byť po niekoľkých týždňoch jasnejšia a reálnejšia.

Na druhý deň som sa vrátil domov neskoro. Písala niečo na stole. Večeru som nedostal, tak som si šiel rovno ľahnúť. Nakoľko som bol veľmi unavený po celom dni s Jane, nebol problém zaspať. Keď som vstal, stále bola pri stole a písala. Nestaral som sa do nej a tak som si išiel opäť zdriemnuť.

Ráno mi prezentovala podmienky rozvodu: nechce odo mňa nič, iba chcela aby sme sa mesiac pred rozvodom snažili žiť ako normálna rodina. Jej dôvody boli rozumné: syn mal skúšky a preto sme ho nechceli našim stroskotaným manželstvom vykoľajiť.

Bolo to akceptovateľné. Naviac ma však požiadala aby som si pripomenul, ako som ju niesol zo svadobnej miestnosti a aby som ju počas tohto mesiaca nosil takto každý deň až k vchodovým dverám. Myslel som si, že sa zbláznila. Aby však boli posledné dni nášho manželstva znesiteľnejšie, súhlasil som.

Jane som o rozvodových podmienkach povedal. Iba sa im smiala a odvrkla, že sú absurdné. Povedala, že bez ohľadu na to, aké triky moja manželka skúsi, aj tak musí čeliť rozvodu.

Ja a manželka sme neudržiavali žiaden fyzický kontakt, odkedy som predniesol tému rozvod. Keď  som ju vynášal zo spálne prvý deň, bolo to dosť neohrabané. Náš syn nám tlieskal a pokrikoval niečo v zmysle, že ocko drží mamku pevne v náručí. Jeho slová sa ma dotkli. Od spálne do obývačky až k dverám. Niesol som ju na rukách vyše 10 metrov. Zavrela oči a jemne dodala: „Synovi o rozvode nehovor.“ Prikývol som. Cítil som sa však smutne. Pred dverami som ju položil na zem. Počkala na autobus do práce.  Ja som šiel do práce autom.

Na druhý deň to bolo celé prirodzenejšie. Oprela sa mi o hruď. Cítim som jej vôňu. Uvedomil som si, že som na ňu poriadne nepozrel už veľmi dlhý čas. Už nebola mladá. Mala zopár vrások a šedé vlasy. Naše manželstvo ju poznačilo. Na minútu som mal výčitky, čo som jej to urobil.

pexels.com

Na štvrtý deň keď som ju zdvihol, pocítil som stratenú intimitu. Táto žena mi dala 10 rokov svojho života. Na piaty a šiesty deň  sa to opakovalo. Jane som o tom nepovedal. Mesiac plynul a nosenie mojej ešte stále manželky bolo jednoduchšie. Pravdepodobne to bolo každodenným cvičením.

Jedno ráno sa rozhodovala, čo si má obliecť.  Vyskúšala zopár šiat, ale nevedela si medzi nimi vybrať.  Potom so vzdychla, že všetky šaty sú jej veľké. Potom som si uvedomil, že schudla a to bol dôvod, prečo bolo jej nosenie v náručí ľahšie a ľahšie.

Zrazu mi to došlo… mala v srdci toľko bolesti a trpkosti. Podvedome som sa jej dotkol.

V tom momente prišiel náš syn a povedal, že je čas maminu odniesť. Vidieť svojho otca ako sa hoc len letmo dotýka matky je dôležitou súčasťou jeho života. Manželka ho zavolala, nech príde bližšie a objala ho. Odvrátil som zrak, lebo som sa bál, že ten pohľad mi zmení názor na rozvod. Potom som ju zodvihol a niesol overenou cestou. Jej ruky oblapili môj krk nežne a jemne. Držal som ju pevne, bolo to presne ako v náš svadobný deň.

Jej váha mi robila starosti. V posledný deň to bolo ťažké. Sotva som urobil krok. Syn odišiel do školy.  Pevne som ju chytil a pošepkal jej, že som netušil, že nášmu životu chýba intimita. Odišiel som aj ja… Vybehol som dverami nahor. Otvorila Jane :“Prepáč Jane, už sa nechcem rozvádzať!“

tumblr.com

Pozrela sa na mňa prekvapene a dotkla sa môjho čela. „Máš horúčku?“ povedala.  Zložil som jej ruku z čela a dodal som: „Prepáč Jane, nechcem sa už viac rozviesť. Manželstvo bolo nudné pretože som si nevážil detaily každodenného života. Nie preto, že sme sa viac neľúbili. Za ten čas, čo som ju nosil v náručí som si uvedomil,  že je mojou povinnosťou ju nosiť na rukách každý deň až kým nás smrť nerozdelí!“ Jane vyzerala akoby sa práve zobudila.

Dala mi poriadnu facku, zabuchla dvere a rozplakala sa. Zišiel som po schodoch dolu a sadol si do auta. V najbližšom kvetinárstve som objednal poriadnu kyticu.  Kvetinárka sa ma opýtala, čo má napísať na kartičku s prianím. Usmial som sa a napísal som do nej: „Budem ťa nosiť na rukách až kým nás smrť nerozdelí.“

V ten večer som prišil domov s kvetinami v rukách a úsmevom na perách, vybehol som po schodoch a našiel som manželku ležať mŕtvu v posteli. Už mesiace bojovala s rakovinou a ja som bol tak zaneprázdnený Jane, že som si to ani nevšimol. Vedela, že čoskoro zomrie, a chcela ma ochrániť pred akoukoľvek negatívnou reakciou a výčitkou nášho syna. Aspoň v jeho očiach som bol milujúci manžel…

Malé detaily nášho života sú to, na čom vo vzťahoch záleží. Nie je to dom, auto, či peniaze. Tie vytvoria priaznivé prostredie pre šťastie, ale nie sú šťastím.

Nájdite si preto čas a robte s láskou drobnosti pre svojich milujúcich. Majte šťastné a reálne manželstvo!

Ak sa o tomto článku s nikým nepodelíte, nič sa nestane.

Ak áno, možno si zachránite manželstvo. Veľa životných neúspechov majú na svedomí práve ľudia, keď zistia ako mali na dosah úspech v momente, keď sa vzdali.

pexels.com

Zdroj:chillin.sk