Symbológ Robert Langdon opäť v akcii

 

…a žiaľ, asi poslednýkrát. Áno, Dan Brown sa nechal počuť, že jeho triler PÔVOD je posledným s Robertom Langdonom. Ten tentoraz pátra po nahrávke vedca, futuristu a vizionára Edmonda Kirscha, aby zistil pôvod ľudstva.
Kirsch totiž našiel dôkaz, že so vznikom človeka nemá Boh nič spoločné. Hlavnou otázkou teda je: „Prežije Boh vedu?“
„Myslím si, že veľa klerikov nepoteší myšlienka, že by Boh neprežil vedecký pokrok. História nám totiž ukazuje, že starí Bohovia vedecký pokrok naozaj neprežili…“ cituje Dana Browna exkluzívne vo svojom článku LepšíDeň.sk.


Harvardský profesor symbolistiky a náboženskej ikonografie Robert Langdon prichádza do moderného Guggenheimovho múzea v Bilbau. Má sa tu zúčastniť na predstavení objavu, ktorý „navždy zmení tvár vedy“. Organizátorom má byť jeho priateľ a bývalý študent Edmond Kirsch, štyridsaťročný vedec a magnát, ktorého pre jeho veľkolepé vynálezy a smelé predpovede mnohí považujú za kontroverznú osobnosť celosvetového formátu.
Tento významný večer nemá byť výnimkou. Kirsch tvrdí, že zverejní svoj prelomový objav týkajúci sa základov ľudskej existencie, ktorý môže mať ďalekosiahle následky.

Langdona a stovky ďalších hostí naozaj zaskočí, keď sa starostlivo pripravený večer zmení v chaos. Hrozí, že Kirschov objav bude navždy stratení. Kirscha totiž zavraždia, skôr než ho stihne oznámiť.
Langdon, ktorý sa ocitne v ohrození života, musí ujsť spolu s riaditeľkou múzea Ambrou Vidalovou. Zamieria do Barcelony a podniknú nebezpečný pokus vypátrať záhadné heslo, ktorým sa dá dostať ku Kirschovmu objavu.
Protivník je však vždy o krok pred nimi. Langdon a Vidalová v snahe vylúštiť heslo nachádzajú iba záhadné náznaky a odkazy na moderné umenie. Napokon objavia stopy vedúce k pravde, ktorá dosiaľ nebola známa a skutočne otrasie celým svetom.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Aký je teda PÔVOD?
Krátke kapitoly, premiestňovanie po Španielsku – z Bilbaa, do Madridu či Barcelony. Dynamika, pútavé rozprávanie a postavy, ktoré si obľúbite. Dokonca aj Winstona…ale nechceme prezrádzať 🙂
Príbeh vás zavedie napríklad do barcelonskej katedrály Sagrada Familia.
Španielsko Dan Brown už dôverne pozná. „Je to zvláštna zhoda okolností. Žil som v Španielsku, študoval som tam históriu umenia na univerzite v Seville. Odvtedy som bol v tejto krajine už veľakrát. Len kvôli písaniu knihy Pôvod to bolo trikrát a strávil som tam niekoľko mesiacov.“
Na stránke www.danbrown.sk môžete dokonca navštíviť knižnicu Dana Browna a nechať si od neho virtuálne podpísať knihu Pôvod. Jeho asistent Winston vás osloví vaším menom…vyskúšajte.

Prečítajte si 1.kapitolu trileru Pôvod:

Keď sa starodávna zubačka škriabala hore závratne strmým svahom, Edmond Kirsch bežal pohľadom po zubatom štíte nad sebou. Masívny kamenný kláštor v diaľke, vtisnutý do kolmého útesu, akoby visel v priestore a s tým zrázom čarodejne splýval.
Táto katalánska nadčasová svätyňa odolávala už vyše štyri storočia sile zemskej príťažlivosti a ani o kúsok sa neodchýlila od pôvodného cieľa – izolovať svojich obyvateľov od moderného sveta.
Je to paradox, že budú prví, čo sa dozvedia pravdu, pomyslel si Kirsch a bol zvedavý, ako zareagujú. Z historického hľadiska sú najnebezpečnejší na zemi Boží ľudia… najmä, keď sú ohrození ich bohovia. A ja sa chystám vrhnúť do osieho hniezda planúcu kopiju.
Keď sa zubačka dostala na vrchol, Kirsch zbadal na plošine osamelú čakajúcu postavu. Vychudnutý muž bol zahalený v tradičnej červenej katolíckej sutane a bielej rochete a na hlave mal solideo. Kirsch spoznal vycivenú tvár svojho hostiteľa z fotografií a pocítil nečakaný príval adrenalínu.
Valdespino ma víta osobne.
Biskup Antonio Valdespino bol v Španielsku obávanou postavou – nielen ako dôveryhodný priateľ a radca samého kráľa, ale aj ako jeden z najvýrečnejších a najvplyvnejších obhajcov zachovania tradičných katolíckych hodnôt a tradičných politických postupov.
„Edmund Kirsch, predpokladám,“ zatiahol biskup, keď Kirsch vystúpil zo zubačky.
„Vinný podľa obžaloby,“ odvetil Kirsch s úsmevom, keď stisol hostiteľovi dlaň. „Biskup Valdespino, chcem vám poďakovať, že ste súhlasili so stretnutím.“
„Oceňujem, že ste oň požiadali.“ Biskup mal silnejší hlas, než sa Kirsch domnieval – jasný a prenikavý ako zvon. „Nestáva sa často, že sa na nás obrátia muži vedy, najmä nie vášho významu. Tadiaľto, prosím.“
Keď viedol Kirscha cez plošinu, chladný horský vietor mu bičoval sutanu.
„Musím sa priznať, že vyzeráte inak, než som si vás predstavoval,“ povedal Valdespino. „Očakával som vedca, ale ste celkom…“ Uprel trocha pohŕdavý pohľad na Kirschov luxusný oblek Kiton K50 za šesťdesiattisíc dolárov a poltopánky značky Barker.

„Štýlový, to je to správne slovo?“
Kirsch sa zdvorilo usmial. Slovo „štýlový“ vyšlo z módy už pred desaťročiami.
„Prečítal som si zoznam vašich úspechov, no nie je mi z toho celkom jasné, čím sa vlastne zaoberáte,“ pokračoval biskup.
„Špecializujem sa na teóriu hier a počítačové modelovanie.“
„Takže vytvárate počítačové hry pre deti?“
Kirsch vycítil, že biskup nevzdelanosť iba predstiera, lebo chce vzbudiť dojem, že je svojrázny. Vedel však, že Valdespino je mimoriadne dobre oboznámený s technológiami a často pred ich nebezpečenstvom varuje. „Nie, vážený pane, teória hier je matematické odvetvie, ktoré sa zaoberá modelmi, aby sa dala predvídať budúcnosť.“
„Aha, áno. Čítal som, že ste pred niekoľkými rokmi predpovedali európsku monetárnu krízu. Je tak? A keď to nikto nepočúval, všetko ste zachránili vynájdením počítačového programu, vďaka ktorému Európska únia vstala z mŕtvych. Ako znie ten váš preslávený citát? ,Ako tridsaťtriročný som v rovnakom veku ako Ježiš Kristus, keď predviedol svoje zmŕtvychvstanie.‘“
Kirsch sa nahrbil. „Nevhodná analógia, vaša excelencia. Bol som mladý.“
„Mladý?“ Biskup sa zasmial. „A koľko rokov máte teraz? Odhadujem štyridsať.“


„Presne.“
Biskup sa usmial. Silný vietor mu naďalej nadúval sutanu. „Nuž čo, zem mali zdediť pokorní, ale namiesto toho prešla do rúk mladým – technicky nadaným, tým, čo hľadia na obrazovku namiesto do vlastnej duše. Musím sa priznať, nikdy som sa nenazdal, že budem mať dôvod stretnúť sa s mladým mužom, ktorý ten útok vedie. Volajú vás prorok, to viete.“
„Ale v tomto prípade neveľmi dobrý, vaša excelencia,“ bránil sa Kirsch. „Keď som požiadal o súkromné stretnutie s vami a s vašimi kolegami, rátal som iba s dvadsaťpercentnou šancou, že pristanete.“
„A ja som kolegom povedal, že zbožnému je vždy na osoh, keď si vypočuje neveriaceho. Keď počúvame hlas diabla, sme schopní lepšie oceniť hlas Boží.“ Biskup sa usmial. „Pravdaže, žartujem. Prepáčte mi, prosím, starnúci zmysel pre humor. Moja autocenzúra občas zlyháva.“
Biskup po týchto slovách vystrel ruku. „Nech sa páči. Ostatní už čakajú. Tadiaľto, prosím.“
Kirsch sa zadíval na cieľ ich cesty – kolosálnu citadelu zo sivého kameňa usadenú na okraji zvislého útesu, ktorý padal stovky metrov do bujného gobelínu zalesneného úpätia. Tá výška ho znervózňovala, a preto odvrátil pohľad od priepasti a kráčal za biskupom po hrboľatej cestičke na okraji útesu. V mysli sa sústredil na nadchádzajúce stretnutie.
Požiadal o audienciu u troch významných náboženských vodcov, ktorí sa tu zúčastnili na nedávnej konferencii.
Na Parlamente svetových náboženstiev.
Od roku 1893 sa stovky duchovných vodcov takmer tridsiatich svetových náboženstiev schádzali vždy po niekoľkých rokoch na rozličných miestach a strávili týždeň v medzináboženskom dialógu. Medzi účastníkov patrili mnohí vplyvní kresťanskí duchovní, židovskí rabíni a islamskí mullovia z celého sveta spolu s hinduistickými pujarmi, budhistickými bhikkusmi, jainistami, sikhami a inými.
Cieľom bolo, ako vyhlásil parlament, „kultivovať súlad medzi svetovými náboženstvami, budovať mosty medzi rozdielnymi duchovnými smermi a zdôrazniť prieniky všetkých vierovyznaní“.
Ušľachtilý cieľ, pomyslel si Kirsch, hoci to vnímal ako prázdne cvičenie – zbytočné hľadanie náhodných styčných bodov medzi hromadou starodávnych fikcií, bájok a mýtov.
Keď kráčal po cestičke za biskupom Valdespinom, pohľad mu znova padol do priepasti a zišlo mu na um, aká je to irónia. Mojžiš vystupoval na horu, aby prijal slovo Božie – a ja som vystúpil na horu, aby som urobil presný opak.
Kirsch si vravel, že na ten výstup ho motivoval etický záväzok, no uvedomoval si, že k návšteve ho pohla aj poriadna dávka sebavedomia – túžil pocítiť zadosťučinenie, keď zoči-voči predpovie klerikom, čo im bezprostredne hrozí.
Svoju pravdu ste už mali možnosť definovať.


„Pozrel som si váš životopis,“ náhle sa ozval biskup a pozrel na Kirscha. „Ste produktom Harvardovej univerzity, však?“
„Promoval som tam, áno.“
„Rozumiem. Nedávno som čítal, že prvý raz v dejinách Harvardovej univerzity sa noví študenti skladajú z väčšej časti z ateistov a agnostikov, v menšine sú tí, čo sa pokladajú za stúpencov takého či onakého náboženstva. To je celkom výrečná štatistika, pán Kirsch.“
Na to vám môžem povedať iba toľko, mal na jazyku Kirsch, že naši študenti sú čoraz múdrejší.
Keď došli k starodávnej kamennej stavbe, vietor ešte zosilnel. V šerom priestore vchodu horelo kadidlo a výrazne z neho razilo. Labyrintom tmavých chodieb sa prešmykli dvaja muži a Kirsch žmúril, aby sa mu prispôsobil zrak, keď nasledoval svojho hostiteľa v sutane. Napokon prišli k nezvyčajne malým dreveným dverám. Biskup zaklopal, zohol sa, vstúpil a hosťovi naznačil, aby ho nasledoval.
Kirsch neisto prekročil prah.
Ocitol sa v obdĺžnikovej sieni, ktorej vysoké steny lemovali staré, v koži viazané zväzky. Ďalšie, voľne stojace knižnice vytŕčali zo stien ako rebrá, medzi nimi stáli hrkotajúce a syčiace liatinové radiátory, čo dodávalo celej miestnosti strašidelný nádych, že je živá. Kirsch zdvihol pohľad na galériu s ozdobným zábradlím, ktorá sa ťahala na druhom poschodí, a zaraz vedel, kde sa nachádza.
Slávna Montserratská knižnica, uvedomil si prekvapený, že ho sem pustili. Povrávalo sa, že v tej posvätnej sieni sú isté výnimočne vzácne texty prístupné iba mníchom, ktorí zasvätili život Bohu a žijú odlúčene na tejto hore.
„Žiadali ste o diskrétnosť,“ poznamenal biskup. „Toto je náš najdôvernejší priestor. Vstúpilo sem iba nemnoho ľudí zvonka.“
„Veľkorysé privilégium. Ďakujem vám.“
Kirsch prešiel za biskupom k veľkému drevenému stolu, pri ktorom sedeli dvaja starí muži. Ten vľavo pôsobil vetcho, mal unavené oči a schlpenú bielu bradu. Oblečený mal pokrčený čierny oblek, bielu košeľu a plstený klobúk.
„To je rabín Jehuda Köves,“ predstavil ho biskup. „Je to význačný židovský filozof, ktorý veľa písal o kabalistickej kozmológii.“
Kirsch sa nahol ponad stôl a podal rabínovi Kövesovi ruku. „Teší ma, že vás spoznávam, pane,“ povedal. „Čítal som vaše knihy o kabale. Nemôžem povedať, že by som im rozumel, ale čítal som ich.“
Köves prívetivo prikývol a vreckovkou si poďobkal vodnaté oči.
„A tu,“ pokračoval biskup a ukázal na druhého muža, „tu máte váženého allámu Sajjeda al-Fadla.“
Uctievaný islamský učenec vstal a zoširoka sa usmial. Bol nízky, územčistý, mal žoviálnu tvár, ktorá bola v rozpore s čiernymi prenikavými očami. Oblečenú mal skromnú džallábíju. „Pán Kirsch, čítal som vaše predpovede o budúcnosti ľudstva. Nemôžem povedať, že by som s nimi súhlasil, ale čítal som ich.“
Kirsch sa naňho vľúdne usmial a podal mu ruku.

 


„A náš hosť Edmund Kirsch,“ obrátil sa biskup na svojich dvoch kolegov, „je, ako viete, vysoko vážený počítačový vedec, teoretik hier, vynálezca a čosi ako prorok technologického sveta. Ak uvážim jeho vzdelanie, jeho žiadosť prehovoriť pred nami tromi ma zarazila. Preto ponechám na pána Kirscha, aby nám vysvetlil, prečo prišiel.“
Po týchto slovách si biskup Valdespino sadol medzi svojich dvoch kolegov, založil si ruky a uprel na Kirscha vyčkávavý pohľad. Tí traja vyzerali ako tribunál a atmosféra zavládla skôr inkvizičná, nie príznačná pre priateľské stretnutie vedcov. Kirsch si až teraz uvedomil, že biskup mu ani len nevyhradil stoličku.
Troch mužov pred sebou si pozeral skôr zadumane, nie vystrašene. Takže toto je Svätá Trojica, o ktorú som žiadal. Traja mudrci.
Chvíľu mlčal, aby dal najavo svoju autoritu, potom prešiel k oknu a zadíval sa na úchvatnú panorámu dolu. Hlbokým údolím sa ťahali slnkom ožiarené pásy dávnych pastvín a za nimi sa dvíhali drsné končiare horského pásma Collserola. V kdesi v diaľke nad Baleárskym morom sa nad obzorom hromadila hrozivá stena búrkových mračien.
Príhodné, mihlo sa mysľou Kirschovi, keď predvídal turbulenciu, akú onedlho vyvolá v tejto miestnosti i vo svete vonku.
„Páni,“ začal a prudko sa k nim obrátil. „Biskup Valdespino vás už zaiste oboznámil s mojou požiadavkou, aby toto zostalo v tajnosti. Kým budem pokračovať, chcem dať jasne najavo, že to, o čo sa s vami podelím, musí zostať prísne dôverné. Jednoducho povedané, žiadam od vás všetkých sľub mlčanlivosti. Súhlasíte?“
Všetci traja mlčky prikývli na súhlas, ktorý, ako Kirsch predpokladal, je pravdepodobne nadbytočný. Budú sa usilovať tieto informácie pochovať – nie roztrúbiť ich.
„Dnes som sem prišiel,“ ujal sa slova Kirsch, „lebo som urobil vedecký objav, ktorý budete pokladať podľa môjho názoru za prekvapujúci. Je to niečo, čomu som sa venoval dlhé roky v nádeji, že dostanem odpoveď na dve najzákladnejšie otázky ľudskej existencie. Podarilo sa mi to a prišiel som konkrétne za vami, lebo som presvedčený, že táto informácia hlboko ovplyvní veriacich tohto sveta, a je celkom možné, že spôsobí posun, ktorý možno opísať iba ako, povedzme, rozvratný. Informáciu, o ktorú sa s vami chcem podeliť, mám na celom svete len ja.“
Kirsch siahol do vrecka saka a vytiahol nadmerne veľký smartfón – smartfón, ktorý si sám navrhol a vyrobil pre vlastné unikátne potreby. Mal živo sfarbené mozaikové puzdro a Kirsch ho nastavil pred troch mužov ako televízor. O chvíľu sa prostredníctvom neho pripojí na supertajný server, zadá štyridsaťsedemznakové heslo a sprostredkuje im prenos naživo.
„To, čo uvidíte,“ pokračoval, „je podstata oznámenia, ktoré chcem sprostredkovať svetu – asi tak o mesiac. No najskôr sa chcem poradiť s najvplyvnejšími náboženskými mysliteľmi sveta, aby som získal predstavu, ako túto správu prijmú tí, ktorých sa dotkne najciteľnejšie.“
Biskup hlasno vzdychol a znelo to skôr unudene ako znepokojene. „Pútavý úvod, pán Kirsch. Hovoríte, akoby to, čo nám chcete predviesť, malo otriasť základmi svetových náboženstiev.“
Kirsch sa rozhliadol po starodávnom kabinete svätých textov. Vašimi základmi to neotrasie. Rozmetá ich.
Premeral si mužov pred sebou. Nevedeli, že už o tri dni plánuje vystúpiť s verejnou prezentáciou ohromujúcej udalosti s dôkladne pripravenou choreografiou. Keď sa tak stane, ľudia na celom svete si uvedomia, že učenie všetkých svetových náboženstiev má naozaj jedno spoločné.
Všetky sa od základu mýlia.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
  …a žiaľ, asi poslednýkrát. Áno, Dan Brown sa nechal počuť, že jeho triler PÔVOD je..." />