Tip na knihu: Zázrak alebo smrtiaca konšpirácia?

Napínavý triler o cudzincovi, ktorý vojde do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne a o pár hodín je celý svet doslova hore nohami. Vynikajúci príbeh, ktorý kombinuje príťažlivé kulisy Vatikánu, temné tajomstvá, dobrodružné pátranie a fascinujúce činy – zázraky. Taká je novinka Dominus.

 

 

Vo Svätopeterskej bazilike vo Vatikáne slúži omšu pápež Gregor XVII. Od narodenia ho sužuje nevyliečiteľná choroba chrbtice, ktorá mu nedovoľuje vzpriamiť sa.

Vtom do chrámu vchádza charizmatický, ležérne oblečený mladý muž, podíde k pápežovi, niečo mu povie a zrazu sa stane… zázrak. Pápež sa prvý raz v živote dokáže narovnať.

 

Na druhý deň sa zázraky opakujú: klinika s pacientmi chorými na rakovinu hlási zázračné uzdravenia, deti v slepeckom ústave začnú odrazu vidieť… Lenže, ide naozaj o zázračné javy? Alebo sa za celou vecou skrýva niečo iné?

 

Do tejto nezvyčajnej atmosféry vstupuje novinár Alexander Trecchio aj so svojou bývalou priateľkou Gabriellou Fierrovou a vzápätí sa rozkrúti kolotoč záhadných udalostí. Obidvaja sa zrazu ocitnú v nebezpečenstve života, lebo odhalili niečo, čo malo zostať skryté.

 

Dominus ponúka napínavý príbeh v kombinácii s nepredvídateľnými situáciami a šokujúcimi odhaleniami. Je podfarbený istou dávkou romantických, ale aj tajuplných prvkov dodávajú tomuto príbehu neuveriteľný spád.
Po knihe určite siahnu najmä čitatelia, ktorí sú fanúšikmi mysterióznych príbehov.

 

Začítajte sa do novinky Dominus:

Chrám svätého Petra, Vatikán. Nedeľa 8.22

Jeho príchod neohlásil zvuk nebeských fanfár. Nezaznel anjelský spev. Slnko nestmavlo a starobylý chrám nijako neutrpel.

Vošiel potichu, bez fanfár, no pri každom jeho kroku sa svet začal meniť. Niežeby sa z pohľadu naňho dalo vybadať, čo s ním prichádza.

Nenápadný muž v obnosených džínsach. Sivá, trochu pokrčená košeľa. Trochu ošúchané topánky. Ničím nevzbudzoval pozornosť hľadiska sa nezdal zaujímavý.

Neskôr si nikto nespomenul, že by ho videl vchádzať do svätopeterského chrámu. Ani jediný z tisícov veriacich si nevšimol, ako vstúpil veľkolepou západnou bránou a kráčal rozľahlým priestorom navrhnutom tak, aby pripomínal veľkolepé spojenie nebies a zeme. Spomínali si len, ako si jeho tichý, pokojný krok postupne získaval ich pozornosť, ako sa k nim blížil.

Spôsob, ako sa prejavil v tomto stáročnom srdci kresťanstva si však pamätali dopodrobna. Utkvelo im, ako počas pápežskej omše pokojne kráčal uličkou medzi lavicami. Ako mu muži a ženy nevedomky ustupovali z cesty, zatiaľ čo deti k nemu priťahovalo čosi nevysvetliteľné a driapali sa za ním. Ako v jeho prítomnosti všetci zmĺkli a pohľadom sledovali jeho pohyb. Na to nezabudli.

Z jeho krokov vyžarovalo, že sleduje nejaký cieľ, no napriek tomu cez davy ľudí prechádzal akoby mimovoľne. V oranžovom svetle starobylého chrámu mu nezvyčajne žiarili krátke, len niekoľkocentimetrové mierne zvlnené vlasy so zlatohnedým nádychom. S pohľadom neochvejne upretým vpred zamieril k veľkolepému Berniniho baldachýnu. Ten pohľad sa všetkým vryl do pamäti. Láskavý, vyrovnaný, no odhodlaný.

Na opačnom konci dvestojedenásť metrov dlhej lode sa pri hlavnom oltári hrbil v bielom rúchu odený hlavný celebrant omše. Každému bolo už z pri letmom pohľade na jeho chatrnú telesnú schránku jasné a mohutné bronzové ozdoby nad ním to ešte zdôrazňovali, že v porovnaní so vznešenosťou Boha pontifex, napriek svetskej sláve a moci, je len bezvýznamnou postavičkou.

Ako koncelebranti slúžili dvaja kardináli a kňazské povinnosti mu pomáhali plniť neodmysliteľní asistenti. Bolesťami sužovanému pontifikovi počas omše uľahčovali vstávanie, chytili ho pod lakte a podržali vo vzpriamenej polohe. Ani zďaleka nebol starý, no v detstve prekonal výnimočný variant spinálnej stenózy, ktorá mu znetvorila telo a znemožnila mu vlastnými silami sa postaviť na nohy. Trvalé následky sa mu však ani v najmenšom negatívne nepodpísali na duchu. Naopak, iba čo ho posilnili, a hoci médiá o ňom kruto hovorili ako o „mrzákovi na stolci“, ľudia ho zbožňovali, keďže pre chatrné telo bolo jeho silné náboženské presvedčenie ešte hmatateľnejšie.

Pápeža s pomocníkmi obklopovala suita kňazov a celý zástup služobníkov v liturgickom rúchu. Na pódiu postavenom pre túto príležitosť sa z úst zboristov chóru Sixtínskej kaplnky v červených rúchach rinul anjelský spev Sanctusu po latinsky. Ako neskôr poznamenala istá staršia pani, ani sami anjeli by nedokázali spievať veľkolepejšie.

 

Sanctus, Sanctus, Sanctus

Dominus Deus Sabaoth…

Benedictus qui venit in nomine Domini.

 

Svätý, svätý, svätý

Pán Boh zástupov…

Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.

 

Neznámy sa pomaly blížil. Pápež zdvihol oči od nástroja bezkrvnej obety – zlatého kalicha a patény –, z tváre mu vyžaroval povznášajúci pocit, ktorý ho premkol, vždy keď slúžil svätú omšu. Pri pohľade, ako bolestivo naťahuje krk, hľadí na veriacich a v orieškovohnedých očiach sa mu trbliece odraz karmínovočerveného vína v kalichu, bolo zjavné, že dedič svätopeterského stolca je bez zvyšku pohltený svätou liturgiou.

Práve pri pohľade na zhromaždené stádo veriacich si pontifex prvýkrát všimol blížiaceho sa neznámeho.

Vtedy sa začalo diať nevysvetliteľné. Hneď za červenými lanami, ktoré mali udržať veriacich v úctivej vzdialenosti od najvyššej cirkevnej autority, sa pred hlavným oltárom sformoval oblúk tvorený žiarivými modro-červeno-oranžovými ceremoniálnymi uniformami príslušníkov švajčiarskej gardy. Muži v kostýmoch ako vystrihnutých z renesančného karnevalu boli členmi jedného z najlepšie vycvičeného a najodhodlanejšieho armádneho zboru na svete.

Keď sa neznámy priblížil k lanám, od baldachýnu a duchovných pod ním ho delili len príslušníci gardy. Tradícia, česť aj prísaha, ktorú každý z nich zložil v Cortile di San Damaso, ich zaväzovali držať obrannú líniu tak, aby ju nedokázal prekonať žiadny smrteľník. Jeho Svätosť odjakživa okrem velebenia vyvolávala aj nenávisť, a švajčiarska garda už stáročia dbala, aby nad ňou nezvíťazila. Aspoň nie v rovine praktických dôsledkov.

Lenže neznámeho odhodlané kroky naznačovali, že nemá v úmysle cúvnuť pred hradbou tiel. Dvaja členovia gardy, čo stáli najbližšie k uličke a bránili mužovi v ďalšej chôdzi, stuhli a pevne zovreli obradné halapartne. Za kráčajúcim mužom akoby celý chrám zmĺkol a zmeravel. Vo vzduchu priam iskrilo napätie. Tisícky ľudí fascinovane zízali na neznámeho muža.

Spomalil; jeho svetlomodré džínsy v kontraste so starosvetskými uniformami, o ktorých sa mylne hovorievalo, že ich kedysi navrhol sám Michelangelo, pôsobili ešte nemiestnejšie. Zastal len meter pred ozbrojencami. Nepovedal ani slovo. Uprene pozoroval pápeža na vyvýšenom mieste za strážami.

Dobre stavaní muži stuhli, oddanosť a vytrvalý tréning ich nútili, aby si plnili svätú povinnosť. A vtedy, zatiaľ čo neznámy len nehybne stál, si pred ním kľakli. Celá jednotka elitných vojakov, de facto vatikánska pravidelná armáda, si kľakla takmer ako jeden muž. Dvaja gardisti najbližšie k neznámemu ustúpili a zaujali úctivý postoj, aby mohol nerušene pokračovať.

Muž sa opäť dal do pohybu a v chráme zazneli tlmené vzdychy. Mäkko našľapoval popri vchode do krypty svätého Petra. O niekoľko krokov ďalej sa dal stúpať k hlavnému oltáru.

Telnatý šéf chóru sa obzrel ponad plece. Šokovaný pohľadom sa vzápätí zvrtol chrbtom k členom speváckeho zboru. Tučné ruky stále držal v dirigentskej polohe, no spev zboristov zakolísal a čoskoro stíchol.

Ak si niekto dovtedy nič nevšimol, upozornilo ho na to hrobové ticho, v ktorom sa vo veľkolepom priestore jasne ozývali mužove posledné kroky.

Napokon sa ocitol pred hlavným oltárom, zoči-voči Svätému Otcovi. Pápežovo telo sa ostro nakláňalo doprava, pomocníci ho pevne podopierali; mali čo robiť, aby ho udržali na nohách. Meravý, s končekmi prstov stále na jagavom povrchu kalicha, sa zahľadel neznámemu do očí.

„Kto si?“ trasľavo sa ozval jeho dôverne známy sýty hlas.

Muž sa pontifikovi priateľsky zadíval do očí. Zatiaľ čo ľudia si pamätali, že kým si hľadeli do očí, rozľahlým priestorom sa nieslo tajomstvami nabité ticho, pápež sa cítil, akoby nazeral do večnosti. Srdce mu napĺňal úžas nad majestátom, akému sa dovtedy vyrovnal len pohľad na neúnavné vlnenie mora a rozjímanie o nekonečnej sláve Boha.

Nato neznámy vystrel ruky a konečne prehovoril:

„Peter, ty ma nespoznávaš?“

V chráme zazneli vzdychy. Zatiaľ čo sa radmi veriacich šírila mužova odpoveď v podobe otázky, doterajšiu strnulosť vystriedala vlna nedočkavého napätia. Masy bežných turistov mali čo robiť, aby tie slová pochopili, no pre úprimných veriacich bol ich zmysel na prvé počutie zrejmý. Zrejmý a výbušný. Peter bolo meno prvého držiteľa pápežského úradu – muža, ktorý trikrát zaprel Ježiša Krista.

Boli to slová, akými by svojho apoštola počastoval sám Spasiteľ.

Chrám zaplavili záblesky stoviek fotoaparátov. Pápež však len mlčky hľadel na neznámeho roztvorenú náruč. Oči Svätého Otca sa nečakane zaleskli slzami.

„Môj verný služobník,“ prehovoril po chvíli nečakaný hosť plným, zvláštne upokojujúcim hlasom a na pontifikovo rozochvené plece položil dlaň. Pápežský pomocník, ktorý ho pridržiaval za pravú ruku, ju zovrel ešte mocnejšie, no neznámy sa ďalej milo díval na Svätého Otca, po hrozbe v jeho očiach nebolo ani stopy.

„Neboj sa. Som to ja.“

Pápežovi sa leskli oči, akoby boli zo skla, dych mal slabý a plytký. Neznámeho posledné slová sa niesli do diaľky. Keď veriaci začuli toto priamejšie vyznanie, zmocnilo sa ich vzrušenie, cvakali fotoaparátmi, mobilnými telefónmi si celú scénu natáčali. Desiatky z nich sa zviezli na kolená a odriekavali modlitby. Z desiatok bola čoskoro stovka a z jednej stovky dve. Pontifex sa však stále uprene díval do mužovej tváre. Celé telo sa mu rozochvelo.

A vtom sa stal zázrak.

„Si muž viery,“ ticho povedal neznámy pápežovi, „a tvoja viera ťa uzdravila.“ Vystrel aj druhú ruku, chytil ruky pomocníkov a jemne ich odsunul od pápeža tela. Ich odpor trval krátko, bez slova mu dovolili, aby ich ruky zbavil povinnosti pomáhať pánovi Vatikánu.

Pápež bez opory vydržal vo vzpriamenej polohe len chvíľu, vzápätí sa nemohúcne zhrbil.

„Vstaň, Peter,“ vyzval ho neznámy. „Čo bolo zhúžvané, už je rovné.“

Načo sa Svätý Otec prvýkrát v živote vzpriamil.

Akoby ani jeden z dvojice mužov pred oltárom nevnímal ohromené výkriky či už kardinálov a duchovných, či užasnutého davu v laviciach, odkiaľ pozorovali uzdravenie svojho duchovného pána.

Aj oči samotného pápeža sa leskli údivom a vďakou.

Neznámy pravou rukou zovrel kalich, vrátil ho pápežovi a presvedčil sa, že ho pevne stíska.

„Vaša Svätosť teraz môže dovŕšiť začaté dielo.“

Bez ďalšieho slova obišiel oltárny stolec po pápežovej ľavici a usadil sa na jednu zo stoličiek určených duchovným.

Nato neznámy zavrel oči, pokojne na džínsoch zopäl ruky a dal sa modliť.

 

Mestský okres Fidene, Rím 8.36

 

Šesť kilometrov severne od Vatikánu na opustenom mieste, kde sa Tiber prudko stáča, v chladnej vode dolu tvárou plávalo ľudské telo. Pohľad na zlatisté vlasy, jemne sa vlniace v pomalom prúde rieky, bol takmer ľúbezný. Takto zavčasu nikomu nechýbal. Nikto po ňom nevyhlásil pátranie. Nikto ani len netušil, že je preč.

Neuplynie ani štyridsaťosem hodín a tvár tohto mŕtveho muža bude poznať celý národ. Zapríčiní kontroverzie a spory. Vyvolá hnev, nedôveru a spustí náreky o zrade. Nepredstaviteľne otrasie základmi viery.

Zatiaľ sa však opustené telo len ticho hojdá na hladine s tvárou ponorenou do mútnej vody. Vražda, ktorá muža obrala o život, bola vec minula. Reťaze na členkoch nestačili, aby sa telo ponorilo, v čo jeho vrah dúfal. Tiber preto pomaly, no vytrvale unášal bezvládne telo do centra mesta. Ani čo by vedel, že to zďaleka nebude všetko.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
0 replies on “Tip na knihu: Zázrak alebo smrtiaca konšpirácia?”