V nemocnici na oddelení pre dlhodobo chorých zomrela starenka. Aký odkaz po sebe zanechala? Niekedy si ľudí okolo nevšímame. A až vtedy, keď o nich prídeme, keď sa s nimi niečo stane alebo na seba nejako upozorní, zrazu si poviete, že ste si ho mali všímať viac. A na čo prišiel personál?
Našli medzi jej vecami báseň:
Počúvajte, sestra, keď na mňa hľadíte,
povedzte, koho to pred sebou vidíte.
Ach áno, je to len úbohá starena
s divnými očami a napoly šialená.
Odpoveď nedá vám, jedlo jej padá,
nevníma, keď po nej niečo sa žiada,
o svete nevie, len prirába prácu,
topánky a pančuchy nastálo stráca.
Niekedy je svojhlavá, inokedy sa vie správať,
už potrebuje však kŕmiť a prebaľovať.
Toto vidíte? Toto si myslíte?
Sestrička, veď o mne vôbec nič neviete.
Budem vám rozprávať, kým všetkým som bývala,
než som sa bezmocná až sem k vám dostala.
Miláčikom rodičov, dievčatkom, tak sotva desať rokov
s bratmi a sestrami slad život ako med.
Šestnásťročnú kráskou, plávajúcu v oblakoch,
dychtivou prvých lások a stále samý smiech.
V dvadsiatich nevestou so srdcom búšiacim,
čo skladala svoj sľub za bielou kyticou.
A keď mi bolo pár rokov po dvadsiatich,
ja chcela šťastný domov pre svoje deti,
Potom prešla tridsiatka a putá lásky detí,
ako rástli, už mohli sme uzliť popamäti.
A je mi štyridsať, synovia odchádzajú,
len môj verný muž stále ma sprevádza.
Päťdesiatka prišla, ale s ňou ďalší malí,
čo u mňa na kolenách si ako tí prví hrali.
Však začala doba zlá, môj manžel prišiel k Pánovi,
mám z budúcnosti strach, niekto mi zavrel bránu.
Život ide ďalej, moje deti majú vrásky
a ja len spomínam na ne a na dni lásky.
Príroda krutá je, aj keď bol život krásny,
na staré kolená narobí z nás všetkých bláznov.
Telo mi neslúži, s gráciou je už amen
kde srdce tĺklo skôr, dnes cítim iba kameň.
Však uprostred skazy tej mladučká dievčina žije
a srdce jej, hoci horca, tam vo vnútri stále bije.
Spomína na radosť, na žiaľ, čo rozochvieva,
veď stále miluje a neprestala byť živá.
Málo bolo tých rokov a neťahala sa lenivo,
ja zmierila sa s tým, že všetko raz pominulo.
Otvorte oči, sestrička, teraz, keď to všetko viete,
neuvidíte scvrknutú starenu … Teraz už – MA uvidíte!
Mali by sme si uvedomovať zmysel života, zmysel existencie. Pretože vo väčšine prípadov si myslíme, že starší a starí ľudia už nie sú akosi využiteľní, odkladáme ich do domovov dôchodcov a podobných zariadení, niektorí z nich sú chorí a nevenujeme im toľko pozornosti, ako by sme mali. Veď nejde o fyzickú schránku, ide o pocity. Ide o osoby, ktoré patria do našich životov. A keď začnú byť chorí, zrazu už do nich tak nejako nepatrí? Prečo? Odpovedzte si sami. A ak si uvedomujete vy sami, že niekoho takého vo svojej rodine máte a nedávate mu lásku tak, ako by ste si priali, môžete to napraviť. Hneď. Páčil sa ti článok? Pre viac zaujímavých článkov si lajkni aj náš Facebook, ktorý nájdeš dole
