Kniha pre teba: Chcú ju dostať za mreže!

 

Démonické sprisahanie, nečakané prekvapenia, špičkový pohľad na forenzné detaily a desivý záver. To je Zvrátené srdce v podaní jednej z najúspešnejších autoriek krimi románov na svete. Patricia Cornwellová vytvorila postavu súdnej lekárky, ktorú si obľúbili milióny čitateľov. Kay Scarpettová má nový prípad, už 23.v poradí, no tentoraz je riziko, že sa celý jej život rozpadne na márne kúsky…

Doktorka Kay Scarpettová pracuje na ďalšom prípade – na mieste činu v Cambridgei v štáte Massachusetts, keď jej v mobile zaznie výstražný tón. Medzi ostatnými esemeskami sa jej zjaví link a zdá sa, že jej ho poslala jej neter Lucy, odborníčka na počítače. Ale ako je to možné? Pod linkom je video a na ňom záznam Lucy takmer spred dvadsiatich rokov.

Doktorka Scarpettová dostane aj ďalšie videá a dozvedá sa o neteri hrozivé tajomstvá. Ocitá sa v nesmiernom chaose a izolácii, je zmätená a ustráchaná, nevie, na koho sa obrátiť. Nemôže to prezradiť manželovi Bentonovi Wesleymu ani svojmu partnerovi, detektívovi Petovi Marinovi. Dokonca ani samotnej Lucy.

Kay Scarpettová napriek tomu neprestáva pracovať na prípade v bohatej cambridgeskej štvrti, kde našli zavraždenú mladú ženu, dcéru známej hollywoodskej režisérky. Na mieste činu v uzatvorenej dodávke objaví aj zvláštny predmet, ktorý môže mať súvislosť s prípadom. Kto za tým stojí? Môže to byť FBI, ktorá vtrhla na Lucin pozemok a snaží sa proti nej vykonštruovať nejaký prípad, aby ju dostala za mreže?  
To všetko a videá z minulosti hrozia, že zničia celý svet doktorky Scarpettovej aj tých, ktorých má rada.

Zvrátené srdce prináša napínavý príbeh plný šokujúcich zvratov, ktoré zasahujú do osobného života Kay Scarpettovej. „Vo chvíli, keď sa Kay rozhodne odhaliť tajomstvá svojej netere, príbeh sa stáva viac psychologickým trilerom,“ napísal New York Times Book Review.

Patricia Cornwellová patrí k najpredávanejším autorom sveta, jej diela boli preložené do 36 jazykov a vyšli v 120 krajinách. Mimoriadne obľúbená aj u slovenských čitateľov, ktorí si mohli v slovenčine prečítať knihy ako Vlastná krv, Posteľ z kostí, Červená hmla, Posledný prístav, Faktor Scarpettová, Doktorka Scarpettová, Predná línia či Kniha mŕtvych.

Začítajte sa do novinky Zvrátené srdce:

Prvá kapitola

Toho starého medvedíka som darovala Lucy, keď mala desať rokov. Pomenovala ho Uličník. Sedel na jej vankúši na posteli, ustlanej s vojenskou presnosťou alebo ako dokonale upravené nemocničné lôžko.
Chronicky pokojný medvedík na mňa slepo hľadí, čiernu papuľku má vyšitú priadzou v tvare obráteného písmena V. Asi som si len predstavovala, aký bol šťastný a vďačný, že som ho zachránila. Nemá zmysel rozprávať o vypchaných zvieratách, najmä keď má takéto myšlienky právnička, vedkyňa a lekárka, ktorá by mala predovšetkým zmýšľať logicky.
Zaplaví ma zmätok citov pri nečakanom pohľade na medvedíka na videonahrávke, ktorá sa mi práve ocitla v mobile. Musela to snímať stacionárna kamera, sklonená v určitom uhle, možno umiestnená v dierke v strope. Vidím hladké kúsky látky znázorňujúce medvedíkove pazúry, jemnú olivovozelenú mohérovú srsť, čierne zreničky v jantárových očiach aj žltú visačku Steiff v uchu. Spomínam si, že meral asi dvadsať centimetrov, aj preto bol pre rútiacu sa raketu Lucy, moju jedinú neter, de facto moje dieťa, veľmi príjemným spoločníkom.
Tú hračku som našla pred desiatkami rokov na otlčenej starej knihovničke, plnej páchnucich starých zväzkov kníh o záhradkárčení a domoch v južanskom štýle, v modernej časti Richmondu vo Virgínii, ktorá sa nazývala Carytown. Medvedík mal na sebe bielu pletenú halenu. Vyzliekla som mu ju a opravila som ho ako plastický chirurg. Potom som ho oprala vo vlažnej vode šampónom aj antibakteriálnym mydlom a vysušila som ho sušičom na vlasy, nastaveným na chladný vzduch. Rozhodla som sa, že to bude on, nie ona. Vyzeral lepšie bez tej hlúpej haleny alebo iného oblečenia. Doberala som si Lucy, že môže byť pyšná, lebo má holého medveďa. Prisvedčila, že je to tak.
Ak budeš pridlho sedieť bez pohybu, moja teta Kay ti strhne oblečenie a rozpára ti útroby ostrým nožom. Potom ťa zašije a nechá ťa nahého, dodala veselo.
Nevhodné. Hrozné. Vôbec nie vtipné. V tom čase mala Lucy len desať rokov. Zrazu mi v hlave zaznie jej ostrý detský hlas. Urobím krok dozadu od červenohnedej rozkladajúcej sa krvi, na okrajoch už žltnúcej, ktorá pokrýva mramorovú podlahu. Aj zápach nesúci sa vo vzduchu je nechutný a akýsi temný. Muchy sú ako légia drobných démonov, ktorých vyslal sám Belzebub. Smrť je nenásytná a odpudzujúca. Napáda ľudské zmysly. Vzbudí do stavu pohotovosti všetky bunky a hrozí, že aj vám vezme život. Buďte opatrní, držte sa čo najďalej. Utekajte do hôr. Veď práve vy môžete byť na rade.
Ľudia sú naprogramovaní tak, že mŕtve telá sú im odporné a vyhýbajú sa im ako moru. V tomto zakorenenom inštinkte je však zahrnutá aj zriedkavá výnimka, ktorá je nevyhnutná, aby kmeň zostal zdravý a prežil. Iba niekoľkí z nás vchádzajú do tohto sveta a netrápi ich hrôza. V skutočnosti nás tam ťahá, fascinuje nás to, sme zvedaví, a to je dobrá vec. Niekto musí varovať a chrániť tých, čo tu zostanú. Voľakto sa musí postarať aj o to nepríjemné, pýtať sa prečo, ako a kto a starostlivo nás zbaviť rozkladajúcich sa zvyškov, kým sa nerozšíri nejaká infekcia.
Myslím si, že títo zvláštni ľudia boli stvorení zvlášť. Či je to lepšie, alebo horšie, nie sme ako ostatní. Vždy som to vedela. Dajte mi silnú škótsku a pripustím, že nie som celkom normálna a nikdy som ani nebola. Nebojím sa smrti. Len zriedkavo si všímam iné ako to, čo mi chcú jej okolnosti povedať. Zápach, tekutiny, muchy, supy, hlodavce. Aj tie prispievajú k pravde, ktorú hľadám. Je dôležité, aby som rozpoznala a rešpektovala život, ktorý ešte pokračuje vo zvyškoch, čo skúmam a zbieram.
Hovorím to preto, aby som vysvetlila, že mňa neľaká to, čo vystraší väčšinu ľudí a zdá sa im to nechutné. Vlastne… nemá to nič spoločné s Lucy. Veľmi ju ľúbim. Vždy som ju ľúbila. Cítim sa za ňu zodpovedná a všeličo si vyčítam. Asi práve o to ide, keď vo videofilme spoznávam obyčajnú izbu. Steny má natreté vanilkovožltou farbou. Som majsterka dizajnu, autorita, pozorná teta, ktorá svoju neter nasťahovala do tej internátnej izby a dala jej tam aj medvedíka.
Vyzerá rovnako pekne, ako keď som ho oprala a dala do poriadku. Bolo to kedysi na začiatku mojej kariéry a vzala som ho zo zaprášeného richmondského obchodu. Nespomínam si, kedy a kde som ho videla naposledy. Nemám potuchy, či ho Lucy nestratila, niekomu nedala, alebo jednoducho neskryla do šatníka. Na chvíľu prestanem pozorne sledovať videokazetu, lebo neďaleko, o niekoľko miestností ďalej sa ozve záchvat kašľa. Nachádzam sa v krásnom dome, v ktorom práve zomrela bohatá mladá žena.
„Bože. Čo je to? Azda sa niekto nakazil brušným týfusom?“ šomre cambridgeský policajný vyšetrovateľ Pete Marino. Rozpráva sa a žartuje so svojimi kolegami, tak ako to vedia len policajti.
Massachusettský štátny policajt, ktorého meno nepoznám, asi dostal letnú chrípku. Po chvíli však začínam aj ja premýšľať, či je to naozaj len záchvat kašľa.
„Počujte, človeče, čo vám je? Čo ak ma nakazíte? Mohli by ste sa postaviť trochu ďalej?“ hundre Marino.
„Nie je to nákazlivé.“ Ozve sa ďalší záchvat kašľa.
„Kriste, aspoň si zakryte ústa!“
„Ako to mám urobiť, keď mám ochranné rukavice?“
„Dopekla, tak si ich dajte dolu!“
„V nijakom prípade. Nenechám tu svoju DNA.“
„Naozaj? Vari sa kašľom nešíri DNA z jedného konca domu na druhý zakaždým, keď vás to chytí?“
Odvrátim sa od Marina aj policajta a znova upriem zrak na displej telefónu. Na videozázname sa odratúvajú sekundy, no internátna izba zostáva prázdna. Nie je tam nikto, len na Lucinej vojensky ustlanej posteli nepohodlne sedí medvedík. Na úzkych tenkých matracoch s jediným vankúšom sú biela plachta a hnedá prikrývka, akoby boli namaľované, nie skutočné. Neznášam postele, ktoré sú napnuté ako struna. Vyhýbam sa im pri každej príležitosti.
Moja posteľ doma má mäkké ortopedické matrace, jemné línie a mäkké luxusné prikrývky. Uvoľním sa, len čo si na ňu konečne ľahnem. Tam mám sex, snívam alebo ešte nesnívam. Nemám rada pocit stiesnenosti. Nezaspala by som s pocitom obmedzenia ako múmia s minimálnou cirkuláciou krvi v nohách. Nie som zvyknutá na taký vojenský režim, na prísnu domácnosť ani na všivavé motely či baraky. Áno, strávila som veľa času aj na nehostinných miestach, ale nemala som na výber. Lucy je iný príbeh. Nežije už síce celkom po sparťansky, ale nezáleží jej až tak na pohodlí ako mne.
Vložte ju do spacieho vaku uprostred lesa alebo púšte a bude spokojná, ak bude mať zbraň, technológiu a dokáže sa obrániť pred nepriateľom, nech už je to v danej chvíli ktokoľvek. Bude donekonečna kontrolovať okolie a to je ďalší kontroverzný argument. Vari Lucy nemala potuchy, že ju sledujú v jej vlastnej izbe?
Nevedela o tom. Určite o tom nevedela.
Uvedomím si, že tá videonahrávka vznikla pred šestnástimi, možno aj pred devätnástimi rokmi pomocou tej najpokrokovejšej techniky, aká vtedy bola k dispozícii. Megapixelová multikamera. Skrytá. Ovládaná diaľkovo. Určite výdobytok vývoja nového milénia. Istotne nebola falošná ani zastaraná. Nič iné by som ani nečakala.
Technické vybavenie mojej netere vždy predbieha súčasnosť a v polovici alebo koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia by vedela skôr ako iní o poslednom vývoji sledovacej techniky. To však ešte neznamená, že Lucy sama nainštalovala skrytú snímaciu techniku do vlastnej izby, keď pracovala pre FBI a stále pritom študovala. Spomínam si, že aj vtedy bola veľmi tajnostkárska a súkromnícka, aká je aj dnes.
V mojom vnútornom dialógu sa stále objavujú slová, ako sú sledovanie a špehovanie, lebo som presvedčená, že túto videokazetu nenahrali tak, že by o nej vedela. Určite o nej nevedela a to je dôležité. Okrem toho neverím ani tomu, že mi tú nahrávku poslala sama Lucy, hoci sa zdá, že to spravila práve ona zo svojho núdzového čísla. To je veľmi dôležité a zároveň problematické. Okrem toho jej núdzové číslo nemá nikto. Viem na jednej ruke spočítať ľudí, ktorí ho majú. Pozorne si ďalej prezerám detaily záznamu. Začal sa prehrávať pred desiatimi sekundami. Teraz beží jedenásta. Štrnásta, šestnásta. Prezerám si obrázky nasnímané z rôznych uhlov.
Keby tam nebol medvedík Uličník, možno by som ani nespoznala Lucinu bývalú izbu s bielymi horizontálnymi žalúziami, sklopenými dozadu, takže pripomínajú jednoliatu látku alebo opačne začesanú srsť. Ten zvyk ma vždy privádzal do stavu nepríčetnosti. Zvykla zaťahovať žalúzie opačne a mne sa nechcelo stále opakovať, že je to rovnaké, akoby mala spodnú bielizeň oblečenú naopak. Tvrdila, že keď sú žalúzie zatiahnuté takto, dovnútra nevidieť. Toho sa bojí človek, ktorý si myslí, že ho sledujú, stopujú či špehujú. Lucy by niekomu tú možnosť len tak nedopriala.
Iba keby o tom nevedela. Len keby dôverovala tomu, ktokoľvek to nasnímal.